Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Mlžná džungle

13 mincí = 104%

Síla - 6%/26% (+20%)
Schopnost lovu - 7%/27% (+20%)
Vytrvalost - 5%/26% (+21%)
Obratnost - 2%/25% (+23%)
Rychlost - 7%/27% (+20%)

Cyra po celú dobu nasledovala tmavého vlka. Chodba, cez ktorú kráčali bola tmavá, no Čierna z nej strach nemala. Vlastne odkedy vstúpila do Svätyne cítila pokoj a rozvahu. Žeby to spôsobovalo prostredie? Švihla chvostom a obzrela sa po Wargovi, ktorý jej zmizol z dohľadu. Za to sa sama objavila v sieni plnej podivných vecičiek. Vyzerali starožitne a Cyra mala nutkanie sa ich dotknúť. Vo chvíli, čo k jednej mierila, aby si ju prezrela zbližša, vynoril sa z druhej miestnosti postaršie vyzerajúci vlk. Neprehovoril ani slovo, iba na Cyru kývol a pohodením hlavy naznačil, aby ho nasledovala. Vlčka, nevedúc, čo si o vlkovi myslieť - bol to snáď Mĺkvy vlk? - dúfala, že sa neženie do spárov smrti. Po chvíli premýšľania sa za starčekom rozišla do druhej miestnosti. Mĺkvy tam na ňu ticho čakal. "Vravela mi o vás moja alfa..." zašepkala, no ozvena jej slová rozniesla po okolí, akoby Čierna kričala. Vlk iba mlčky prikývol. To sa jej pri labkách objavila ďalšia magická mena v podobe zlatých mincí, ktorú intuitívne ponúkla vlkovi.

Sila
Vlk menu prijal a po ďalšom kývnutí hlavou sa miestnosť zmenila na istý ring z dreva. Cyra sa zmätene obzerala okolo seba zo zmeny, ktorú práve zažila. Mistr musel byť skutočne mocný vlk. To už však starčeka zbadala ako sa proti nej rozbehol. Boj? Toto bolo to posilnenie, ktoré Liss spomínala? Čierna zaváhala, keďže od bitky o Yiratel s nikým nebojovala. Mistr ju neľútostne zhodil z nôh a celou silou pritlačil k zemi. Cyru to vytrhlo z tranzu. Kým jej starček tlačil hlavu do prachu, Cyra zahrabala zadnými po jeho bruchu. Mistr, akoby snáď útok čakal, odskočil a to dalo vlčici moment, aby sa pozbierala na nohy. Mĺkvy však dlho nečakal a po Cyre skočil znova. Tentokrát sa vlčka útoku vyhla a bleskurýchle sa odrazila od zeme, skáčuc Mistrovi na chrbát. Ten ju hryzom do kože na ramene zhodil na zem.

Schopnosť lovu
Kým sa Cyra znovu zdvihla na labky, ring sa zmenil a v nose ju zašteklila tráva. Udivene vstala a obzrela sa či je Mistr stále s ňou. Ten iba kývol hlavou a pred ňou prebehla myška. Čierna šklbla uchom. Na um jej okamžite zišiel Aho. Teraz, ale nemala čas rozímať. Zavetrila, aby zachytila stopu, ktorú myš zanechala. Ticho sa začala plížiť za korisťou, dávajúc pozor na halúzky či iné nástrahy, ktoré by ju mohli prezradiť. Spomínala popritom na jej loveckú lekciu od bieleho starca. Prikrčená vo vyššej tráve, dávala pozor na smer vetra. Vánok jej prezradil, že sa nachádza na dobrej strane. Myšička nebude tušiť, že prichádza! Keď šedú potvorku zočila, labky ju začali svrbieť. Pokoj, máš čas. S myšlienkou sa zložila medzi steblá travín a ostala vyčkávať. Myš sa priblížila na cca jeden skok, hlodajúc na žaludi. Cyra švihla chvostom a vyrazila. Dobre mierený skok a bum, hlodavec bol jej! Premýšľala či ju usmrtiť, kým sa však rozhodla, prostredie navôkol sa zmenilo znovu.

