Příspěvky uživatele

< návrat zpět

>>Nuntis<<

Na poznámku, že už vedia, kto je Vino, Cyra reagovala úškrnkom. Bola rada, že Nuntis spoznala. Bola tu nová, tak isto ako Cyra a obe boli totálne stratené v tom zhluku vlkov, mien, funkcií a pozícii. To všetko ich pravdepodobne spojovalo najviac. Taktiež fakt, že okrem nej (a Nica pravdaže) tu nepoznala nikoho, takto priateľského a zhovorčivého.
Cyra hodila na Nuntis pokojný pohľad. Cítila z jej hlasu, že je mierne nervózna a tak jej pozrela do očí s úsmevom. Jej červené zraky, akoby boli pokojom sami o sebe. Nemusela oplývať mágiou, ale vedela, že občas stačí istý pohľad, aby to niekomu dodalo sebavedomie.
"Tak teda poďme." poskočila na labkách, keď sa otočila na smer, kadiaľ išla Lissandra s tiež postupne i ostatný vlci. Nadšenie ju hnalo vpred, bola nabudená ako škrečok v kolese a mala, čo robiť, aby udržala pokojný krok, po boku Nuntis. Lov už dlho nezažila a cítila sa, akoby ju čas vtiahol späť do dôb, kedy behala po starom území s Taimou, Azarom, matkou i otcom a ostatnými. Znovu sa začínala cítiť naplnená. Akoby sa jej poslanie konečne blížilo ku koncu...

//Sokolí zrak

>>Nuntis, Nico<<

Hnedá vlčica sa Cyre začínala páčiť stále viac. Bola pozitívne naladená a veľmi nadšená, že sa pôjde loviť - podobne ako Cyra. Rýchlo si k sebe nájdu cestu, o tom nebolo pochýb. "Tak to gratulujem." zaželala vlčici k jej funkcii. Sama si síce želala, stať sa lovcom, ale nemala problém s tým, že túto funkciu zabral už niekto iný. Predsa len, prišla sem len nedávno, nemohla očakávať, že všetko bude presne podľa jej predstáv. Okrem toho stále mala veľmi potrebnú úlohu, ktorú chystala splniť na jednotku.
Nuntis našťastie pochopila Nicove správanie a jeho otázky brala s humorom. Cyre padol kameň zo srdca. Bála sa, že si tu Nico náhodou niekoho znepriatelí, ale vyzeralo to, že hnedá vlčica jeho komentáre brala s nadhľadom a jednala s ním ako s malým. Len aby to malo takýto dobrý koniec, aj s ostatnými... Vyslala tiché želanie, nech sa Nicovi podarí tu nájsť priateľov a nie naopak.
Nuntis súhlasila, že sa môžu zo začiatku držať pri sebe, to Cyru potešilo. Bola rada, že sa nemusí tiahnuť všade sama. Takto aspoň mala s kým prehodiť zopár slov, kým čakali na počiatok lovu. Čo však ani Nuntis netušila, kto to bol Vino. Cyra predpokladala, že to bude jeden z vlkov, ktorý s ňou prišli, ale nechystala sa nič určovať, dokým to nebude mať potvrdené naisto. "No, tak to zistíme spolu." venovala Nuntis milý pohľad a zašvihala zopárkrát priateľsky chvostom.

Keď Lissandra začala znovu hovoriť, Cyra nastražila uši a pozorne počúvala. Keď hovorila k Nicovi, čierna vlčica ho iba sledovala - a taktiež toho sivého veľkého vlka, ku ktorému potom Nico podišiel. Chvíľu počúvala ich rozhovor, no akonáhle začula hlas alfy, zas upriamila svoju pozornosť na zlatú vlčicu.
Lissandra sa rozhodla všetkých navzájom predstaviť. Ako prvú spomenula Cyru, ktorá sa hrdo vystrela a venovala ostatným slušné gesto v podobe pomalého kývnutia hlavy na pozdrav. Potom tiež predstavila Nuntis, Tekii a Nica. No a nakoniec začala predstavovať starších členov svorky. Ako prvého predstavila Enzoua - lovca a gammu tejto svorky. Toho si Cyra dobre pamätala - veď len vďaka nemu sa o tejto svorke dozvedela. Ďalej spomenula delty Sara - hnedého vlka, ktorý sa pri jazere, len nedávno objavil a čiernu vlčicu so zlatými odznakmi v srsti - Solfataru. Tiež Vina - hlavného lovca a Lissandrinho partnera. Takže napokon bol Cyrin odhad o tom, kto Vino je, správny. Ďalej Freki - vlk, ktorý mal pomáhať Nicovi a napokon Zinek - liečiteľ a kappa tejto svorky. Všetkých si snažila Cyra zapamätať, i keď vedela, že sa na niektorých mená bude musieť spýtať znova. Hlavne na to, tej čierno zlatej vlčice, keďže už teraz jej stihlo vypadnúť, za čo sa trochu hanbila. No naraz toho bolo dosť a ani sova by si toho nezapamätala, tak veľa.
Kým Liss niečo preberala s Vinom a Zinkom, Cyra venovala pohľad Nicovi, ktorý sa motal okolo Frekiho. Vyzeral nervózne, dalo sa spoznať, že je mierne stratený. Stačil jej jediný Nicov pohľad cez rameno, aby pochopila, že panikári. Avšak teraz tam mal Frekiho, ktorý mu určite pomôže a upokojí ho. Cyra sa medzi nich nechcela miešať, predsa len biely vlk sa musel naučiť riešiť problémy i sám a nie viazať sa, iba na jedného či dvoch vlkov, ako to robia mláďatá.
Keď Liss oznámila, že vyrážajú, Cyra sa otočila k Nuntis. "Pôjdeme?" venovala vlčici spýtavý pohľad a hlavou kývla smerom, kadiaľ alfa zmizla v kríkoch. "Aby sme ich nestratili." uchechtla sa, párkrát zastrihala ušami a pohľadom sa stretla s tým Nuntis.

