Příspěvky uživatele

Bielohnedá vlčica sa jej predstavila ako Northia. Alina nechápala, čo myslela slovami 'som tu nová' a 'rody?' Nová kde, v horách snáď? Vlčica ani len netušila, že sa dostala na ostrovy. Ale akoby mohla? Plné labky mala od začiatku s Conanom a cez hory putovala už dlho, takže sa zjaviť medzi ďalšími skalami, po jej páde, bolo niečo, čo si nevyžadovalo mnoho otázok. Aj keby to však chcela podrobnejšie rozoberať, teraz nebola vhodná chvíľa. Ako totiž vlčka podotkla, dážď, ktorý padal posledných pár hodín, začal dvíhať hladinu jazera a to velice rýchlo.
Alina problém s vodou nikdy nemala, vyrastala predsa na mieste, kde doslova žila v súznení s morom a nejaká kaluž v horách pre ňu teda nebola veľká vec, to sa však nedalo povedať o jej novej spoločnosti, ktorá sa z toho, na Alinu, až moc stresovala. "Neviem, čo stále myslíš tým 'tu,' ale máš pravdu, tá voda sa dvíha netradične rýchlo," zablúdila pohľadom k jazeru, v ktorom vpodstate už obe stáli. A síce Ali skutočne voda nevadila, mráz jej začínal prechádzať až do špiku kostí, čo nebolo vôbec príjemné. "Nevyzerá, že by sa to chystalo ukludniť..." pozrela na oblohu, ktorú zužovali čierne mračná.
Keď Northia navrhla nájsť spoločne úkryt, Alinu zamrazilo ešte viac, ako to doteraz dokázala voda z jazera. Nie, žeby o úkryt nestála, no bála sa Conana. Pokiaľ sa niekam zašijú a ten imbecil sa rozhodne ukázať, nebude s tým schopná nič spraviť a určite nechcela ublížiť nevinnej vlčici, ktorá jej dokonca pomáhala.
Chvíľu ostala ešte nehybne stáť bez slova, snažiac sa zachytiť i ten najmenší pokus Conana posadnúť jej telo, no ten si asi rozhodol odísť na dovču a konečne nechal vlčicu dýchať, aspoň na teraz, takže sa po dlhšom uvažovaní rozhodla ísť s vlčkou. "Myslím, že úkryt nebude od veci. Pred zimou by som sa rada vyhla prechladnutiu a tá voda tomu určite nepomáha," pozrela dola na svoje labky, ktoré boli v ľadovej vode až po kotníky, ak by teda vlci nejaké mali a potom svoje fialkové zraky obrátila na spoločníčku. "Vyzeráš, že sa v miestnom teréne vyznáš lepšie ako ja," narážala na to, ako predtým spomínala 'tu,' "takže sa nechám viesť," prešliapla z labky na labku číriac vyliatu hladinu. "Ale ak môžem - navrhovala by som sa presunúť vyššie do hôr, menšia pravdepodobnosť zatopených uzemí a... taktiež možno natrafíme na nejakú tú jaskynku," dodala a počkala, kadiaľ sa vlčica vydá.

× Projdi se po zatopeném území
× Promluv si s jiným vlkem o momentálním počasí

Vlčka nemohla uveriť vlastnému oku, ona jej pomáhala a dobrovoľne? Cudzinka sa k Ali chovala tak milo, aj keď sa ju pred nedávnom ešte snažila uloviť. Prečo mi pomáhaš? Behalo Aline hlavou, zatiaľ čo vlčicu nechávala liečiť jej rany. Sama netušila, prečo neznámej dovolila prijsť takto blízko. Možno preto, že bola prvým milým vlkom, ktorého za dlhú dobu stretla alebo sa len bála povedať nie? Každopádne vlčica robila niečo dobre, keďže sa Alina špička chvostu začala mierne kyvotať zo strany na stranu.
"Alina," pípla potichu smerom k vlčici, "a ty si?" Milo pohliadla na cudzinku, aj keď si nebola istá, ako na vlčku pôsobil jej dotrhaný zovňajšok. Vedela, že pohľad na slepé oko nie je ten najvábnejší a teda oční kontakt dlho neudržala a radšej sa odvrátila smerom k jazeru. Na to stále dopadali kvapky dažďa, víriac a mútiac hladinu. Dážď však nebol jediný číriaci hladinu. Keď Ali zaostrila lepšie, zbadala tmavú šmuhu pod vodnou plochou. Áno! Pomyslela si a oblizla si pysky. Takto môže chytiť raňajky nie len pre seba, ale aj pre jej liečiteľku, ako poďakovanie a ospravedlnenie za predošlé problémy.