Vytrvalosť
Okolo vlčky vyrástli skaliská. Terén bol strmý. Keď pohliadla hore, zbadala Mistra sediaceho na samom vrchu. Fajn, takže ideme šplhať... Vyčerpane si odfrkla a pustila sa hore. Starček nevyzeral, že by sa jej chystal pomôcť. Priam nadobudla pocit, že testuje jej limity. Z vrcholu sa začali kotúľať veľké balvany a Cyra tak, tak uskočila. S vydeseným vydýchnutím pridala do kroku, aby sa hore dostala, čo najskôr. Tempo jej však prekazil ľad, na ktorom sa jej pošmykla labka. Čierna sa temer zrútila dole, no zatla do štrkovitého povrchu pazúry a vytiahla sa späť. Spomalila teda a kládla dôklad na každý krok. Akonáhle sa vyškriabala na vrchol, Mistr sa uškrnul a pod Cyrynými labkami sa znovu zmenila zem.

Obratnosť
Razom stála v džungli. Medzi spleťou konárov a lián zbadala mihnutie. Mistr! V bahnitej zemi sa otlačky jeho labiek stratili rýchlo a Cyra musela zapojiť vlastné zmysly, aby sa z bludiska dostala. Obzrela si terén vyberajúc najvhodnejšiu cestu. Vyrazila vpred škriabúc sa na hrubý konár podobný tomu, po ktorom kráčali s Wargom nedávno. Jeho povrch bol omnoho klzkejší a Cyre sa zrazu pošmykla noha. Celou silou dopadla do bahnistej zeme, no nevzdala sa. Pozbierala sa na všetky štyri, otriasla zo seba blato a pokračovala. Musela sa predrať cez pevné liány, ktoré ju nie a nie pustiť. Zaprela sa celou silou a podarilo sa jej cez ne preletieť. Spravila kotrmelec, znovu celá špinavá od bahna. Na toto bola stará. Pozviechala sa a vydriapala sa na spadnutý kmeň stromu. Odtiaľ to vzala skratkou cez ďalší hrubý konár. Tentoraz si dávala pozor, kam šliape. Zoskočila z neho na relatívne pevnejšiu zem a predrala sa dalšími liánami. Preskočila ponad zlomený konár a vliezla do spráchniveného kmeňa stromu. Ten jej poskytol ďalšiu skratku a po jeho preplazení sa vynorila pri nohách Mĺkveho vlka.

Rýchlosť
Starček sa znovu pousmial a typickým pokývnutím, prostredie sa zmenilo na hustý les. Stromy boli tesne pri sebe, po zemi rôzne kmene i kamene. Mistr na Cyru kývol a potom sa rozbehol. Čierna vlčka na nič nečakala a vytriskovala za ním. To ju takmer stálo zrážku s kmeňom stromu, ktorému sa o chlp vyhla šikovným driftom. Na chvíľu zastavila a vydýchla, čo dalo Mistrovi náskok. Cyra sa znovu rozbehla kľučkujúc pomedzi stromy, skáčuc cez spadnuté kmene. Vedela, že Mistra nemá šancu dobehnúť. Šťastie jej však prialo a ponúklo jej skalnú plošinu. Cyra po nej vybehla a koniec použila na dlhý odraz. Skok ju dopravil pár metrov za starčeka. Ten však bleskurýchle prekľučkoval pomedzi stromy a vlčka zachytila iba jeho miznúci chvost. Frustrovane zafunela a rozbehla sa ďalej. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude no nemienila spomaliť, nie znovu. Preskočila kameň, ktorý jej stál v ceste, zároveň sa od neho odrazila. Prebehla pomedzi ďalšie stromy a dostala sa tesne za Mistra, ktorý po chvíli zastavil a otočil sa. Cyra do neho temer vrazila. Brzdila, tak silno až vyryla ryhy do zeme. Mistr s úsmevom naposledy kývol hlavou a obaja sa znovu zjavili v obyčajnej miestnosti.