» NICO, NUNTIS, TEKII «

Nico bol zo všetkého neskutočne nadšený. Zatiaľ, čo Cyra rozprávala, užasnuto počúval a akonáhle dokončila, okamžite sa chytil slova. Cyre to nevadilo. Bola rada, že mu môže predať nové informácie. Páčilo sa jej, že je Nico, tak nadchnutý pre nové poznatky. A to čierna vlčica oceňovala. Preto mu tiež pokývla hlavou s diplomatickou odpoveďou - „Dobre,“ keď jej Nico sľúbil, že jej všetko, čo sa od Liss dozvie, zrekapituluje.
Bolo milé počúvať ho. Skutočne sa v duchu, Cyra stále zabávala. Nico síce občas trepal somariny, ale s jeho šteňacou hlavou, mu to Cyra nemohla ani zazlievať. Práve naopak, mala radosť z toho bieleho vlčka. Konečne si našiel rodinu, ktorá ho ochráni a naučí, všetkému potrebnému. A taktiež mal teraz ju, ako dozor a zdroj informácii. Lepší štart ho pravdepodobne nemohol stretnúť.
Keď dorazili dve vlčice, Cyrou prešla nová vlna radosti. Síce ju ešte chvíľu predtým ťažil smútok, no to sa stratilo, akonáhle zaznamenala veselé tváre samíc. Naplnilo ju to optimizmom, avšak stále si zachovávala svoju gráciu, keďže sa snažila robiť dobrý dojem. Jej milý pohľad však nedokázal zmiznúť z čiernej tváre. A pokiaľ by sa, čo i len trošku viac nechala uniesť, jej chvost by sa začal nekontrolovateľne vrtieť zo strany na stranu.
„Teší ma.“ kývla Nuntis. Vlčica vyzerala podobnej povahy, ako Cyra. I keď, Cyra si zachovávala i istú vážnosť? Akoby sa bála, že si o nej niečo zlé pomyslia. Avšak keď Nuntis položila otázku, čo sa tu bude diať, Cyra sa už úplne uvolnila a milo na vlčicu pohliadla. Jej tvár síce pre mnoho vlkov pripadala desivo alebo škarede, no priateľská iskra v jej červených očiach vždy prezradila, že zovňajšok je skutočne iba hrátka prírody.
„Lissandra chystá lov.“ Napokon jej odpovedala. Už bola naradostená, ako to vôbec bude prebiehať. Nervozita ňou síce prúdila, stále keď si na to spomenula, ale zároveň sa upokojovala myšlienkou, že bola stále dobrý lovec a nemá sa čoho obávať. Okrem toho tu bolo stále i plno iných vlkov, takže si navzájom vypomôžu. Kým však stihla začať premýšľať viac, vyrušila ju Nicova čudná otázka. Cyra sa iba pousmiala a prikývla. „Neboj, stále ho máš čierny.“ A keď ten znovu začal venovať pozornosť Nuntis, Cyra pochopila, k čomu tá otázka. V duchu iba krútila pobavene hlavou a dúfala, že to hnedá vlčica nevezme od Nica urážlivo. Ak áno, bola pripravená jej to vysvetliť, ale pravdepodobne i hlupák by pochopil, že Nico je na tom mentálne ako vĺča.
Zatiaľ, čo sa Nico a Nuntis bavili, Cyra si prezrela vlky, ktoré sa tu zatiaľ zišli. Povšimla si čiernu vlčicu so zlatými znakmi v srsti. Vedľa nej stál Enzou. Ďalej sa tu znovu objavil tmavý vlk so zelenou vecou na krku, spolu s Liss a nejakým sivým vlkom, ktorý za sebou ťahal celý zástup vĺčat. Cyra jemne zavrtela chvostom, keď tých malých videla. Bolo to prvýkrát, čo videla mladé naživo a síce už boli odrastené, ale stále ešte boli malé - teda aspoň pre ňu. Jedna vec jej tu však nesedela - neniesli pach tejto svorky.
Kým sa nad tým však stihla dlhšie pozastaviť, Lissandra k nim začala hovoriť. Cyre neoznámila nič, čo by bolo smerované konkrétne jej, takže pohľad stočila na Nuntis a druhú vlčicu, ktorej ak meno počula správne, znelo Tekii. „Vy sa účastníte? Ak áno, celkom rada by som sa vás na začiatku držala, nech viem, kadiaľ sa dostaneme na tú pláň. A tiež - Kto je Vino?“ Trochu nervózne šklbla uchom. Cítila sa mierne trápne, že sa to, takto pýta, ale chcela sa dozvedieť, čo najviac, aby to mohla nabudúce využiť automaticky.

