Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Temný les

Zrovna, že ste padnutý na hlavu, asi nikto nechce počuť. A to ani Ali, ktorá sa po týchto slovách na Northiu pozrela tým nesuhlasným pohľadom. Ona bola vporiadku, Conan bol len... vlastne asi mala pravdu, skutočne nebola normálna. Stiahla uši k hlave, keď nad tým premýšľala - no, bývala obyčajným vlkom, čo sa zmenilo? Prečo mala teraz chorú hlavu? Avšak ani ten najpsychotickejší vlk by snáď svoje vlastné deti nezabil či áno? Alina cítila vlnu úzkosti, ktorá ju práve ovalila. Northia však ďalej pokračovala a tentoraz vlčkou znovu až heglo. Ona s ňou skutočne chcela ostať i v tom najhoršom a rozprávať sa? Tmavá tomu nemohla uveriť. Normálne spoločnosť rada nemala, ale Northiin hlas sa stal istým majákom pokoja. Akoby bola jej svetlom, keď bola stratená v mori žiaľu. "Ďakujem..." šepla Bielohnedej, no viac sa k tomu nevyjadrovala. A dúfala, že i jej kamarátka tomu dá nateraz pokoj.
Dve vlčky sa dostali k podivuhodnému mostu. Nevyzeral, že ho stavali vlci, keďže im, tak nejak chýbali palce. Ako sa tu teda zobral? To, však bol asi ich najmenší problém alebo teda aspoň Alinin. Nemala dobrý pocit z kráčania po rozheganých latkách nad priepasťou. Okrem vŕzgania a kývania sa zo strany na stranu, isté laty boli prelomené a teda museli vlčice neraz urobiť krok sloní, aby sa vôbec na druhú stranu dostali.
Temer hneď, ako mali pevnú zem znovu pod labkami, Northia sa na Tmavú nalepila. Ali sa mierne mykla, keďže si stále na tieto náhle prejavy navykala. Svaly jej však hneď na to povolili. Nemohla poprieť fakt, že blízkosť Bielohnedej bola príjemná. No, hlavou jej stále behala myšlienka, že by si mala držať odstup. Nechcela Northii ublížiť, ale taktiež začínalo byť stále zložitejšie sa vlčice strániť.
Bol to snáď úsmev, ktorý sa Aline na pyskoch objavil po kamarátkiných slovách? Ak by sa mohli vlci červenať, pravdepodobne by vyzerala ako paradajka. Čo si však mala o tomto geste myslieť? Bolo pre nich normálne? Áno, matka ju zvykla jazykom umývať či upokojiť, keď sa jej zdali zlé sny, no nikdy olíznutie nezažila od... vlastne nikoho iného. Počin kamarátke opätovala optrením hlavy o tú jej a zamierila hlbšie do lesa, vnímajúc prvé snehové vločky dopadajúce na jej ňucháč.

//Les u mostu

//Prekliate jazero

Les bol skutočne desivý, Ali to však moc neriešila. Nie, že by teda bola milovníkom hororu, ale jej na tom už aj tak nezáležalo. Jej celý život bol jeden nekonečný, zlý sen, z ktorého sa nemohla prebudiť, čo jej po nejakom desivom lese? Okrem toho, mala pred sebou asi najstrašidelnejšiu vec na svete - vysvetlenie - takže zopár vŕzgajúcich konárov jej vrásky skutočne nerobilo. "Verím, len..." Ako by jej to len mohla rozpovedať? Nemohla ju stratiť, veď to by prišla o posledný kus čisto premýšlajúcej mysle. No Northia mala pravdu - zaslúžila si aspoň kus pravdy, niečo, vďaka čomu by dala tomuto rozhovoru pokoj, aspoň do doby, kým Ali nájde správne slová. "Občas sa zdá, akoby som to nebola ja. Neviem, ako to viac vysvetliť. Niekedy tu jednoducho ostane tma a ja sa začnem strácať, ako keby mi v hlave žila taká otravná mucha, ktorá mi občas zatemní myseľ," vyriekla už temer bez hocijakého zvuku, vychadzajúc z jej papule. Ako viac vedela Conanovu prítomnosť zaobaliť do toho známeho rúška tajomstva? Skutočne bol ako taká otravná mucha, ktorá nie a nie dať pokoj, večne s nejakou nepríjemnou spomienkou či myšlienkou, ako Aline uškodiť.
Tmavá sa započúvala do Northiných slov. Bolo smutné vedieť, že táto dobrosrdečná vlčka zo sebou niesla isté bremeno minulosti. Nezaslúžila si trápenie, veď bola najláskavejším vlkom, akého Alina poznala. "To ma mrzí," šepla jej smerom. Čo viac však mohla povedať? Nechcela znieť, že ju to netrápi. Northiu mala skutočne rada, možno viac, než by si sama želala a smútok za blížneho ku kamarátstvam patril, no nie? "Rodinu si nevyberáš, to je asi kameňom úrazu väčšiny," hlesla smutne. Síce nikdy nepoznala niečo, ako zlých rodičov, no nie vždy to museli byť rodičia či? Čo by bola dala, aby mohla matku alebo otca ešte niekedy vidieť? Ísť si s nimi zaplávať či na ryby? Počuť nejakú z matkiných piesní či otcových príbehov z mladosti? Jej otec bol presný opak toho... toho vraha! Neježila sa Alinina srsť na zátylku. Teraz to však nebolo o nej. Cítila, že by mala počúvať, Northia si to zaslúžila, najmä po tom všetkom, čo pre vlčicu spravila. "Ak... ak o tom chceš hovoriť, som tvojou bútľavou vŕbou, hocikedy sa na to budeš cítiť," riekla ticho Bielohnedej smerom s tým pokojným hlasom, ako tichá voda nejakého jazera.