Cyra na chvíľu premýšľala či sa to všetko skutočne stalo. Telo ju definitívne bolelo dosť na to, aby uverila, že to bola realita. Obzrela sa po miestnosti a Mĺkvy vlk sedel pred jej východom, snáď ju pobádajúc, aby sa dala na odchod. Cyra chvíľu celý tréning predýchavala a potom sa dala na odchod. "Ďakujem," pípla smerom k vlkovi a opustila tréningovú miestnosť, kráčajúc von zo Svätyne. Čakal nu ňu Warg vonku?

Cyra - 13, 7, 8, 5, 10
Alina - 16, 9, 3, 0, 19

Pozorní voči okoliu alebo bolo okolie pozorné voči nim? Cyra stále nemala dobrý pocit z džungle. Nepriestornosť a zložitosť terénu bola horšia ako v horách. Jej kožúšok zmáčaný blatom a vlhkosťou z ovzdušia. A to neznesiteľné dusno! Švihla chvostom a razom sa obom cez srsť prehnal poryv vánku. Hm... zamyslela sa Cyra, no napokon vánok pripísala náhode. Či už to bolo ňou alebo osudom, vánok ju na chvíľu príjemne osviežil v sparne, ktoré tu panovalo.
Čierna nasledovala Warga po koreňoch, snažiac sa zachytiť pach či iný náznak Mĺkveho vlka. Avšak okrem intuície, ktorá ich tiahla hlbšie do džungle, nebolo po vlkovi ani stopy. Cyra zoskočila na pevnejšiu pôdu za svojím spoločníkom. Warg zatiaľ zbadal niečo medzi stromami a skutočne, keď sa Cyra zadívala, uvidela podivnú monumentálnu stavbu z kameňa. "Možno?" Neisto odpovedala Tmavému a rozišla sa po jeho boku prešetriť miesto. Vstup bol tmavý a tiahla z neho podivná energia, ktorá ju akoby volala, nech vstúpi. Warg sa ponúkol, že pôjde prvý. A síce Cyra nebola strachopud, bola rada, že nemusela vojsť do neznáma prvá. "Buď opatrný," prehovorila na vlka a sama do otvoru vošla.

//Svatyně

Cyra súhlasne kývla hlavou. Warg mal pravdu - bolo dobre, že Daén brala ako rodinu. Nič iné by nečakala ani od hociktorého člena. Svorka mala predstavovať bezpečie a prinášať vlkovi pocit, že je medzi svojimi. Predsa to bolo dôvodom, prečo sa k nim pridala. Už poprvýkrát, čo o Daéne počula, mala rozhodnuté. Možno, lebo jej tak moc pripomínal Yiratel. Možno, pretože prostredím i povahou vlkov boli presne to, čo v živote strádala toľko období. Každopádne si bola istá, že urlbila dobre, keď sa do svorky pridala.
Kde by sa mohol vlk nachádzať? Dobrá otázka, na ktorú však nepoznala odpoveď. Liss im povedala, že v džungli, zvyšok ostával na Čiernej a jej stopovacích schopnostiach. "Nemám ani poňatia," odpovedala a zahľadela sa medzi spleť konárov a koreňov. Netušila prečo, no niečo jej nahováralo, že by sa mali vydať hlbšie do džungle. Snáď akoby ju tam tiahla neznáma sila. "Myslím, však že by sme mali pokračovať ďalej," naznačila ňufákom medzi bludisko ťahavých stromov. Niečo tam bolo, cítila to v srdci a nemienila intuíciu podceňovať.
Cyre sa vlkovo odhodlanie páčilo. Bez námietok a k tomu nezištne, chcel Mĺkveho nájsť a to len kvôli nej. Definitívne mal srdce na správnom mieste. "V tomto prípade skutočne neviem viac pomôcť. Budeme musieť načúvať vlastným zmyslom," odpovedala Wargovi, nasledujúc ho po koreni. Ten ich viedol do tmavších kútov džungle, až sa z toho ježili Cyre chlpy na zátylku. Nie, džungľa rozhodne nebude jej novým obľúbeným miestom.