Cyra už tak nejak dúfala, že Nicovi bude jej vysvetlenie stačiť. Nevedela, ako to tu presne funguje a preto na niektoré jeho otázky, odpoveď iba hádala. Možno ju začínal biely vlk i trochu nervovať, avšak na tvári si udržala svoj milý výraz. Vedela, že sa musí ovládať, hlavne pri vlkovi, akým bol Nico. Nemohol za to, že bol nevzdelaný a keďže si Cyra dala záväzok, že na neho dohliadne, musela si udržať chladnú hlavu. "Lissandra si svoj post alfy buď vyslúžila alebo zdedila po bývalej alfe... Ale to je všetko iba teória... Nepresný odhad." pozrela na bieleho. Občas sa dokázal pýtať, také hlúposti. A keď si Cyra predstavila, že takto to je i so všetkými vĺčatami, začínala pochybovať o tom, že by šteniatka vôbec chcela. "Pokiaľ chceš vedieť presné informácie, tak sa to budeš musieť spýtať jej." dopovedala. "To platí i keď sa chceš dozvedieť svoje postavenie. Ja tu o tom nerozhodujem a všetky tieto informácie ti zdelí Lissandra, ak sa jej na to spýtaš." chcela túto tému uzavrieť. Nemala na jeho otázky odpovede, ktoré by boli správne a preto by to najradšej skončila, než sa začne pýtať niečo viac.
Nicovi sa, ale papuľa očividne zavrieť nedokázala a tak Cyra iba švihla chvostom a ďalej počúvala bieleho. "Nazýva sa Daénska svorka a neboj, aj ty budeš mať dosť jedla, aby si sa nasýtil. Lissandra hovorila, že majú dosť lovcov, to znamená, že ak budeme mať šťastie, žrádla bude kopu pre každého." uistila ho. Nebola si úplne istá, či to je pravda, ale súdiac zo svojej svorky, kde sa vždy každému ušlo, i keď ich tam bolo jak hadov, sa nebála, že by hladovali.
"No... Pokiaľ sa ti podarí dostať sa, až tak vysoko, tak áno. Alfou sa vieš stať, ale ver mi, že to nie je jednoduché." pokývla pobavene hlavou. Šteňa jedno trhlé. "Ako alfa preberáš obrovskú zodpovednosť. Nie je to med lízať, tomu ver a síce máš možno viac privilégii, ale zároveň i najviac povinností, spomedzi všetkých členov svorky." objasnila mu to. Pochybovala, že sa Nico jedného dňa stane alfou. Nebol to ten vodcovský typ. Vlastne jej dosť pripomínal Azara. Bol húževnatý a silný, ale čo mu matka príroda pridala po fyzickej stránke, toľko mu ubrala z rozumu. A síce zrovnávať vlastného brata s touto bielou guľou, bolo možno trošku prehnané. Ale Nico mal rovnako kopu zbytočných otázok, komentárov a pripomienok. Stále chcel všetko, ale najradšej, ak by mu to padlo rovno pred nos. Azar ho však stále prevyšoval. Mal výchovu a síce nebol, až tak inteligentný, ale stále bol ochotný bojovať a pomáhať. To u Nica Cyra nedokázala nájsť. Síce nikdy nebol vychovávaný, ale už i na šteniatku viete rozpoznať, čo je to za typ vlka. Avšak u Nica to nedokázala. Nevidela nič. Nevidela potenciál. V čo teda dúfala, že z neho Lissandra aspoň dačo vzkriesi.
Keď dorazili k jazeru, Cyra sa iba posadila na breh a zahľadela sa na hladinu. V hlave jej vírili myšlienky. Všetko sa to zdalo, tak neuveriteľné. Znovu mala domov. Po tých dlhých mesiacoch, sa už konečne nemusela báť pokojne zaspať. Mohla konečne pomáhať a zoznamovať sa s ostatnými. Čím viac však o svorke premýšľala, tým väčší smútok na ňu dopadal. Zrazu si prišla, ako zradca. Opustila vlastnú rodinu a teraz ju ide nahradiť. Nemohla ich ochrániť, nemohla zachrániť vlastnú sestru, nedokázala im pomôcť... Jej žiarivo červené oči zakalil žiaľ. Pripadala si, akoby im všetkým podrazila labky. Ona si tu iba spokojne sedí a čo jej bratia, sestry, matka a otec? Žijú ešte vôbec? Alebo zhynuli hladom? Spoznali by ju ešte, ak by sa náhodou raz stretli? A ak áno, brali by ju ešte stále ako ich rodinu? Alebo by ju poslali preč, za to, že ich opustila v tých najhorších časoch?
Uvedomovala sa, že tieto myšlienky sú len preludy. Vedela, že urobila správnu vec, pretože by im, aj tak nedokázala viac pomôcť. No stačilo, tak málo a všetka jej pozitivita zmizla. Miesto nej si ju našla úzkosť a výčitky. Jediné, čo ju nútilo, nezrútiť sa tam, bol Nico. Nemohla ukázať slabosť. On ju potreboval, ako priateľa, náhradnú matku a ochrancu. Nesmela si dovoliť, poddať sa smútku z minulosti.
Do nosa jej udreli dva blížiace sa pachy. Prichádzali z rôznych smerov, avšak rozpoznala, že sú to samice a že patria k tejto svorke. Keď k jazeru dorazila prvá, Cyra nastražila uši a spočinula na Hnedej svojimi červenými zrakmi. Jej smútok zmizol a nahradil ho iba galantný výraz, ktorý jej iba dodával na šarmantnosti. "Zdravím." prehovorila s gráciou a na Hnedú sa usmiala. Než však stihla niečo viac dodať, Nico si prevzal slovo. Preto Cyra iba ostala sedieť a čakala, kým biely vlčko stíchne.
Kým tam klábosil, dostavila sa i druhá sivohnedá vlčica. Obe mali zaujímavé sfarbenie. Celé si ich preskenovala - od hlavy, až po päty. Vyzerali priateľsky. To sa Cyre páčilo. Nico im tam zatiaľ vyrozprával o ich prijatí. Cítila z neho miernu nervozitu. Nevedela však rozoznať, či to je zo stresu alebo nadšenia. Nico však vyzeral dosť vpohode, takže to veľmi neriešila.
Keď mladý dohovoril, Cyra si úhľadne obmotala chvost okolo labiek. (S jej dĺžkou chvostu si to mohla dovoliť.) Na tvári mala stále svoj milý, však galantný výraz. "Tak, ako vám už môj spoločník zdelil, volám sa Cyra." Slušne pokývla hlavou, na znak úcty k ostatným členom. Teraz už iba počkať, či sa predstavia i ony a napokon by im i mohla zdeliť, čo sa bude diať.