Keď sa Aline konečne podarilo prebrať vládu nad telom, prezrela si vlka alebo teda vlčicu, ktorú chcel Conan napadnúť. Vyzerala vystrašene, no aj tak jej plánovala pomôcť? Ali nebola zvyknutá na náklonnosť a hlavne by ju neočakávala od niekoho, koho práve skoro zmárovala.
Pomaly sa donútila vstať, i keď štrk v otvorených ranách na jej labách ju pichal a pálil. Síce teraz sama trpela, no nemohla nechať Conana zabiť ďalšiu nevinnú dušu. Prešla okolo vlčice a opatrne vstúpila do ľadového jazera, nechávajúc vodu vyplachovať kamienky a prach z rán. Najprv to pálilo, no nakoniec jej ľadová voda umŕtvila poranené labky a Alina už necítila nič.
Po chvíli mĺkveho postávania v jazere, vlčica sa pobrala von, sadnúc si po boku Svetlej. Nie moc blízko, sama si chcela udržať osobný priestor, ale zas ani nie moc ďaleko, aby druhá vlčka nenadobudla pocit, že by ešte niečo mala zaľubom. Potom už len sklonila hlavu a zadívala sa na štrk pod jej vankúšikmi. "Vďaka..." riekla tichšie než šepotom. Bola nesvoja, prešľapovaľa z jednej labky na druhú, premýšľajúc, čo ďalej. Jej schopnost socializácie bol na bode mrazu, nestretávala totiž množstvo vlkov, preto pokračovala ďalšou jednoslovnou vetou: "Prepáč."

//Snežné tesáky

Kým Conan konečne zliezol horu, začalo sa rozvidnievať a na jeho kožuch začali dopadať kvapky dažďa. Mal šťastie, že sa zo skál dostal skôr, ako sa to tam začalo šmýkať. Nerád by znovu niekam spadol a tentoraz jeho vlastnou vinou.
Vstúpil na štrkovitý breh jazera, číreho ako jasné nebo, skloniac hlavu a chlípajúc ľadovú vodu. Cítil sa inak, akoby ho naraz voda viac... napĺňala! Pôžitkársky zaril pazúry do štrku a zavrel oči, vychutnávajúc si chladnú tekutinu.
Vyrušili ho až jemné vibrácie na vode, ktoré doliehali od neďalekého brehu. Conan zdvihol hlavu a nastražil uši, žeby jeho nová korisť? Vlk začal vetriť, na zrak sa spoliehať v raňajšom šere nemohol a preto dúfal, že zachytí pachovú stopu. Jemný vánok mu prial a zaniesol k nemu slabučký náznak vlčej stopy. Conan okamžite spozornel so záľudnou iskrou v oku, plížiac sa po zemi k miestu, odkiaľ pach privievavlo.
Keď sa vlk konečne dostal bližšie, stále však nie na dosah, Alina sa ho pokúsila zastaviť. "Conan nie! To ti nedovolím!" Zlostne, no zatiaľ márne mu nadávala, uväznená v jeho mysli. Tmavý sa zatiaľ začal pomaly zakrádať za vlkom na brehu už, už chystajúc sa na útok, vlčici sa podarilo Conana schválne potknúť, čo spôsobilo hrmot. Potknutie spôsobilo, že sa vlkovi zadreli kamienky do rán na predných nohách. Samec už len bolestne zreval a na pár sekúnd ostalo telo iba nemo ležať, potom sa však otvorili tie nežné oči s prijemným pohľadom, smerujúc k vlkovi na brehu. Conan bol preč, aspoň nateraz...

//Zo zemi nepoznanej

Bezvládne vlčie telo ležalo na kamennej podlahe hôr zahalené v studenej hmle. Najprv sa zdalo, že si bralá vzali ďalšiu dušu, no nakoniec sa vlkovi nadvihli boky. Žmúriac, tmavý vlk ako samotná polnoc, pomaly sa začal zdvíhať a ťarbavo sa rozhliadať okolo seba. "Suka hlúpa, ani pod vlastné nohy si nevie hľadieť," zamrmlal vlk sileným hrubým hlasom. Bolo očividné, že hlas nepasoval k femininnému vzhľadu vlkovho tela. A skutočne - ak by sa jeden zahľadel viac, zistil by, že za hrubím hlasom sa vlastne skrýva vlčica. Avšak ako sa hovorí - vzhľad nie je všetko a tak u vlčice aj platí, keďže moc nad jej telom práve mal Conan. Ten vedel iba prskať a nadávať na každý jeden krok, čo Alina spravila.
Vlk sa otriasol od štrku, ktorý sa mu zasekol v srsti a začal sa pomalým, uboleným krokom ťahať skrz hory. Chladný nočný vánok mu čechral srsť a on si užíval ticho pod hviezdnou oblohou.
Conan sa začal predierať hmlou, ktorá sa tu kvôli zvýšenému chladu nahromadila. Žalúdok mal prázdny, Alina sa totiž kŕmila výhradne na rybách, ktoré sa v horách hľadali veľmi ťažko v pomere k tomu, ako dlho sa cez tie šutre trmácali. Vlk teda započal svoju cestu dole skalami, dúfajúc že natrafí na inú korisť, ako boli ryby.
Zdalo sa, akoby tie hory nemali konca. Conan si celú dobu mrmlal popod nos o tom, aký je uťahaný. Jeho putovanie malo však pozitívny výsledok, keďže po dlhom kráčaní medzi skalnými stenami, vlčisko zbadal v diaľke jazero. Smädilo ho rovnako, ako bol hladný a teda ho táto skutočnosť potešila. Pohnal teda unavené končatiny vlčicinho tela a zamieril cestičkou dolu k horskému jazeru.

//Vlčie jazero