"Som členkou Daénskej svorky," odpovedala sebavedomo Wargovi. A prečo by nie? Daén si zaslúžil, len tú najlepšiu osvetu. Bolo to predsa miesto, ktoré jej dalo domov. Keď sa nad domovom zamyslela, uvedomila si, že keď prišla reč na jej svorku, Yiratel jej na um už vôbec neprichádzal. Mala by sa cítiť previnilo? Pravdou však bolo, že čím viac času na ostrovoch strávila, tým menej sa vracala spomienkami do minulosti. Žeby raz skutočne na rodinu zabudne? Cyra potriasla hlavou a obrátila radšej pozornosť na Warga. "Daén je miestom pokoja, kde sa každý vlk stane rodinou," opísala mu svoj terajší domov s úsmevom.
Ostala zarazená z logiky jej spoločníka. Bol to super nápad, to mu uznala. Bez váhania sa teda do koreňa zahryzla a nechávala Warga ich viesť. Určite to nebolo najrýchlejšie, ale aspoň si nemuseli míňať toľko sily na prebrodenie bahnistého prostredia.
Keď Cyra zacítila, že bahno ustupuje a ona stojí viac - menej na hrubom koreni, zastavila, aby sa mohla otriasť. "Vidím to na poriadnu kúpeľ, keď sa odtiaľto budeme vracať," podotkla jej spoločníkovi. Možno by sa mohli vrátiť k pobrežiu a trochu sa opláchnuť v Nekonečnej vode.

//Ovocný lesík

Warg Džungľu poznal. Výborne! Zastrihala radostne ušami. Takto jej bude trvať cesta o polovicu kratšie! A napokon i jeho spoločnosť ocenila, keďže byť uväznená s vlastnými myšlienkami, bol zlý sen. "Čo vlastne tá Džungľa je? Čo od nej mám očakávať?" otázala sa Tmavého so záujmom. Bolo by dobré poznať prípadné nebezpečenstvá tohto miesta.
Cyra počkala, kým ju vlčko dobehne a znovu sa dala do kroku. "Moja alfa spomínala, že vie vlkom pomôcť zosilnieť a zbystriť zmysly. A myslím, že bojovník svorky by mal v týchto aspektoch vynikať," vysvetlila tulákovi, podvedome vypínajúc hruď, aby dala najavo dôležitosť svojho postavenia. Chvastanie zrovna nebola jej šálka kávy, no bola hrdou vlčicou a určite sa za Daén alebo svoje postavenie nehanbila.
Keď sa Čiernej pod labkami mäkká tráva zmenila na premočený mach a blato, okamžite ňou prešiel mráz. Nohy sa jej do bahna zabárali až po kolená a cítila, ako sa jej nepríjemne prehrieva telo, kvôli dusnej atmosfére, ktorá tu panovala. Dúfam, že Lissandra vedela o čom vravela... Odfrkla si a začala si prezerať terén, všímajúc si hrubých koreňov prepletených cez seba. "Ak sa nám podarí na nich vyliezť, cesta bude jednoduchšia," ukázala ňufákom na splete koreňov a potom stočila rubínové oči späť na svojho spoločníka, čakajúc na jeho súhlas.

Čo mu na to mala odpovedať? Cyra iba šklbla uchom a vystrela sa, ukazujúc jej majestátnu, no elegantnú postavu s dlhými nohami. "Pravdepodobne by som skončila rovnako ako ty - tulák." Hlas, akoby jej potemnel na zopár sekúnd, kým vetu dopovedala. Ak by jej hlas skutočne Warg rozanalyzoval, zistil by, že za strohou odpoveďou stál strach, skrytá bolesť, ktorá jej rvala srdce na kusy. To by, však zabralo dlhé roky priateľstva a teda mohol nadobudnúť pocit, že ju otázkou urazil.
Vravel, že si už ani nepamätal, koľko času tu strávil? Možno, teda poznal vlka z tej Džungle. Veľmi by jej pomohlo, keby jej niekto ukázal smer alebo aspoň o vlkovi povedal viac. "Náhodou nepoznáš istého "Mĺkveho vlka" z nejakej Džungle? Mal by sa nachádzať niekde na tejto strane ostrovov," vyhŕkla, dúfajúc, že Warg stihol otázku spracovať.
Ako tak premýšľala, mala by sa dať do pohybu. Nechcela byť zo svorky dlho preč, predsa teraz získala nové postavenie, musela Liss dokázať, že si ho i zaslúžila. Po chvíli teda vstala, upierajúc prenikavé červené oči na vlka pred ňou. "Pokiaľ chceš, môžeš ísť so mnou, ak nie, ja budem na odchode. Chcem toho vlka pohľadať, čo najskôr," upresnila, prečo mala, tak naponáhľo a chvíľu zotrvala, čakajúc na cudzinca, ako sa rozhodne.