Pri tom, ako Nico okolo poskakoval a točil sa, ho Cyra iba pozorovala s menším pobaveným úškrnkom. A keď začal rozprávať o ročných obdobiach, musela si dávať pozor, aby sa nezačala smiať. Bolo milé pozorovať tú bielu guľu, celú natešenú, že sa môže s niekým konečne rozprávať.
Cyra prešliapla z labky na labku. "Vlastne neviem.... Všetky obdobia sú pre mňa niečím výnimočné." odpovedala na jeho otázku. Kým však niečo stihla dodať, Nico znovu začal hovoriť. Musela súhlasiť s jeho postrehmi. Skutočne bolo obdobie spadaného lístia jedno z najlepších. No s tým počasím mal pravdu, avšak Cyre dážď nevadil. Mala rada ten príjemný zvuk a úžasný vzduch, ktorý potom ostával. "Mne dážď nevadí. Mám ho skutočne rada. Ale možno to je len preto, že som sa naučila nepriazeň prírody ignorovať." pokrčila ramenami. Bola pravda, že tieto veci, už tak nejak prehliadala automaticky. Či snežilo, pršalo alebo pieklo slnko - Cyra nepoznala niečo, čo by ju zrazilo na kolená. Občas bola skutočne rada, že jej život pripravil, tak ťažké prekážky, keďže vďaka nim sa naučila prežiť a zosilnela na duchu. Všetko, čo jej dala svorka, by ako samotár nikdy nevyužila a to, že mala skúsenosť s oboma, jej zaistilo silu, potrebnú k životu. Vôľu, ktorá ju hnala vpred.
Čím viac sa Nico pýtal, tým väčšmi si Cyra uvedomovala, že to s ním nebude ľahké. Avšak tak, ako sa i ona kedysi všetko učila, krok za krokom, tak bola ochotná to teraz vysvetliť jemu, dokým sa to nenaučí. "Alfa je označenie vodcu. Niekoho, kto velí svorke, kto ju vedie." usmiala sa na bieleho vlka. "A nie, ty alfa rozhodne nie si. Myslím, že si sigma alebo omega... Neviem, aké pravidlá majú zavedené tu." Netušila, ale predpokladala, že najmenej ona bude sigma, keďže jej bola udelená funkcia bojovníka. "No a iné postavenia... Hneď pod alfou je druhá najvyššie postavená beta, potom sú tu gammy, delty, kappy, sigmy a napokon omegy - tí, ktorí sú úplne posledný v hierarchii." dúfala, že si to poradie pamätá správne. Už to bolo dlho, čo to nahlas nevyslovila. "No a čo ja viem, tak prvá žerie vždy alfa, potom beta a lovci a napokon ostatný. Ale takto to bolo u nás, neviem, či to tu majú zavedené rovnako." pokrútila hlavou. Keď nad tým tak premýšlala, celkom ju tie pravidlá začínali zaujímať. I táto svorka mala posvätnú horu, ako mali oni doma? Vzdávali vďaku za obetu koristi? Ako to tu všetko fungovalo?
Cyra sa pomaly vybrala k jazeru a Nico cupital pri nej. "Nie, ja alfa nie som. Vo svorke sa vždy nachádza iba jedna alfa a zrovna v tejto svorke ňou je Lissandra." Popravde, i keby mala možnosť, stať sa alfou, pravdepodobne by to odmietla. Nepotrebovala niekomu veliť a síce mala dobré srdce, ale radšej sa riadila niekým iným. Rada plnila svoje povinnosť a môcť sa spoľahnúť na rozhodnutie vodcu. Nedokázala si predstaviť, že by dokázala viesť celú svorku.
Postupne sa predierali lesom. Cyra občas zavetrila, aby overila, že idú správnym smerom. Lissandrin pach bol ešte čerstvý, takže šla presne po jej stopách. Les, čo si ho zatiaľ obhliadala, vyzeral byť skutočne prekrásnym miestom pre život. Pevne dúfala, že tentoraz to dotiahne ďalej, než vo svojom starom domove.
Keď Nico znovu začal hovoriť, Cyra sa iba pousmiala a kráčala ďalej. "Neboj, nechystám sa nikam," pohliadla naňho láskyplne a znovu stočila svoj zrak dopredu. Niekde v blízkosti sa dalo postupne rozpoznať vravu vlkov a pach Lissandry bol už skutočne výrazný. K nemu sa však miešali i dva nové. Jeden z nich spoznala. Bol to Enzou, no ten druhý nepoznala.
Keď konečne dorazili k jazeru, Cyra okamžite skontrolovala, kto všetko tam bol. Nedaleko videla Lissandru, ako sa rozpráva s nejakým vlkom. Ten mal na krku zavesený zvláštny zelený útvar. Vlčica sa nestačila čudovať, koľko zvláštnych vecí sa v tejto zemi nachádza.
Pristúpila k jazeru a napila sa. V krku mala sucho, od toho pražiaceho slnka, ktoré sa ani na večer nechcelo skryť za obzor. Našťastie sem však vietor privial mraky, ktoré vytvorili príjmný tieň, vďaka ktorému sa v lese teplota trošičku znížila.
Keď dopila, poodišla od vody ďalej a posadila a na trávu. Nechcela teraz alfu rušiť a tak rozhodla, že bude najlepšie, keď sa im začne Lissandra venovať prvá. Napokon by sa potom rada zoznámila i s cudzím vlkom. Chcela si tu nazbierať známosti. Mala rada spoločnosť a teraz bola i členom svorky! Konečne už nebude musieť byť sama.