//Most

Na ako dlho? Hah, keby vedela, bola by najveselejším vlkom ostrovov. Čo jej však mala povedať? Žije v nej druhý vlk, ktorý by ju roztrhal, keby sa mu podarí ovládnuť jej hlavu? Sama netušila, prečo Conan žil a prečo si vybral práve jej telo? Bol ako démon, zakrádajúc sa po tieňoch Alininej mysle, čakajúci na tmu vo vlčkinej hlave, aby sa dostal na povrch. Ako si to mala sama vysvetliť? Bol skutočne nejakou entitou? Jedinú vec, ktorú si o Conanovi vedela vybaviť - zabil jej deti - to jediné, čo jej po tom všetkom ostalo a on jej to ukradol! Akoby to však mohla rozpovedať Northii? Znelo by to ako najhoršia výhovorka o tom, ako nie je krviľačným vrahom vlastných detí, vlastnej rodiny... Ali zatla zuby a stiahla uši k hlave. "Raz ti to vysvetlím," precedila pomedzy tesáky škrtivým tónom. Raz...
Northia s ňou súhlasila, tá voda vyzerala, akoby sa ich chystala zhltnúť do jej temných útrob. A síce, Ali vodu milovala, toto jazero ju nelákalo, ani packy omočiť, natož si ísť zaplávať. Preto, keď sa Northia zdvihla na odchod, Tmavá dlho nečakala a vydala sa po jej boku do lesa, ktorý obkolesoval jazero. Síce vyzeral rovnako lákavo, ako ostať pri jazere, ale predsa nebudú súdiť podľa zovňajšku!

//Temný les

Keď Alina začula tie slová, ucítila blízkosť druhej vlčice, začalo ju hriať u srdca. Teda, ostala v šoku z tejto reakcie. Na blízkosť si stále navykala, na bežné prejavy radosti a šťastia tiež, ale šokovaná bola najmä z nebojácnosti Northie. Už to bolo druhýkrát, čo ju vlčica takto videla a... Stále tu bola so svojimi láskavými slovami a otvorenou náručou. Ali sa pritiskla k Northii tiež, chvostom jemne kývajúc zo strany na stranu v ešte stále premočenej zemi. Toto bola jediná vec, o ktorej si začínala byť Alina na sto percent istá - Northinu náruč opustiť nechcela. Bola to zatiaľ jediná vec, vďaka ktorej, aspoň na pár okamihov, zabúdala na to, kým vlastne bola. Northia sa na teraz stávala jej bezpečím, pokojom - jednoducho všetkým, čo vo vlastnej hlave nájsť nedokázala, už roky.
Keď sa Northia odtiahla, Ali to vrátilo do reality. Bol čas to nejak vysvetliť? Už to bolo viackrát, čo jej Northia podobné otázky kládla, ale Ali sa stále bála. Čo ak ju potom skutočne opustí? Pochopila by vôbec jej slová? Tmavá šklbla ušami a zhlboka sa nadýchla, akoby sa chystala na prehovor storočia, no nakoniec z nej znova vyliezlo iba pár tichých slov. "Je to už vporiadku..." podala Northii vysvetlenie, ktoré nič nevysvetlilo, ale to bola Ali. Nepovedala by nič, ani keby mala smrteľné zranenia. Nejaký obranný mechanizmus? Snažila samú seba presvedčiť, že je všetko ružové? Či sa skutočne, až tak obávala, že stratí jedinú kamarátku, ktorú kedy mala, odkedy ju vykopli zo svorky? Sama si stále nebola istá, prečo sa zahalovala do tohto rúška tajomstiev.
Na zvyšné otázky, tón hlasu sa vlčke zjemnil, už pravdepodobne nemusela Northia naťahovať uši, až do tramtárie, aby Alinu odpoveď zaznamenala. "Úprimne, mohli by sme vyraziť ďalej, to jazero je hrozne deprimujúce," hodila okom po tmavej hladine, z ktorej ju stále mrazilo, potom späť na Northiu. Zakaždým, čo pohliadla do tých modrých očí, preliala sa ňou vlna nádeje. Nádej na lepší, nový začiatok, po boku so svojou kamarátkou.