//Mlžná džungľa

Warg, zopakovala si meno v mysli. Bola to už nejaká doba, čo stretla tuláka. Teda aspoň to predpokladala, keďže z neho necítila iných vlkov či pach svorky. Síce okrem Daénskej vône znala iba tú Alateyskú a to tiež iba matne, no tuláci vždy smrdeli po divočine - snáď akoby jeden vedel spoznať, že boli večne v pohybe. Cyru to donútilo zamyslieť sa nad časom, kedy sama nemala domov. Pravda, niekomu samotársky život vyhovoval, no vlčka sa v tom období svojho života cítila stratená. Akoby jej niekto vyrval kus mäsa z tela.
Nad čím premýšľala? Možno, keby ho nestretla pred desiatimi minútami, by bola bývala zdielnejšia. O jej minulosti vedela iba ona a tak to plánovala nechať. Jediný vlk, ktorého nechala nahliadnuť do svojej histórie, bola Josie. A to tiež iba povrchovo, veľmi ukrojene. "Nad životom. O tom, kde by som teraz bola, keby ma sem nedoplaví Nekonečná voda," zavrela oči a nechala slnečné lúče ohrievať jej tvár. Chvíľu tak strnula, nechávajúc prímorský vánok čechrať jej srsť, užívajúc si šum morských vĺn šuchotajúcich o štrk na brehu. "Toto je miesto, kde som sa prvý raz objavila. Prináša to mnoho spomienok," dodala a pohliadla na Warga, "A ty? Miestny či ťa sem osud privial?"

Zatiaľ, čo vlčka rozímala nad životom, do nosa jej udrel cudzí pach. Približoval sa jej smerom a teda nastražila uši v prípade, že by predstavoval hrozbu. Kútikom oka ho ostala pozorovať, keď zastal neďaleko od nej, nechávajúc si labky omývať Nekonečnou vodou. Udivilo ju, že si ju všimol, až po chvíli. Boli od seba iba pár metrov, to je tak nepozorný? No, jej sa to ľahko vravelo, keď ho cítila, odkedy do lesa vstúpil. Vlastne i on vyzeral dosť zahĺbene do myšlienok, žeby preto tá neskorá reakcia?
Cudzincov prejav Cyre napovedal, že jej nebezpečenstvo nehrozí. V hlase od začiatku vnímala úctu z jeho strany a teda mu pokývnutie opätovala, ako to mala i ona vo zvyku. So svojim typickým priateľským úsmevom na neho pohliadla, i keď zjazvená tvár s dvoma rubínmi uprostred vyzerala skôr, akoby patrila zabijakovi a nie srdcu zo zlata. "Vôbec nevyrušuješ," odpovedala neznámemu, hlavu otáčajúc späť k vode. "Cyra, rada ťa spoznávam...?" prehovorila na neho opäť, tentoraz so zámienkou zistiť, s kým to tu vôbec bola. Pohľadom však ostala sledovať hladinu, stále zahĺbená v myšlienkach.