Nicova reakcia, keď im Lissandra oznámila, že ich vo svorke víta, bola velice odlišná od tej Cyrinej. Pochopiteľne. Cyra rátala s tým, že Nico bude radosťou bez seba a v duchu sa zabávala na jeho detskom nadšení. Bolo milé pozorovať, ako sa dokáže jeden vlk, tak tešiť. Vlastne to, že sa nikdy nestretla so žiadnym vĺčaťom, jej Nico plne vynahradzoval.
Keď im alfa zmizla z dohľadu, Cyra sa začala konečne venovať Nicovi. Ten na ňu okamžite, po jej otázke, vysypal všetky jeho pocity. Na jednu stranu rozumela, že ho to tešilo. Na druhú si však uvedomovala, že pre neho nebude jednoduché znovu sa začleniť a všetko sa naučiť. Dúfala, že jeho motivácia bude trvať dlho, dokým neporozumie všetkým pravidlám a etike.
Keď sa k nej Nico nahrnul, chvíľu jej trvalo pochopiť, čo sa vlastne deje. Bol od nej omnoho vyšší, takže bolo komické, keď sa jej chumlal do srsti na krku. Najprv sa chcela automaticky odtiahnuť, keď sa k nej tá snehobiela guľa dovalila, ale napokon iba ostala stáť s úsmevom na mieste. Cítila, že Nico to potrebuje. Potreboval rodičovskú lásku, ktorú postrádal už od detstva. Sama vedela, aké drsné to je, zrazu ostať sám uprostred neznámej krajiny, bez domova, bez svorky a rodiny... Napokon mu iba láskyplne oblizla srsť na hlave, tak ako to zvykla robiť jej matka a nechala ho ďalej sa túliť.
Keď si Nico odstúpil, Cyra na neho uprela zrak. Znovu na ňu sypal otázku za otázkou a ona nestíhala, ani poriadne pochytiť, o čom to hovoril. Keď konečne stíchol, milo sa usmiala a prehovorila. "Myslím, že preskúmať to tu pôjdeme neskôr. Ako si mohol počuť, alfa nedávno vyla, to znamená, že nás zvoláva," pozrela na oblohu medzi stromami. Slnko pomaly zapadalo a blížil sa večer. "Vravela, že k večeru sa máme zísť pri jazere, takže by sme sa tam mohli pomaly vydať." rozhodla. Vedela, že teraz musela prebrať istú zodpovednosť. Zodpovednosť za Nica. Bola si istá, že ju bude nasledovať. Došlo jej, že si k nej stihol naviazať puto skutočne rýchlo. A samotný materinský pud, ukrytý v jej nútri, jej velil sa o Nica aspoň na nejakú dobu postarať.

