Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V základe sme zvieratá, no nie? Preblesklo mu hlavou. To, že ovládali mágie či vedeli rozprávať, bola iba zhoda náhod. Stále chodili po štyroch a lovili. Žila snáď Thyra v presvedčení, že je niečo viac? A jeho nazývali sebeckým... Všetci sa tu hrajú na to, čo nie sú. "Keď myslíš," zamrmlal si nakoniec popod nos.
Conan vstal okamžite, čo sa pohla vlčica ku brehu. Voda mu z chvosta kvapkala. Tak dík za nič. Pomyslel si a švihol mokrým chvostom. Možno niekto iný bude menej... povýšenecký. Premeral si Althyru od nosu k päte. Nechystal sa jej ublížiť, aspoň nie dnes. Predsa, i keď málo, povedala mu o Chaose. Nie, svorku nehľadal, ale utvoriť si spojenectvo s takými ako on? Nadvláda sa bude získavať jednoduchšie.
Chvíľu odolával nutkaniu po vlčici skočiť. Otočí mu chrbát, akoby nevedela, že to je to najhoršie, čo pri predátorovi môžte spraviť. Napokon len nakrčil pysky, ukazujúc tesáky, ktoré si prešiel jazykom. Dnes si potyčky odpustí. "Nie, bude to všetko," vyškierajúc vyšiel na breh za Bielou. Tam sa otriasol a zapichol fialové zraky do vlčice. Už sa mu do mysle zaryla a bola zapísaná v pomyselnom čiernom liste. Nie, tie šípy jej definitívne nezabudne.

Čo zaujímavé tu videl? Okrem mocného Wua nič. Vďaka nemu sa vlastne dozvedel viac o mágiách a tú vlastnú si vylepšil. Fajn, bola to Alina, čo si ich zakúpila. No čo je jej, je aj Conanovo predsa. Chcel sa však s informáciou podeliť? Althyra o ňom už isto začula, možno ho i stretla. Mohol jej povedať o rastlinách, ktoré Aline ukázala tá liečiteľka, ale znovu - chcel? "Myslím, že to, čo som sa zatiaľ dozvedel, ty už dávno vieš," odpinkal ju strohou vetou. A pokiaľ by znal niečo viac, prečo by to mal hovoriť práve jej? Ak z toho pre neho nič výhodné nevyplývalo, nevidel dôvod zdeľovať Bielej nové info.
Hovado sedelo, áno, nemohol nesúhlasiť. Bol to psychopat o tom nebolo pochýb. No, kto mu to mohol zakázať? Hocikto mu oponoval, Conan hneď ceril zuby. A teda že svojich nepriateľov nešetril, lepšie bolo nechať ho na pokoji. Vyžíval sa v strachu, ktorý jeho maličkosť šírila. Bol sám sebe pánom a či sa to niekomu zdalo nemorálne, to už bol ich problém. "Hovado, ale aspoň som slobodný," odfrkol napokon.
Althyra toho veľa o Chaose nevedela alebo vedela a nechala si to pre seba? Každopádne chcel vedieť viac a to najlepšie zistí na ich území! "Kde Chaos sídli?" opýtal sa šklbajúc uchom. Nebol svorkový typ, no pokiaľ to bolo niečo ako spolok vrahov, rád by sa s nimi aspoň zoznámil.