Ten známy hlas. Hlas, ktorému načúvala už niekoľko mesiacov. Hlas, ktorý ju večne utešoval, bál sa o ňu, nazýval ju kamarátkou. Alina prestala ceriť zuby. Northia! Preblesklo jej hlavou. Nestojí zato, zbav sa jej skôr, než sa ona zbaví teba... Conan Ali podsúval svoje plány. Chúďatko vlčka vyzerala, že zachvílu napadne sama seba. No, každým slovom, ktoré Bielohnedá vyslovila, Alina sa prestávala viac a viac ježiť. Realitou bolo, že tu stále Northia stála - jej kamarát, jediný vlk, ktorý bol jej stavy ochotný znášať, dokonca jej s nimi pomôcť. Nie, ten odporný vrah nemal pravdu - Northia by ju neopustila. Veď na ňu zaútočila a vlčica jej ešte ošetrila rany. To spraví iba tá najlojálnejšia duša.
Biely pruh na vlčkinom chrbte sa prestal ježiť úplne. Pazúry povolili, tak ako i napnuté svaly, uši sa vzpriamili pomaly do stojatej polohy. Conanov hlas, tie odporné obrazy minulosti - bolo to čoskoro preč a v Alininých očiach sa dalo rozoznať jej prítomnosť. Pohliadla na Northiu, zas s tými dobrosrdečnými fialkovými očkami. Akákoľvek agresia bola preč. Northia ju z toho vytiahla, prvýkrát v živote cítila skutočne nesmiernu vďaku. Ošetriť zranenia či pomôcť s lovom - nebolo to pre Ali dvakrát dôležité - ale Northia jej pomohla potlačiť vlastné alter ego a to jej len tak ľahko nezabudne.

Ali vzpriamila uši, keď začula Northiin hlas. Chcela, aby ju takto videla? Rozhodne nie, ale mohla sa vrátiť časom? Nemožné. Povolila pazúry a zhlboka sa nadýchla. Nebola slabá, bol to jej boj, nepatril Northii. Nechcela ju od seba odohnať, i keď v tomto prípade sa zdalo, že nemala moc na výber. Ako inak ju mohla ochrániť?
Pohliadla na kamarátku, uši vzpriamené a na tvári nútený úsmev. "Mhm," prikývla, kývajúc celou hlavou.
Ani nie pár sekúnd potom, začula Conanov hlas. Ešte to bol iba šepot, no bol späť. Cítil jej slabosť, šancu dostať sa do jej hlavy. Vieš, že ma neudržíš v úzadí navždy! Myslíš, že jej na tebe skutočne záleží?! Pche, opustí ťa, keď zistí, kto vlastne si! Ale nie, pokiaľ ju odstránime skôr, ako si to uvedomí. Aline sa pri v hlave objavil ten obraz - obraz krvácajúcej Northie, jej tesáky zašpinené krvou nevinných. Stiahla uši k hlave a prudko sa zdvihla na labky, naježená, cúvajúc pár krokov od Bielohnedej. Pozrela na vlastné pazúry, videla na nich krv svojich detí, svojej rodiny... Tie nevinné telíčka... "Nie!" potriasla hlavou, dychčiac, oči zapichnuté do zeme, jeden by povedal, že ani nežmurkala. Nedokážeš ma premôcť, ako jediný tvojim činom rozumiem! Tmavá už cerila zuby sama na seba, stále zježená ako dikobraz.