Zlatá sa im konečne predstavila. Cyra si jej meno snažila do pamäti zafixovať, čo najlepšie, keďže zrovna jednoduché na memorizovanie nebolo. Niekoľkokrát si ho však zopakovala v myšlienkach a dúfala, že jej nevypadne z hlavy. Nebola však typ vlka, ktorý by rýchlo zabúdal, preto nepredopkladala, že sa na jej meno niekedy bude musieť spýtať znova.
Tak isto ako jej meno si snažila uložiť do pamäti ďalšie informácie, ktoré im Lissandra zdelila. Páčil sa jej obrazec, ktorý si v hlave predstavila. Tento les bol skutočne veľmi podobný tomu, kde žila a už sa nemohla dočkať, kedy ho pôjde preskúmať. Rozhodla sa, že si najprv prejde terén niekoľkokrát, aby si zapamätala, čo najviac a aby v prípade, že sem preniknú votrelci, bola schopná, čo najlepšie reagovať. Potom by sa mohla zamerať na preskúmanie úkrytu, ktorý sa zdal byť skutočne príjemným miestom pre odpočinok.
Keď Lissandra dohovorila, Cyra úctivo kývla hlavou a sledovala zlatú vlčicu odchádzať. Keď sa jej napokon stratila z dohľadu, čierna vlčica otočila svoj zrak na Nica, ktorý ako vždy vyzeral byť veľmi nadšený. Vedela však, že bude mať iste mnoho otázok a tak ostala stáť na mieste. Okrem toho, nechcela ho tu nechať samého. Predsa len, vôbec netušil, ako to vo svorke chodí a síce sa poznali iba chvíľu, ale ako nový člen svorky brala za povinnosť mu to vysvetliť. Tiež ho tu nechcela nechať pobehovať samého - veď by sa mu niečo ešte mohlo stať. A taktiež sa navečer mali zísť pri jazere, takže radšej ho chcela mať nablízku, aby sa náhodou niekam nezatúlal. Predsa len, jeho prijatie bolo skutočne iba z dobrej vôle. Alebo teda aspoň to si Cyra vydedukovala zo slov alfy. A preto nechcela, aby si jeho prvú príležitosť dokázať, že niečo naozaj vie, nechal ujsť.
Vlčica prešliapla z laby na labu a na Nica sa pousmiala. "Tak ako sa ti to zatiaľ pozdáva?" Milo na neho prehovorila. Vedela, že k nemu musí pristupovať takto. Normálnu konverzáciu sa s bielim viesť nedalo, avšak to jej nevadilo. Prišlo jej milé, že bol Nico takýto. Aspoň sa teraz, keď Arak odišiel, mohla s niekým rozprávať.

Cyra zaregistrovala, že sa Arakan dal na odchod. Chvíľu ho sleduje a potom sa otočí späť k alfe a Nicovi. Popritom ako počúva Nicove sľuby, že bude pomáhať, premýšľa nad Arakanom. Ani sa s ním poriadne nerozlúčila, ktovie či ho ešte dakedy uvidí... Ten medveď odišiel iba pred pár minútami a už teraz Cyre chýbal. Bol prvý vlk, za veľmi dlhý čas, ktorého stretla. Nedokázala sa zbaviť tej prázdnoty, ktorá ju na okamih zachvátila, keď pomyslela na to, že vlka už možno nikdy neuvidí.
Jej pochmúrnu náladu však zmiatli slová Lissandry. Bol nezvyk počuť od niekoho, že bude prínosom. Cenila si to, že jej dá alfa šancu dokázať, že si miesto v svorke zaslúži. Už dlho nezakúsila, aké to je dostať sa do spoločnosti vlkov. A dúfala, že i ostatným členom bude jej maličkosť vyhovovať.
"Vážim si tvojej ponuky. Urobím všetko preto, aby územie tejto svorky ostalo bezpečné pre každého člena a dúfam, že budem nápomocná i pri love." odpovedala Zlatej. Bol to veľmi zvláštny pocit uvedomiť si, že sa práve čiastočne stala členom svorky. Veľmi si vážila, že jej alfa dala možnosť pripojiť sa k nim. Radosť, ktorá jej brnela v celom tele, mala problém krotiť. Ak by bola o niečo mladšia, pravdepodobne by začala švihať chvostom a poskakovať naokolo. Takto si ale zachovala svoj elegantný výraz na čiernej tvári a iba galantne kývla hlavou, na preukázanie vďaky.