Conanovi znovu šklblo kútikmi, keď Althyra začala spochybňovať jeho maskulinitu. Na to, že pred chvíľou sa chcela brániť vodnými šípmi bola dost zadubená. Len ako to alebo to... Akoby sa snáď jeho niekto pýtal či sa chce o telo deliť s tou blbkou. "Nemôžeš za to, ako sa narodíš. No môžeš si za to, že žiješ pod kameňom," odvrkol jej naspäť s jasným nepokojom v hlase. Prečo by jej mal vysvetľovať, že sa jedného dňa nadýchol a odvtedy si neovládal vlastné končatiny? Aj tak by to táto zásadová vlčica nepochopila. A to si myslel, že užívatelia magii budú voľnomyšlienkáry schopný porozumieť čomkoľvek.
Nie, miestnym by sa skutočne nenazval. Nemohol však poprieť fakt, že o ostrovoch, už kde čo vedel. Síce mala nadvládu nad telom Alina, myseľ mali spoločnú. A rovnako ako ona teraz, tak i Conan bol schopný načúvať a dozvedať sa nové informácie, i keď práve neovládal ich telo. Dokonca boli schopní cítiť pocity toho druhého, bolesť, ak sa jeden z nich zranil. Vďaka tomu vedel napríklad o flóre, ktorou Shine oboznámila Alinu alebo o Wuovi a jeho obchodíku. "Miestny nie, no prehľad o ostrovoch už istý mám," zamrmlal jej na odpoveď, i keď to zrovna nebola otázka.
Ach, áno morálne zásady - jeho najneobľúbenejšia téma. Ako sa jeden chovať mal a nemal... "Nie je to snáď jedno? Všetci sme v základe rovnakí. Pokiaľ príde do tuhého, každý sa zachová podľa inštinktu. Radšej žiť podľa nich a naplno ako si odopierať pôžitok nezmyseľným kamarádičkovaním sa," mľaskol, snáď akoby vypustil z huby, kto vie akú múdrosť.
Spoločenstvo? To bola novinka, o ktorej jeho sluchy nevedeli. Podľa Thyriných slov, ale nemali dobrú povesť. Výborne! Na tvári sa mu objavil ďalší potešený úškľabok. "Čo presne je to spoločenstvo zač? Predpokladám, že sa neriadi svorkovou hierarchiou alebo takým dačím?" opýtal sa s núteným záujmom v hlase. Nemohol povedať, že by ho počúvanie bielej vlčice napĺňalo, chcel však vedieť o tomto "Chaose" viac.

Pekné či nepekné, asi ani sám Conan netušil. Bol len smrtonosná mašina, nehĺbal do svojich úmyslov, iba konal. Akoby v ňom vymrela hocijaká rozvaha či emócie. Jednal na popudy inštinktov dravca. Ak chcel žrať žral, ak chcel spať spal. Nič viac k jeho osobe nebolo, okrem animalistických pudov.
Pri jej druhej otázke Conan nespokojne švihol chvostom. Ach, áno toto hlúpe telo, ktoré ho tak moc obmedzovalo... Ako však vysvetliť, že je parazitom v cudzom organizme? Že vôbec nemal existovať? To však ani sám Conan nevedel. Jeho presvedčenie bolo, že vždy žil a keď sa zbaví Aliny, bude sám sebe pánom (konečne...). "Pretože ním som?" odfrkol otrávene, "zovňajšok totiž nie je všetko," trhlo mu pyskami od jedu. Nenávidel Alinu a jej slabú telesnú schránku. Prečo musel byť vždy utláčaný, keď bol lepší, odolnejší, silnejší... Raz sa ťa konečne zbavím, toho sa neboj! Vyslal vyhrážku Aline.
Alateyská svorka? Hm, vlčica sa začínala zdať užitočnejšia ako si pôvodne myslel. Toľko informácií a to mu pritom nechcela ani vlastné meno zdeliť. "Ľadorodená? Takže zo severu?" uprel na Althyru zrak. Meno výstižné o tom niet pochýb. Pohľad vlčice, vrava i postoj, ktorý držala - severan ako vyšitý.
Musela mať na všetko otázky? Nebolo jej snáď jasné, že nebol vlk kamarát? Pochybovať o jeho nebezpečnosti? "Má cenu vôbec odpovedať? Radšej by som si vypočul o tom tvojom spomínanom Chaose," zamrmlal. Thyra rozhodne nebola jediná, ktorá mohla na otázku odpovedať otázkou. Bol Chaos svorka? Alebo kult? Viera?Conanovi pracoval mozog na všetky obrátky, aby túto záhadu vyriešil (v prípade, že mu Althyra nič užitočné nezdelila).
Nemá strach no vyhráža sa? Ts, ts, ts, takto útočiť a to sa ešte o nič nepokúsil.Vlk sa znovu uchechtol a zraky upriamil do ľadovomodrých. "Notak kvetinka, ja pekným vlčiciam neubližujem. Teda väčšinou..." usmial sa, odkrývajúc svoje tesáky zas a znova.