//Luka

Keď sa Cyre podarilo prebrodiť koryto rieky, poriadne sa otriasla. Hoci sa teplota zvyšovala každým dňom, stále bola voda ľadová, div vlčka kŕč nedostala. "Brrr!" striaslo ju znovu, keď sa cez jej srsť prehnal jemný vánok. Už nie si taká odolná, ako kedysi. Pomyslela si a nad myšlienkou si povzdychla - staroba, tá bola jej najväčším nepriateľom.
Čierna sa kochala nádhernou hrou farieb, ktoré vytvárali kvety ovocných stromov, rovnako ako i krov. Obdobie zelených listov bolo jej najobľúbenejšie. Všetko prichádzalo k životu a všade bola nádherná vôňa kvetov. Okrem toho - obdobie zelených listov pre ňu predstavovalo nádej, nový začiatok, možno víziu pre lepší zajtrajšok.
Cyra sa rozkráčala smerom, kde ju kedysi vyplavila Nekonečná voda. Stále nechápala, prečo mala slanú pachuť a taktiež, ako jej mohlo byť tak veľa? Na breh dorazila čoskoro, jarné slnko hrejúce jej čierny kožuch. Posadila sa, sotva zopár centimetrov od vody, občas jej labky omývajúc malé vlnky, ktoré príliv donášal.
Vlčica pohliadla do diaľky, žeby hľadajúc či nezazrie pevninu, koniec tej Nekonečnej vody. Odišla by niekedy z Mois Grisu, ak by jej dala voda šancu? Úprimne, túžba nájsť svoju rodinu jej v srdci stále horela ako jej labky nedávno. No, toto bol teraz jej domov a síce ju krv stále viazala k Yiratel, bola to minulosť. Rodinu i priateľov mala v Daéne, ten bol teraz jej bezpečím a ona bola tým ich. Bola bojovníčkou predsa, nikdy by svorku neopustila, nechala ju nechránenú, len aby sa vydala za slepou víziou, že tam niekde je jej rodina. Nie, mohli jej chýbať akokoľvek, ostrovy sa opustiť nechystala a teda iba vyslala tichú prosbu Duchom predkov, aby na nich dohliadali, keď nemohla ona...

//Němé údolí (cez Severní hory)

Zdolávať ďalšie pohorie, dalo Cyre zabrať. Akoby nestačilo, že nedávno prišla o zub - vlčka sa rozhodla rozbiť si i zvyšok papule. Práve, keď sa začínala radovať, že tento výstup ide ako po masle. Labka šmyk a ona šup dole po štrkovitom povrchu hôr.
Padala dlho alebo sa skôr šúchala dlho po tvrdej kamenistej zemi. Keď sa gravitacia rozhodla, že nebohú vlčicu dobúchala dosť, Cyra sa tvrdo zošuchla do malého údolia na horách. Začni sa už pozerať pod nohy... pomyslela si namosúrene, kým sa zbierala z kúdolu prachu, ktorý jej pád rozvíril. Tentokrát neprišla, okrem zopár buchnutých miest, k žiadnemu úrazu. Neotálala dlho a vyrazila ďalej, opatrne mieriac dole horami.
Konečne, Čierna zočila rozlahlú lúku posiatu jarnými kvetmi. Chvost sa jej pohol zo strany na stranu. Hory nechcela vidieť, najmenej ďalšie tri obdobia. Cestou naspäť prechádza skrz priesmyk - tým si bola istá!
Keď jej vankúšiky začala štekliť tráva, Čiernu ovalila vlna nostalgie. Po jej pravici, v diaľke vodopád, miesto, kde stretla Enzoua - stále väčšmi vďačná, že jej o Daéne povedal. Po jej lavici les, kde sa začala jej cesta na Moise a taktiež kde stretla Arakana - prvého vlka, ktorého na ostrovoch spoznala. Obaja boli, tak mladí a stratení a predsa spolu našli správny smer. Teda aspoň Cyra... Kto vie ako sa mu vodí? Bol ešte stále nažive? Čierna sa rozhodla cestu predĺžiť o jednu zastávku a to práve v lese, kde sa prvý raz zobudila. Chcela si zaspomínať, síce na krušné, no zároveň najkrajšie spomienky, ktoré z Mois Grisu mala. Pocítiť tú nádej, ktorú cítila, keď sa tu objavila. Vyrazila teda cez lúku, mieriac k lesu z ovocia.