Toľko vedy okolo jedného operenca? Žeby Alina skutočne stratila tú prirodzenú empatiu, ktorá by ju mala v takomto prípade zastaviť? Ale predsa, Shine už tu nebola či áno? A ak ho tu nechala, tak patril im. Rozhodne! Pravdaže, ak sa sem chystala Čierna vrátiť, tak by ho mali nechať na pokoji, ale to už by tu dávno bola... Ali pohliadla so zdravým okom na jej spoločnosť. Nemali moc možností si vyberať. Keď už bol niekto samotár, halt musel brať, i keď mu nedávali. Možno sa v tomto prípade zachovala chamtivo, ale zima sa blížila a ona nemienila hladovať, najmä nie po týchto potopách. "Nemala to tu nechávať, ak to chcela..." zamrmlala Northiniim smerom, aby upokojila jej nesvojosť. Potom si z vtáčieho mäsa ukradla zopár kúskov a solidárne nechala zvyšok ležať na zemi. "Stále tu pre ňu niečo ostalo," dodala, oblizujúc si pysky.
Poznámka Bielohnedej upútala Alininu pozornosť. Skutočne, počasie sa umiernilo a i jemná spŕška vody temer zmizla. Konečne sa dalo rozoznať, aká časť dňa vôbec nastala. Do úkrytu presvitalo svetlo rána a čerstvý vzduch, stále voňavý od nekonečného dažďa. Jednoočka sa započúvala do hudby, ktorú vytvárali kvapky dopadajúce na zem, sťekajúce z vrchu jaskynky, v ktorej sa dve vlčice schovávali. "Pôjdem si trochu ponaťahovať labky a ty..." zastavila, nehovorila to ako rozkaz, tak prečo sa cítila, že Northii niečo kázala? Mala by sa snáď ospravedlniť? "Mala by si si odpočinúť alebo poď pokojne so mnou, i keď sa iba idem motať po okolí." Hlas jej tíchol každým slovkom. Nie, ona a vrava neboli kamarátky, zato by sa veľmi rada s tou svojou bavila viac, keby tušila, ako na to? Žeby život v tieni strýka, ktorý ju takto utíšil? Alebo snáď večné rozhovory medzi ňou a jej myšlienkami? To sa však už Ali zdvihla a zamierila von z úkrytu. Či už nasledovaná Northiou alebo nie, zamierila nižšie k jazeru. Všímala si, že voda rapídne ustúpila, ale taktiež i spúšť, ktorú po sebe zanechala.
Keď sa dostala k brehu, Ali chvíľu ostala premýšľať či sa vôbec priblíži k vode. Z hladiny vychádzal tento nepríjemný, až mrazivý pocit, ten však onedlho striasla ako otravnú muchu a sadla si cca meter od tmavej vody. Síce tu dole panovala táto chmúrna atmosféra, keď Tmavá zdvihla fialkové zraky k oblohe, ostala zízať v nemom úžase. Na oblohe lemovanej farbami východu slnka sa rozprestierala žiarivá dúha. Bol to, tak nádherný pohľad, jej chvost sa začal kyvkať zo strany na stranu.

Príležitosť dňa
Popri kochaní sa nádhernou mozaikou farieb rána i dúhy, vlčka sa zahĺbila do myšlienok. Premýšľala nad Northiou - hlavne o ich zážitkoch spolu. Prežili spolu celú túto pohromu, od samého začiatku až ku samému koncu. Ich prvé stretnutie pri tom horskom plese, ich prvá skrýš pred búrkou či lov mŕtvych zvierat. Pri tej myšlienke sa jemne pousmiala. Spomínala na ich stretnutie s Wuom a ten jeho podivný vozík. Shine a jej mágie. Dostávajúc sa, až k dnešnému ránu, rozhliadla sa okolo, lepšie si prezerajúc spúšť, ktorú potopa udelila ostrovom. Vyvrátené kmene stromov, otrhané haluze, popadané balvany... trhalo jej z tej spúšte oči, ktoré znovu obrátila na prekrásnu dúhu. Cítila sa ako ostrovy, no zároveň i ako samotná potopa. Bola ublíženou, no zároveň i samotnou pohromou. Bola tou mŕtvou srnkou, ktorej život vzala voda, rovnako ako bola vodou, ktorá ten život zhltla ako jednohubku. Boli to snáď lesklé oči (či skôr oko?) Žeby sa jej tlačili slzy na povrch necitlivej mimiky? Nie, ona neplače! Stiahla uši k hlave, čo bude robiť ďalej? Zdalo sa, že ju tu už nič nadržalo. Búrka odznela, nebol dôvod dlhšie ostávať po boku Bielohnedej, tak prečo chcela? Prečo, tak urputne bojovala proti vlastnej vôli, ktorá ju nútila utiecť? Nemohla ostať, bola hrozbou, nechcela ublížiť kamarátke, no či chcela, či nie, bola to jej kamarátka. Tomuto sa chcela vyhnúť, užšiemu vzťahu s hocijakou živou dušou. Conan nebol schopný citu a mať niekoho po boku, ohrozovala tým dotyčného život. Nemohla však Northiu opustiť, chcela počúvať jej neustále kvákanie či hlúpe otázky, aby reč nestála, chcela sa nebáť zavrieť oči bez strachu, že bude znovu sama či možno cítiť to teplo blízkosti, keď si o vlčicu otrela hlavu... Boli to skutočne slzy či iba ostatkový dáždik, ktorý bol posledným ukazovateľom nekonečnej búrky? Alina to nedokázala ďalej potláčať. Všetok ten hnev, ktorý voči sebe prechovávala, tú existenčnú bolesť a útrapy. Zarila pazúry do bahna a kamienkov na brehu. Chcela nech to skončí, no toto nebola bolesť, ktorá sa dala lusknutím vymazať, trhala ju zvnútra ako medveď a Ali sa nedokázala vymotať z jej krviľačných spárov.