Postranné úmysly? Hah, bola dobrá. Pomyslel si Conan. Ľadová, nič nevraviaca tvár. Vlčica sa mu začínala páčiť. I keď ho vytáčalo, že mala na všetko odpoveď, musel jej chladnosť oceniť. "Pokiaľ by som chcel, už dávno som mohol moje postranné úmysly odhaliť, no stále som zdvorilý. Myslím, že poznať tvoje meno je za zhovievavosť maličkosťou," precedil pomedzi zuby krčiac nos. Mal začať ľutovať, že po nej nevyštartoval od začiatku? Lenže to by prišiel o všetku tú zábavu!
Vlčica spomenula podivný názov - Chaos? Conana táto informácia začala zaujímať. Ako však z vlčky vymámiť viac? Šklbol zdravým uchom, premýšlajúc, čo ďalej. "Kvetinka ja som chaos," odpovedal sebavedome s tým priblblým úškrnom. Cudzinke sa očividne nepáčila jeho odpoveď (alebo to mu teda preblesklo hlavou), keď sa za ňou objavili vodné šípy. Tie nebojácne slová o tom ako je voda na jej strane. Pche, dramatická... Pretočil očami, akoby sa ho hrozba netýkala. Sadol si s kľudom pred vlčicu. "Ale ja mám postranné úmysly? Myslím, že som skôr obeťou tvojho nezmyselného strachu," vyprskol do psychotického smiechu. "Ak by som chcel, dávno by som zaútočil, nemyslíš?" pokrútil hlavou večmi sa chechtajúc, snáď akoby ho smrť vôbec netrápila.

Conana otázka na jeho otázku rozhnevala, no nenechal to znať. Vlčice... Vždy si myslia, že sú niečo viac. Potriasol hlavou a uchechtol sa. "Takže sa hráme na nedostupnú? Fajn," švihol chvostom, zrakom cudzinku prebodávajúc ako šíp. Nemienil sa zdvihnúť a odkráčať. Toto celé bola hra a vlčica sa do nej pridala, keď mu odpovedala. Conan bol predátor, či už šlo o lov zvere alebo vlčíc, nedajbože obete jeho pazúrov. Nesúhlas znamenal vojnu a neznáma mala na jednu nábeh.
Tmavému sa na tvári pretiahol zlomyselný úškrnok. Nebol normálny a pokiaľ jeden nebol totálne vypatlaný, uvedomil si to len z jeho postoja. Oči zakalené zlobou, grimasy, ktoré by mohli vĺčatá strašiť za noci. Priblížil sa k vlčke, predné laby namáčajúc do vody. "Nebuď odťažitá. Ja predsa nehryziem," nadvihol pysky ukazujúc jej biele špičáky. Bola to vyhrážka či len obyčajné predvádzanie sa? Každopádne Conan rád tancoval na hrane priepasti smrti a pokiaľ sa celá jeho hra mala zvrhnúť do krvavého boja, bol na to viac než pripravený.