Nico pochopil, že jeho dotyk sa Cyre dvakrát nepáčil. Aspoň vedel rozpoznať nespokojnosť druhého. S trochou práce a výchovy by sa z neho dokázal stať možno i slušný člen nejakej svorky, či plnohodnotný samotár. Na to by ho však musel niekto vziať pod ochranné krídla, keďže sám na to, ako sa chovať nepríde a ešte ho náhodou niečo zabije.
To, že nevedel, čo sú to jazvy, Cyru nesmierne prekvapilo. Ona sa to naučila už ako šteňa. Ale zase vyrastala vo svorke, ktorá si niesla históriu zdatných bojovníkov. Nevedela o žiadnom z členov, ktorý by jazvy neniesol. No Nico, akoby ostal zaseknutý niekde v štvrtom mesiaci a vo všetkom zaostával. Zhlboka sa teda nadýchla, aby si udržala trpezlivosť a začala mu zodpovedať jeho otázky znovu.
"Ano, nazývajú sa jazvy." kývla hlavou a uprela na Bieleho svoje červené oči. "Avšak Nico, otázky, ktoré pokladáš sa týkajú dosť osobnej témy, takže odpoveď na ne ti nedám." rozhodla. Nemala chuť si kaziť náladu vysvetľovaním, že jej jazvy pochádzajú z krvavého boja za domov, ktorý napokon aj tak stratila. Alebo kvôli útoku pumy, či pádu do priepasti z vodou a iných nástrah na jej strastiplnej ceste.
Na jeho obranu iba prikývla. I keď, ak by sa nenaučila svoj hnev krotiť, pravdepodobne by Nica už roztrhala na cucky. Bolo naozaj náročné ostať iba pokojne sedieť a počúvať jeho nevychované komentáre. "Nie každý milý vlk, musí byť skutočne aj dobrým. V živote môžeš naraziť i na vlky, ktoré sú prefíkané ako líšky. Zákerákov, ktorí iba nesú masku a napokon ti zabodnú pazúry do chrbta." Ešte aj keby na neho chcela byť hnusná, tá jeho hlúpučká detská nevinnosť ju nútila zachovať pokoj. Síce sa s malým vĺčaťom nikdy nestretla, ale i ona pochopila, že čím mladší jedinec, tým viac trpezlivosti bolo treba.
"Ver mi, že jazvy nechce nikto. Sú to bolestné znamenia, ktoré ti už zostanú navždy." podotkla. "Pokiaľ si teda budeš dávať pozor na predátory, pády a druhé vlky, jazvám sa vyhneš najlepšie." jemne sa pousmiala. Stále ho trochu ľutovala, že je takto nevedomý. Muselo mu to extrémne komplikovať život a to si to sám, ani nedokázal uvedomiť. I keď tú jeho nevinnosť mu, tak nejak trochu závidela. Nepoznal bolesť, nevedel, čo znamená krutá realita a Cyra by občas dala všetko, aby vymazala traumatické spomienky, kvôli ktorým nemohla v noci spávať.
Chápala jeho smútok, čo sa týkalo samoty. Síce bol telom už dospelý, ale mysľou stále vĺča. Potreboval mamu, otca, súrodencov, ktorí by sa s ním hrali. Musel sa toho ešte veľa naučiť, no nemal nikoho. "Pokiaľ ty nie si členom tejto svorky, tak ani tvoji rodičia pravdepodobne nie sú." odpovedala mu so súcitom na tvári. "Ale toho, že ťa nemajú radi sa nemusíš obávať. Myslím, že by ťa dobrovoľne neopustili. Väčšina rodičov sa o svoje mladé stará." Aspoň to teda bola jej skúsenosť. Nikdy sa nestretla s nenávisťou od svojich milovaných. Toto bolo niečo, čomu sa vyhla. Bolesti, ktorú dokázali spôsobiť tí najbližší. Dúfala však, kvôli Nicovi, že sa iba stratil. Nechcela myslieť na to, aký krutí by museli byť rodičia, keby svoje šteňa opustili už ako malé.
Keď začal hovoriť k Arakovi, Cyra chvíľu ostala ticho sedieť a iba počkala na Arakovu reakciu, ten však vyzeral, že Bieleho ignoruje a tak to i Cyra nechala, iba visieť vo vetre.
Cyra počkala, až sa Nico upokojí. Zrejme vôbec netušil, že hovorí s alfou. Nechcela však nijak zasahovať, keďže ani alfa sa k tomu nijak nevyjadrovala. Keď však Zlatá svoju pozornosť obrátila na ňu, okamžite nastražila uši a na jej tvári hral vážny a zaujatý výraz.