Vyraziť ďalej, no kam? Určite, Aline sa už tiež nechcelo nečinne posedávať v úkryte, lenže čo bolo to ďalej? Northiu mala rada, mnoho toho zažili, strávili spolu viac času, než kedy s iným vlkom Ali, ale... sama nevedela, či chcela. Bol to len strach, že jej ublíži? Teraz by sa dotrhaná vlčica, aj tak neubránila, keby po nej Conan skočí. Najmä tá krv - odkedy sa jej železitý pach usadil v nose, cítila Conanovu prítomnosť. Vytesňoval jej myšlienky, tými svojimi. Ako by však mohla vlčici povedať nie? Zvládla ho krotiť, tak dlho, chvíľu to ešte vydrží! "Mhm," prikývla so slabým hmknutím.
Pustila pred Bielohnedú tetrova a jemne sa jej nadvihli kútiky do tvaru, ktorý by sa dal prirovnať úsmevu. Bola rada, že sa Northia plánovala najesť. Teraz to bolo dôležité. Zima nešetrila nikoho a to ani predátorov, akými boli ony. "Myslím, že Shine už to nebude potrebovať," postrčila nosom vtáka ešte bližšie ku kamaratkiným labkám, zodpovedajúc jej otázku, čo také môže zožrať. Alina samotná pociťovala hlad, ale najprv chcela, aby sa najedla jej spoločníčka, to bolo prioritou.

Kým ju Shine s Alininou pomocou lepila dohromady, Northia im osvetlila, prečo so súbojom súhlasila. Vyzerala zo svojej neschopnosti povedať nie, smutne. Ali jej v tomto nerozumela. Čo by ona dala za možnosť povedať nie? Všetko to zlé zvrátiť, zachrániť rodičov, vĺčatá... samú seba? Neuvedomovala si snáď vlčica, akú obrovskú moc mala, len vďaka tomuto slovíčku?
Čierna vysvetlila, odkiaľ jej hojaca mágia pochádza. Nenarodila sa s ňou, neučila sa ju, ale predsa ňou oplývala, vďaka nejakej vecičke? Čo všetko tie ostrovy vlastne ukrývali? No skôr, ako nad tým stihla viac polemizovať, Shine im oznámila, že odchádza. Ali dúfala, že to, čo počula, nebude ďalší vlk, ktorý sa nasáčkuje do ich skrýše. S liečiteľkou sa už, ako tak, zmierila, no ďalší vlci a pravdepodobne by už Conana na uzde neudržala. Sledovala, ako vlčka opúšťa bezpečie úkrytu a ticho sa odzravila, kto vie či to Shine vôbec zaregistrovala?
Po odchode čiernej liečiteľky, Ali ostala po Northinom boku, premýšľajúc, čo viac môže pre kamarátku spraviť. Nechcela, aby sa cítila zle. Potrebovala nabrať sily, odpočinúť si a možno... Obzrela sa smerom, kde ležal operenec. Potrebovala žrádlo a spánok. Tmavá síce liečiteľ nebola, ale plný žalúdok a vyspať sa z problémov? To jej pomohlo vždy! Zdvihla sa teda a zamierila ku koristi, ktorá sa tu už nejakú dobu povalovala. Uchopila ju jemne do zubov a priniesla k Northii, kde ju pustila na zem. "Potrebuješ jedlo..." šepla jemným tónom ku kamarátke. Dúfala, že to Bielohnedá neodmietne. Síce ju mohla Shine poskladať dohromady, čo najlepšie mohla, stále potrebovala nabrať sily.