//Ovocný lesík

Ten známy pach... Cyra roztvorila oči, pomaly klipkajúc viečkami. Keď si uvedomila, kde sa nachádzala, vystrelila na nohy ako pružina, zmätene sa obzerajúc vôkol. Nachádzala sa na rodinnom území. Bola doma! Ako to bolo možné? Cyra si prezerala jej starú svorku - akoby sa nič nezmenilo, stále bola rovnaká, ako kedysi.
Cítila známe pachy jej súrodencov, matky a otca. Keď zavetrila lepšie, kde tu rozpoznávala i Ahov pach. Zrazu za sebou začula dupot. Mohutné laby dopadajúce na trávnatú zem. Cyra najprv vytočila dozadu uši a razom sa za nimi zvrtla celá, len aby zbadala Azara, ako sa odrazil od zeme a rýchlosťou svetla ju jedným chmatom strhol z nôh. "Stále rýchlejší, ako ty. Dlho sme sa nevideli sestrička," zamrmlal hrubým, dospelým hlasom...
Cyra náhle zdvihla hlavu zo zeme, zmätená, čo sa to dialo. Pár sekúnd jej trvalo, než si unavená hlava uvedomila, že je stále na ostrovoch a jej brat... Azar, pomyslela si s povzdychom. Vedela, že nemalo význam ich naďalej hľadať. Prešlo mnoho období, odkedy sa rozdelili. Ak boli na žive, pravdepodobne tiež skončili podobne ako vlčka. V to aspoň dúfala.
Čierna sa zdvihla z mäkkej trávy, naťahujúc si stuhnuté labky i chrbát. Bol čas vyraziť. Úsvit nastal už pred dlhou dobou a ona potrebovala naslepo pohľadať toho vlka, nebolo tu času na zvyš. Vyliezla spomedzi stromov, znovu mieriac k jazierku. Pred cestou sa chcela osviežiť, kto vie, čo ju ešte čakalo.
Napojená a oddýchnutá, Cyra sa rozhodla vyraziť. Naposledy sa zhlboka nadýchla vzduchu v údolí, naberajúc odvahu potrebnú na zdolanie hôr, ktoré na ňu v diaľke cerili kamenné zubiská. Napokon im vyrážajúc v ústrety.

//Luka (Cez Severní hory)

Manipulácia Astri dovolená Hankou
//Rokle (cez Ostříží zrak)

Cyra sa s Astrou rozlúčila na veľkej lúke. Ona ďalej na výprave za "Mĺkvym vlkom" a Astra, tá išla dopriať boľavým kĺbom zaslúžený oddych. Cyra ju chápala, sama si plánovala odpočinúť, preto mierila do údolia blízko svorky. Pamätala si, aký pokoj z toho miesta razil. Čistá voda, závetrie a ticho. Perfektné miesto pre jednu postaršiu dámu!
Lúka sa zdala nekonečná. Bez spoločnosti bolo cestovanie nuda. Sama a so svojimi myšlienkami, vždy ju samota vracala do doby, kedy bola tulákom. Pravda, nemohla svoju minulosť rovnať s blahobytom, ktorý vďaka Daénu mala. Samota však vyťahovala spomienky, ktoré Cyra potláčala práve vďaka zamestnávaniu mysle rozhovormi s inými vlkmi. Potriasla hlavou - nemôžeš upadať do depky, hneď ako ostaneš sama, vzchop sa! Vravela si v hlave, kráčajúc cez nerovnú planinu.
Konečne, na obzore sa leskla vodná hladina! Miesto, ktoré do duše vlievalo mnoho pozitývnych pocitov. Čierna pridala do kroku, mieriac priamo k jazierku v strede údolia. Zastavila sa, až tesne pred ním, skláňajúc hlavu a chlípajúc osviežujúcu horskú vodu. Keď uhasila smäd, chvíľu ostala stáť na okraji jazera, iba ticho pozorujúc okolie. Stále nerozumela, prečo cítila pachy dvakrát silnejšie. Nevedela, kde presne, čo je, no cítila mnoho pachov. Myši či zajace, vzdialené desiatky metrov. Zavrela oči a pľúcami nechala prejsť svieži jarný vzduch. Čo sa to s tebou deje? Pýtala sa samej seba, krútiac hlavou.
Nakoniec sa rozhodla zložiť unavené telo a nechať svaly nabrať novú silu. Zamierila ku zhĺúčiku zopár stromov. Takto nebude hneď na očiach, i keď pochybovala, že na tomto mieste by jej hrozilo nebezpečenstvo. Našla si pohodlné miesto v mäkkej tráve, ktorú pretkávali jarné kvietky. Ľahla si a zavrela červené zraky, načúvajúc šumu listov a trávy, pomaly upadajúc do ríše snov.