Ali ostala zarazená a stiahla uši k hlave. To, ako na ňu North vyletela a vzápätí sa jej hlas zlomil... Všetko to zas kazíš! Kričala jej hlava. Smutne na kamarátku pohliadla a než stihla čokoľvek povedať, Thia vyslovila slová, ktoré Tmavej v ušiach zarezonovali ako ozvena v jaskyni. "A- Ale..." Ali sa snažila vykoktať zo šoku, ktorý práve prežívala. "Northia neopúšťaj ma," zaznel jej zúfalý hlas do diaľky. Thia to možno letmo zachytila, možno vôbec. Bol toto koniec? Odohnala od seba jediného vlka ktorému konečne dôverovala? Nie, nie, nie! Začala krútiť hlavou dúfajúc, že to je iba zlý sen. Zobudí sa a North bude ležať po jej boku a... Pohliadla na svoj odraz vo vode. "Vravel som, že ťa opustí," ozval sa hlas v jej hlave. Ali stiahla uši k hlave raz a znova. Nie, ani sa neskús ozvať. Nevieš nič, si zlo! Cúvla od brehu zopár krokov otriasajúc hlavou. Snáď akoby ju posadal démon. Akokoľvek sa však snažila, silné emócie vždy vytlačili Conana na povrch. Vlčica po chvíli prestala krútiť hlavou a jej pohľad stanul na ticho šumiacom mori. Tá neha a zlomenosť boli teraz nahradené iskrou smrti. Na perách sa jej objavil úškrn, uši sa vzpriamili. Toto už nebola Ali, ale Conan.
"Jahňa, nič viac," odfrkol si a otriasol sa, snáď aby sa cítil pohodlnejšie vo vlastnom tele. Jeho hlas bol hrubší, šiel z neho mráz. No ktokoľvek by sa započúval, prišiel by na to, že je Conan vskutočnosti vlčica. On s tým nikdy zmierený nebol, no čo mohol robiť? Trhane švihol chvostom a vydal sa po pláži nevedno kam. V nose sa mu miesil pach Northie a... Iná vlčica? Tvár sa mu natiahla do zlomyselného úškrnu a vydal sa po cudzinkinom pachu.
Dlho netrvalo a Conan zbadal majitela vône. Biela vlčka s čiernymi odznakmi. V porovnaní s Alininou výškou to bol obor, Conana to však nijak nezastrašilo. Možno mal dobrý deň alebo len menšiu chuť sa s niekým pomárovať, no k vlčici sa približoval elegantne. Niekto by to nazval až zvodným krokom. "Tak sama a nechránená..." zahrkútal podivne zdeformovaným, hrubým ženským hlasom. Pysky si oblizol ako nejaký hladný predátor. "Conan a ty kvetinka?" ozval sa znovu, šklbajúc zraneným uchom.