Kým Northia vysvetľovala, čo sa jej vlastne stalo, Shine nechala vyrásť jednu z rastlín, o ktorej obom nedávno hovorila. Keď jej Čierna nakázala Plazivce rozžuť, Alina prikývla a hneď sa jala rozžúvať liečivky. Nemali, bohvie akú, chuť, no kvôli svojej kamarátke bola ochotná spraviť mnoho. Kamarátka... stále to znelo, tak nereálne. Čím viac času spolu strávili, tým pohodlnejšie to slovo znelo.
Keď sa Tmavej v papuli vytvorila nechutná zelená brečka, vypľula si ju na packu a začala Northii natierať zranenia na boku. Zatiaľ sa Shine vyjadrila k situácii, do ktorej sa Bielohnedá dostala. Alina s ňou musela súhlasiť - prečo by sa niekto s povahou, akú mala Northia, púšťal do súboja? Najmä po tom, čo ju skoro voda nechala voňať fiaľky zo spodu? "Má pravdu," šepla k Northii, kým jej mazala rany, "najmä keď vyzeral, ako hovoríš... dalo sa čakať, že dopadneš takto." Ali sa k tomu vyjadrila. Najdlhšia veta, ktorú z úst zatiaľ vyprodukovala. Pochopiteľne sa jej ostýchavosť vytrácala, keď sa jednalo o takto nezmyselný čin. Nechystala sa po vlčke kričať či ju nedajbože kárať, no jej rozhorčenosť spôsoboval strach. Strach, že mohla prísť o jediného vlka, ktorý v nej videl i niečo iné, ako krviľačného psychopata.
Alina ani netušila, kedy stihla vlčica odvar vyrobiť. To spala, tak tuho? Očividne bola skutočne skúsená, čo sa liečiteľstva týkalo. Prvý krát bola Ali rada, že tu boli s vlčkou uväznené, kvôli nečasu vonku. Nie, že by ju nenávidela, no čím viac vlkov, tým väčšie nebezpečenstvo, že sa ukáže Conan. No teraz - čo by bola robila, keby tu Shine nie je? Veď by jej tu ešte Northia vykrvácala!
Tmavá sa na guľu nedôverčivo pozrela, ale keď si z nej dala i samotná liečiteľka, asi to skutočne nebolo otrávené. Taktiež sa teda napila väčším dúškom a pokúsila sa pre Bielohnedú nechať, čo najviac. Aj tak to tu potrebovala najviac. A Shine mala pravdu, skutočne odvar príjemne zahrial telo.
Čierna vlčica sa jala predviesť širokú paletku magií, ktorými oplývala. Ali z toho bola vyhúkaná ako sova. Ako sa to všetko mohla naučiť? Bolo to pre ňu záhadou. Tiež by sa jej páčilo, keby si vie kožúšok vysušiť, kedykoľvek vylezie z vody. Alebo si v zime byť schopná vyrobiť teplý odvar či si na želanie nechať vyrásť rastlinky. To už by nemala nikdy problém, prežiť i tú najtuhšiu zimu.

× Po promočení si udělej horký odvar z trychtýřku
× Ošetři/nech si ošetřit vážné zranění související s potopami