//Červená lúka (cez Najvyššiu horu)

Keby mala Cyra úprimne odpovedať, asi by Astru udivila informáciou, že v skutočnosti bola dosť vyčerpaná. Celá tá cesta do a z hôr, jej nová mágia... Nebola už najmladšia a jej telo jej to únavou dávalo jasne najavo. Bola to však Cyra, o ktorej bola reč - ona niečo ako odpočinok nepoznala. Vždy bola plná života a z minulosti sa naučila, že vzdávať sa je najhoršia prehra, ktorú mohol jeden zažiť. Na Astrinu poznámku sa pousmiala, kto vie či zo samotnej rečníckej otázky alebo pousmiatiu, ktoré letmo zaznamenala na pyskoch vlčky.
Odkedy Astru spoznala, zaznamenala veľkú zmenu. Jej mimika začínala ukazovať kamarátsku náklonnosť, viac ako bodavý ľadovec nedôveri. Bola za tento posun rada. Vedela, že napokon všetka tá odmeranosť bola len zásterou. Žeby zlé skúsenosti z minulosti, čo ju donútili nasadiť na tvár masku z ľadu?
Z myšlienok ju dostala tentokrát otázka, ktorú mohla Šedej zodpovedať. "Hm, úprimne poznám, iba zopár vlkov mimo Daén. Okrem jedného som nikdy nemala možnosť cudzincov spoznať bližšie, vždy sa proste zobrali a zmizli," mykla po poslednom slove ramenami. "Možno väčšinu odhodlala práve tá energia," uškrnula sa nad vlastným vtipom. Myseľ jej však blúdila po dávnom priateľovi. Arakan, kde asi beháš? Pohľadom zablúdila na oblohu, hľadiac na hviezdy. Kto vie či ho ešte niekedy uvidí? Prvý vlk, ktorého tu stretla, toľko spoločných spomienok a predsa po všetkom tom čase, zdalo sa Čiernej, že jej Medveď z mysle pomaly vybledal a stával sa skôr machuľou ako plnohodnotným obrazom. Je možné, že si na neho jedného dňa nespomenie? Potriasla hlavou a pohliadla na svoju spoločníčku s rovnakou otázkou: "A ty? Mala si možnosť spoznať nejakých zaujímavých vlkov, predtým ako si sa pridala ku svorke?"

//Nemé údolie (cez Ostříží zrak)

Možno by mala Astru počúvnuť? No, zaťažovať Zinka s nezmysľami tiež nebol najlepší nápad. Keby jej oheň nechá popáleniny alebo jej spôsoboval bolesť, určite by návštevu u liečiteľa neodmietla. Prekvapivo, oheň v nej vzbudzoval pravý opak - nadšenie. Snáď akoby zapálil Cyrine srdce a posilnil ju. "Myslím, že sa zaobídem i bez Zinka," pokývla napokon Astre, snažiac sa jej rozhorčenie upokojiť. Nezvíjala sa v smrteľných kŕčoch, prečo teda toľké obavy?
Cyra pri ďalšej otázke zhodnotila, že je čas sa pohnúť. Sedeli na jednom mieste, tak dlho až sa začalo stmievať. Bolo príjemné znovu čuť cvrlikanie hmyzu, cítiť jarný vánok... Zhlboka sa nadýchla, cítiac pachy skutočne vzdialené, čo ju väčšmi udivovalo. "Lissandra na zraze spomenula istého "Mĺkveho vlka." Vravela, že ho je možné nájsť v džungli na severozápade tohto ostrova?" zamyslela sa, kde asi by sa mohla náhodná džungľa s mysterióznym vlkom nachádzať. Čo vlstne bola džungľa? "Ak chceš, môžme sa tam vydať, aj tak som tam chcela zavítať," navrhla Astre s priateľským štuchnutím do ramena, rozchádzajúc sa určitým-neurčitým smerom.

//Rokle (cez Najvyššiu horu)