Ali cítila zmenu v kamarátkinej nálade. To ako hovorila o svojej matke. Asi nemala najlepší vzťah s jej životadarkiňou. Tmavú to zamrzelo. Ona svoju matku vždy milovala a ona milovala ju. Bola jej malá princeznička. Možno preto to, tak bolelo. Northii, vyzeralo, že bolo bez domova lepšie. Ali? Tá by dala všetko na svete, aby znovu mohla pobehovať po pobreží a hľadať s mamičkou mušle či rybárčiť s oteckom. "Nie si na nič," ozvala sa zrazu Alina. Jej fialkové oči niesli súcit, keď na North pohliadla. "Si talentovaná a... a pozri koľko si mi už pomohla," vravela, možno až rozhorčene. Nechcela, aby si jej kamarátka myslela, že je neužitočná. Za takéto slová by dostala od matky za ucho a nie, že by jej ich ešte sama vravela. "Tvoja matka netuší, o ako úžasnú dcéru prišla. A úprimne? Dobre jej tak, aj tak si ťa nezaslúži," vyhŕkla napokon, naježená z rozhorčenia a venovala North jemné drcnutie do boku. Najradšej by ju silno objala, ak by vedela, ako.
"Veľmi milá? Hm... očividne nevie nič o tom, čo si spôsobila," ozval sa jej v hlave hlas. Conan... preblesklo jej hlavou a škľbla uchom, snažiac sa hlas ignorovať. "Ď- Ďakujem..." vykoktala zo seba ticho. Nie, toho v tomto momente skutočne nechcela počúvať. North sa cítila zle. Kto vie či kvôli nejakej nepríjemnej spomienke? Ali každopádne videla, že je mierne sklesnutá a rozcupitala sa k vode. Možno posedieť u brehu a porozprávať sa o tom...? Ali premýšľala, čo by Thii navrátilo úsmev na tvár.
Veselosť, ktorú pociťovala z pohľadu na more sa razom vytratila, keď jej zraky pohliadli na vodnú hladinu. Tá zjazvená tvár, ktorá na ňu zazerala späť. Nie, nepatrila jej, ale Conanovi. On spôsobil všetku tú bolesť a utrpenie. Stratila všetko a to len kvôli nemu.
Kútikom oka zaregistrovala Notrhiu, ktorá sa postavila vedľa nej. Môže? Hah, tak naivná predstava. Keby zistila, čo Tmavá spôsobila, utiekla by. Mohla sa jej čudovať? Nie. Bola vrahom, žilo v nej čisté zlo. Pokiaľ by North aj bola ochotná zostať, Alina by zdrhla. Nedokázala by žiť s pocitom, že niekto vie, čo spôsobila, čo je za monštrum! "Sú tu veci, ktoré je lepšie zamlčať," odpovedala Bielohnedej ticho a zahľadela sa na obzor. Obtrenie zaregistrovala, no odignorovala ho. Nemôže sa s ňou viac zblížiť, iba si bude zahrávať s jej emóciami. A jedného dňa sa Nothia zobudí a Ali bude preč. Vedela, že by to tak dopadlo. Alebo jej nedajbože ublíži Conan, veď už raz zaútočil...

Ako tak North počúvala, bola rada, že sa narodila tam, kde sa narodila. Nedokázala si predstaviť, že sa miesto vyhrievania na slnku musí šplhať ostrými skalami. Síce mala srsť huňatú, no v horách jej bývala zima vždy. Teda, nie žeby okrem Moisgriských hôr nejaké iné veľmi prechádzala. Jej sa dobre hovelo na nížinách, najlepšie na pobreží, no i údolie s jazerom by jej vyhovovalo. Na to bola predsa zvyknutá odmalička. "Neni ti teda horúco s horským kožuchom na mieste, ako je toto?" pípla k Bielohnedej, otáčajúc na ňu dochrámanú tvár.
Keď napokon Northia súhlasila, že rybinu ochutná, Aline sa rozžiarilo zdravé oko radosťou. Sama stále netušila, prečo cítila toľkú náklonnosť zrovna k North, no bola to zmena, ktorej sa postupne prestávala strániť. Mala by byť opatrnejšia - to jej nahováralo podvedomie. Niečo sa pokazí a doplatí na to, no ako sa mohla strániť niekomu, kto jej toľko pomohol? Pravda, stále tu bol Conan, však Ali bola, až moc ovplyvnená náhlym návalom dopamínu, na číhajúcu hrozbu nemyslela. "Neboj, pomôžem ti ju vykostiť. Uvidíš, ryby sú skutočná dobrota," vyhŕkla, až nezvyčajne hlasno. Vskutku niečo, čo by na Alinu netipoval nik.
Tmavú, akoby niekto vymenil. Cupitajúc po rozohriatom piesku, mierila si to smelo k slanej vode, chvost sa jej jemne hengajúc zo strany na stranu, uši - oprava: ucho vzpriamené nadšením. Užívala si, ako sa jej labky zabárali do piesku a prímorský vánok čechral srsť. Zastavila sa, až tesne u brehu a pohliadla na vodnú hladinu. Vidiac svoj odraz, uši sa jej razom sklopili k hlave, radosť sa z nej na okamih vytrácajúc. Nechcela však Northii spôsobovať viac starostí a preto sa radšej zahľadela do ďaleka, labky omývané slanou vodou.