Keď ich pokojný dialóg prerušila puma, Shine sa do nej pustila prvá, nasledovaná Northiou, ktorá sa po nej zahnala. Ali, i keď sa bála, aby sa Conan neukázal, nechcela len postávať opodiaľ a tak sa postavila vedľa Bielohnedej, ježiac svoj biely pruh na chrbte a ceriac zuby s tichým vrčaním. Mačka pravdepodobne pochopila, že sú vlčice v prevahe a teda sa do väčšieho boja nepúšťala. Alina bola rada, keďže akonáhle by došlo k útoku, nebola by to ostala ona.
Northia odchádzala?! Alina sa zježila zase. Opúšťala ju? Možno bola Ali tichá či úplný antisociál, ale Northia s ňou bola už dosť dlho na to, aby si k nej vytvorila puto. Stále tam v hĺbke bola. Možno z povrchu slabá a zlomená, ale stále vo vnútri, hlboko v jej srdci bola tá milá a priateľská duša. Tmavá ju však nechala ísť. Vráti sa, nenechá ju tu samú... Snažila sa presvedčiť o pravde. Opustila ťa, tak ako všetci. Kedy konečne pochopíš, že som jediný, ktorý nikdy neodíde?! Alina potriasla hlavou. Nie, nenechá Conana vyhrať. Ale bolo ťažké, nepodlahnúť jeho slovám.
Venovala Shine jeden pohľad. V jej očiach sa miešali rôzne emócie - od strachu cez smútok a nepokoj. Dlho však pohľad neudržala a bezslova sa zdvihla, mieriac k jej kútiku, kam si znovu ľahla a chvostom si zakryla papulu. Musíš sa upokojiť, neodišla navždy. On klame, nedokáže nič iné. Uistovala samú seba, dokým jej viečka nepadli a neupadla do bdelého spánku.
Zobudil ju pach krvi. Ali pokrčila nosom a zdvihla hlavu, otáčajúc sa smerom k východu. Northia! Tmavá vyskočila na labky a podišla k nej. Neopustila ju, no... Pohliadla na jej krvácajúce zranenia, strach a mnoho otázok miešajúcich sa v jej fialkových očiach. "Čo sa ti... čo sa ti stalo?" Spýtala sa s obavami v hlase. Stále však tichším tónom. Vlci! Alina sa zas a znova zježila. Vždy zato mohli oni! Neexistoval jediný samec, ktorý by mal kúsok ľudskosti (alebo teda vlčosti) v srdci.
Uši stiahla k hlave, keď si lepšie začala prezerať zranenia na Northinom tele, zatiaľ čo ona hovorila k Shine. Oproti dodriapanému kožúšku Bielohnedej, Aline rany na nohách zrazu ani neboleli. Tak moc by jej chcela pomôcť, ale o liečení netušila nič, okrem toho mála, čo od dvoch vlčíc počula a teda si iba sadla k Northinmu boku a optrela sa o jej zakrvavenú srsť na krku, čo jej na bielom pruhu zanechalo šmuhu bordovej. "Hlavne, že si to prežila," prehovorila k nej ticho.

× Pokus se ubránit své bezpečné místo/hranice před nájezdníkem (včetně predátorů)
× Prokonzultuj s jiným vlkem povodňová zranění

Northia sa ešte znovu uistila či je Tmavá skutočne vporiadku. Nie, ale mágia a blízkosť iného vlka jej napomáhali k vnútornému pokoju. Kývla teda Bielohnedej na otázku.
Shine sa jala znovu odpovedať na všetky otázky, ktoré jej spoločníčka mala. Alina ich iba ticho počúvala (ako vždy). Lásku? Pche, čo to bolo? Neverila, že niečo také môže existovať. Zradila ju jej vlastná krv, čo teda môže očakávať od cudzej? Northia však vyzerala, že ju táto informácia moc nepotešila. Tmavej to bolo ľúto. Northia sa zdala ako veľký milovník... všetkého. Takže nenájsť lásku by sa zdalo, ako tragédia.
Čierna vlčica im napokon ukázala ďalšiu rastlinu. No, bola to zelená huba, nie rastlinky s kvietkami, ako doteraz. Alina sa na podivnú farbu znechutene zadívala, no keď Northia spomenula, že by mohla mať halucinogéne účinky, vlčku to zaujalo viac. "Hm..." vyšlo z Alinej papule, stále skúmajúc hubu, tentoraz z bližša.
Ich pokec o rastlinách však prerušil neočakávaný návštevník. Ali zdvihla hlavu od huby a pozrela sa, na čo ostatné dve hľadia. Puma! Tmavá sa okamžite zježila. Nie, len kvôli strachu z veľkej mačky, ale i z Conana. Vedela, že ak dojde na súboj a ona sa nechá rozrušiť, získa nad ňou zase moc. To nemohla dopustiť, nie dokým tu boli dve nevinné vlčice.

× Napiš v horách/vyhlídce jeden post alespoň po dobu čtyř dní 4/4
× Setkej se tváří tvář s predátorem

Shine im začala rozprávať viac o ostrovoch a miestnych. Vlk s vozíkom bol Wu a Mistr? Džungľa? Skutočne bola táto krajina plná podivností. Ali by úplne stačilo nájsť kúsok pláže, kde by sa mohla zašiť a premýšľať. To bolo jej - konštantný prúd myšlienok. Vlastne ak by vlci hovorili hlavou, nie pyskami, bola by to s vlčkou väčšia sranda. No, asi len do doby, kedy by sa zas nechala pohltiť obavami a depresiou. Potom by už to rozprávanie cez myšlienky, nebolo tak fajn.
Northia bola ukecanejšia, ako doteraz. Okrem rastlín chcela vedieť... vlastne všetko? Alina bola rada, že sa vlčka toľko pýtala. Ona mohla len z ústrania načúvať bez zbytočných dialógov. Tak, ako teraz, keď sa Shine rozhodla, predstaviť im ďalšiu flóru ostrovov. Křínka - podobná divej mrkve, až na to modré sfarbenie. Niečo modré okrem čučoriedok, čo sa dalo požiť? Teda, nie žeby sa chystala stať vegetariánom, ale už len kvôli farbe vyzerala rastlinka zaujímavo.
Tá narastajúca nervozita a ježenie, Ali cítila jemnú zmenu. Akoby sa k nej snažil pretlačiť pokoj, ktorý síce netušila odkiaľ pochádzal, ale prijala ho. Žeby kvôli Northii a jej empatii? Určite teda Ali nečakala tento krok od Bielohnedej a tiež určite napomohol k jej vnútornému pokoju. Keby len vedela, že vďaka patrila Shine a jej mágii. Takto pripisovala zásluhy Northii, ktorá pravdaže od začiatku mala na Tmavú pozitívny vplyv. A síce, náhla blízkosť sa zrazu nezdala, tak cudzia. Ten pocit poznala, len už to bolo dávno, čo ho naposledy cítila. Náklonnosť, vďačnosť? Alina v tom stále sama tápala, no to už Northia hľadala príčinu jej nepokoja. "Len premýšľam," odpovedala krátko, potichu len k vlčici vedľa nej. Nechcela to rozoberať, ale vážila si vrúcnosti oboch. Opätovala teda aspoň jemné obtretie ňufákom o Northinu tvár s vďačnosťou v očiach, ktoré obrátila i k Shine, aby jej tiež poďakovala za trpezlivosť.

× Napiš v horách/vyhlídce jeden post alespoň po dobu čtyř dní 3/4

Keď sa k nim Tmavá pripojila, Shine jej ukázala rastlinu, o ktorej nedávno hovorila. Ali sa páčila, skutočne vyzerala ako chvost líšky. Keby jej Čierna nepovie o alergéne, už by do rastlinky strkala nosom. Takto iba vlčici kývla, že rozumie a nemrhala ďalšími slovami.
Northia jej navrhla, aby si dala z koristi, ktorá sa povalovala opodiaľ. Ali jej bola z časti vďačná, skutočne sa o jej zdravie starala viac, ako bolo nutné. No, musela spomenúť tie rany? Vlčke sa ježila srsť na zátylku vždy, keď na ne prišla reč. Pozrela na svoje predné labky a späť na Bielohnedú. "Ďakujem za všímavosť, ale je to vporiadku," pípla smerom k Northii, nervózne prešľapujúc prednými. Nebude sa tu hrať na chudinku, keď si za to mohla sama. A táto zmienka ju len tlačila bližšie k rovnakému činu, keby tu pravdaže nesedelo obecenstvo. Nemienila sa rútiť pred ostatnými. Vydrží, dokým sa počasie neukludní a potom sa zo stiahnutím chvostom vytratí na samotku.
Kým sa vlčky bavili o... Vlastne Ali nemala tucha, čo to obe rozprávali. Nutričné hodnoty, zranenie papule? Bola to pre ňu španielska dedina a teda síce ostala pri vlčiciach sedieť, ponorila sa do vlastných myšlienok. Čo bude ďalej? Ako dlho sa jej podarí udržať Conana na uzde? Ostane vôbec po Northinom boku? Úprimne nemala chuť vlčku opúšťať. Bola, tak moc milá, ale... Prečo sa všetko končilo na to prekliate slovíčko?! Nemohla s ňou ostať dlho, už teraz trávila v spoločnosti, až moc času. Neodpustila by si, ak by jej či Shine, Conan ublížil. Musela zmiznúť a čas ju neúprosne tlačil, no kam sa v takomto počasí vydať? Alina sa dívala neprítomne na zem, srsť ježiac sa viac, než doteraz z vlastnej nerozhodnosti.

× Napiš v horách/vyhlídce jeden post alespoň po dobu čtyř dní 2/4