//Les u mostu

Zdalo sa, že Northia skutočne nebola fanúšikom rybiny. Bolo to vcelku pochopiteľné. Ak niekto nikdy rybu nejedol, asi by sa mohol skutočne zadusiť. Existoval však iba jeden spôsob, ako to zistiť! "Rybie mäso je výživné - teda predpokladám, keďže ma nimi kŕmili i... rodičia," sklesol jej hlas pri poslednom slove, snáď i s menšou pauzou. Bolelo to? Určite, no Ali nemienila kaziť náladu spomienkami na minulosť. "Pokiaľ vieš, ktoré kosti odstrániť a máš dostatok trpezlivosti, odmena v podobe čistého mäsa ťa neminie," snažila sa ju presvedčiť. Nemohlo to byť, až tak nebezpečné, keď Tmavá stále dýchala.
Prebrodili rieku, prešli cez zelené kopce a hľa, Alina zbadala v diaľke rozľahlú vodnú plochu. Pobrežie tvorené pieskom, v mori posadené ostrovčeky... bola doma? No domov, ten pre Alinu nebol nikde. Stratila ho, keď jej rodičia zhynuli... Nie! Stačilo! Nemôže si pokaziť radosť z mora, len kvôli spomienkam. Šklbla uchom, akoby chmúrne myšlienky boli otravná mucha a už si to poklusom razila z kopčekov k pieskovej pláži. Ó, ako veľmi ona vodu milovala!

Northia, zdalo sa, vedela temer presne určiť, kde sa to údajné more malo nachádzať. Ali mohla vetriť, koľko chcela, necítila nič. Kamarátkin dobrý čuch musela obdivovať. Ono, Alina nikdy špecificky nevynikala v žiadnom smere, ak by sme si odmysleli rybolov. Čo však s takou výhodou v živote? Maximálne to bola vec, ktorá nejedného očarila. Lenže koho mala , už len Alina očariť? Veď North bola jediný vlk, ktorého prítomnosť bola schopná zniesť. "Neboj, ryby som jedla skôr, než som sa naučila chodiť," uistila napokon spoločníčku. Kostičky, nekostičky - rybina jej pripomínala časy, keď bolo všetko vporiadku a bola to jedna z mála vecí, ktorá čriepky jej rozbitej mysle držala pohromade.
Bielohnedá vlčica, zdalo sa, rybám neholdovala. Stále však chcela k moru dôjsť a to len kvôli nej? Ali si stále navykala na náklonnosť, ktorá z Northie vyžarovala. Žeby nastával čas, kedy jej ju môže opätovať? Cítila sa zle, že jej kamarátka toľko pomohla, zahojila jej otvorené rany, ostala po jej boku i keď netušila, čo sa Aline dialo... "Môžem ťa to neskôr naučiť," vyhŕkla náhle, možno až s nečakane veľa entuziazmom. "Ak teda budeš chcieť. Môžem ti vysvetliť, ako sa na rybách neudusiť aj ako sa lovia," zavrtela mierne chvostom. Snáď prvýkrát cítila chuť k rozhovoru. Jej hlas bol naplnený hravosťou, akoby zabudla na všetky problémy, ktoré doteraz zužovali jej hlavu.

//Tajné ostrovy

Ali otvorila oči, klipkajúc do tmy, ktorá s nocou vždy prišla. Vzduch sa zdal o niečo teplejší, dokonca i zem bola teplejšia. Tmavá pohliadla na Northiu, ktorá k nej prehovárala. "Mhm..." zamrmlala rozospatú odpoveď a rozhýbala stuhnuté končatiny. Prehla sa do chrbta, naťahujúc predné i zadné labky. "Pripravená," napokon oznámila spoločníčke.
North chcela ísť loviť a Alina súhlasila. V žalúdku jej vyhrávalo, ale bola by rada počkala, kým narazia na nejakú vodnú plochu. Chýbala jej rybina. Zajace a srnky boli fajn, no... V očiach mali až moc emócií, ktoré nedokázala vlčka ignorovať. Akoby sa jej pozerali do duše a vyčítali jej, že ich pripravila o život. "Vravela si, že sme na ostrovoch... Vadilo by, keby sa poobzeráme po nejakom mori? Celkom mi chýbajú ryby," vysúkala zo seba vetu hodnú Oskara. Síce bola zima, no slaná voda nezamŕza. Ó, ako moc ona milovala moria!
Tmavá sa po odpovedi rozhliadla, premýšľajúc, ktorým smerom by asi mohli naraziť na pobrežie. Vedela, že les musí byť obklopený vodou, vďaka mostu, cez ktorý s North prechádzali. Dúfala, že s ňou kamarátka bude s rybolovom súhlasiť, pokiaľ nie, po lese sa plánovala rozhliadnuť sama. Okrem toho, popri pobreží určite narazí i na nešupinatých obyvateľov, ak by na rybinu chuť nemala.

1. Cyra
2. 0x
3. Láska, dobrodružstvo, záhada, priateľstvo

Stále premýšľala nad svorkamy? Ali možno kúskom duše dúfala, že North tento nápad zahodila, ako jej to však mohla mať za zle? Bolo logické, že chcela niekam patriť. Môcť sa cítiť v bezpečí a s rodinou... Alina stiahla uši k hlave, no vzpriamila ich späť v okamihu. Nie, nebude kamarátke kaziť radosť. Je to jej rozhodnutie, Alina nad tým moc nemá, takže sa s tým musí jedine zmieriť. "Dobre," kývla na súhlas a dokonca si kútiky donútila skrútiť do tvaru podobnému úsmevu. Potom podišla k vlčke, na miesto, kde jej vlčica naznačila a lahla si.
Ešte vždy jej bolo zvláštne, mať pri sebe iného vlka - ktorý zrovna nebol psychopat žijúci v jej hlave... Cítiť tú blízkosť, teplo jej tela, dokonca sa možno cítiť v bezpečí? Alina sa stočila do klbka, chvost si položila cez ňufák a zavrela oči. Uši alebo skôr ucho a pól, šklbali zo strany na stranu, načúvajúc každému zvuku vôkol. Ali počula dych jej kamarátky, tlkot jej srdca. Vnímala šuchotanie pod snehom, pravdepodobne nejaká myš hľadajúca úkryt pred mrazom. Dlho bdelá, ale nevydržala, nechávajúc sa unášať ríšou snov.

//Most

Alina túto vrelú náklonnosť nechápala. Čo tým vlastne Northia myslela? Ako sa o tom mala cítiť? Všetky tieto prejavy boli nové, netušila, ako si to mala vyložiť. Niečo jej však nahováralo, že to tak je správne. Bola to predsa jej kamarátka, je normálne si byť blízky či nie?
Tmavá sa pousmiala a pozrela Northiným smerom. Bielohnedá sa radovala z prekročenia mostu. Odkiaľ brala toľko pozitívnej energie? Alebo všeobecne energie? Ali sa občas strácala v tejto radosti, ktorú Northia zo života mala. Možno, by sa k nej i pridala, keby nebola znavená z cesty. Alebo života? Každopádne jej telo dávalo únavu jasne na javo veľkým zívnutím. "Myslíš, že by sme si mohli trochu odpočinúť?" spýtala sa ticho kamarátky. Netušila, kam mali namierené, ale tak ako doteraz, nevyzeralo, že by mali jasný cieľ a teda prestávka určite ani jednej neuškodí. Teraz len nájsť nejaké bezpečné miesto, kam si zložiť hlavu, utriediť si myšlienky a najmä - nechať unavené nohy, nabrať novú silu.