Vypočula si alfu. Otázku, ktorú zlatá vlčica položila, Cyra tak nejak i očakávala. Bolo jasné, že sa bude dožadovať nejakého dôvodu, prečo by mala Cyra dostať možnosť, pripojiť sa k svorke. Avšak ako odpovedať? Nebola to jednoduchá otázka. Svoju svorku stratila už dávno, ktovie, či si ešte pamätá zhoranosť lovu. Alebo čo ak už zabudla bojové techniky, vďaka ktorým by mohla pomôcť pri obrane? Na chvíľu ju zachvátila vnútorná panika, na svojej čiernej zjazvenej tvári však nedala nič poznať. Bolo ťažké rozmyslieť si, ako rozumne odpovedať. Keď nad tým, tak ale premýšľala. Stále si pamätala väčšinu vecí - i keď by ich najprv musela tréningovo oprášiť, ale bola si istá, že lov, obranu, či kontrolu hraníc by stále zvládla. Plus sa ako samotár naučila rôzne techniky na prežitie. Mala mnoho skúseností, vďaka ktorým by mohla byť prospechom, čo sa týkalo napríklad nejakej výpravi za potrvaou, vodou, či iba na preskúmanie nového terénu. Poznala zopár bylín na liečenie rán, či tak isto i nejaké, ktoré mohli iného vlka otráviť. Naučila sa prežiť v rôznych podmienkach a prostredí, vďaka čomu bola odolná a dokázala svoje poznatky posunúť napríklad mladším, menej skúseným vlkom.
Jej pozornosť zaujali slová smerované Arakanovi. Keď k nemu alfa prehovárala, Cyra venovala svojmu priateľovi vrúcny, vďačný pohľad, ktorým mu ďakovala, že stál po jej boku od samého začiatku. Putovali spolu dlho a verte neverte - Cyre Arak prirástol k srdcu. Bol to verný, múdry a šľachetný vlk. Hockto by takého spoločníka postrádal na cestách. Čierna vlčica bola rada, že mala tú česť sa s ním spoznať, že za tú dobu ho mohla kľudne nazvať i priateľom, za ktorého by bola ochotná bojovať. Vedela, že to, čím si prechádzal teraz bolo niečo bolestné, niečo, čo mu ostane zaryté do pamäti ešte veľmi dlho a musela ho obdivovať, ako všetku svoju bolesť dokázal skryť, len aby sa uistil, že bude Cyra vporiadku a nič jej nehrozí.
Keď alfa začala svoj monológ smerovaný Nicovi. Cyra Arakovi jemne kývla hlavou a pritom zavrela a otvorila oči. Dala mu tým najavo, že je v bezpečí a on, pokiaľ plánoval odísť, mohol.
Napokon čierna počkala, kým alfa začne znovu venovať pozornosť jej. Keď jej Zlatá venovala pohľad, Cyra začala. "Som bývala sigma Yiratelskej svorky. Patrila som k lovcom. Odmalička som sa na lov zameriavala a myslím si, že to je jedna z mojich predností. Taktiež by som vedela prispieť k obrane územia, ak by došlo k útoku." na chvíľu zmĺkla. To, čo zatiaľ hovorila, vyzeralo skôr, akoby ju zo svorky vykopli, dúfala však, že jej alfa dá šancu a pokiaľ áno, časom by jej určite mohla okolnosti, kvôli ktorým bola nútená odísť, vysvetliť. "Dlhšiu dobu som žila samotársky, čo mi dalo možnosť naučiť sa prispôsobiť - či už nepriaznivému počasiu alebo nebezpečnému terénu. A taktiež mi to dalo znalosti zopár základných bylín, ktoré sa dajú využiť pri rôznych úrazoch." upriamila svoj zrak na alfu. Nevedela, čo viac povedať. Dúfala však, že jej odpoveď bude dosť presvedčivá. Napokon sa však ešte rozhodla dodať. "Bola som už odmalička učená, ctiť si všetkých členov svorky a rešpektovať každého jedného, bez ohľadu na postavení. Taktiež nemám problém priučiť sa novým veciam, pokiaľ by to bolo treba." dokončila a chvostom švihla zo strany na stranu. Labky jej brneli nervozitou a v hlave jej zúril hurikán myšlienok. A jediné svetielko, v ktoré dúfala, že sa objaví, bola pozitívna odpoveď Zlatej...

Cyra pochopila, že Nico, ako sa biely predstavil, musí byť ešte veľmi mladý. Podľa toho, akým štýlom hovoril i ďalej usúdila, že tento vlk nebude žiadnou hrozbou, natož členom svorky.
"Ďakujem." Slušne kývla hlavou na jeho pochvalu. Síce to, čo povedal predtým by mohlo niekoho uraziť. Cyra chápala, že Nico si ešte na jazyk nedáva toľko pozor. Zaujal ju názov, ktorý použil. Vlčorti.. pravdepodobne nejaká rozprávka, ktorou staršia vĺčatá. V duchu sa pousmiala, na tvári však zanechávala neutrálny výraz.
Vnímala Nicov pohľad, ktorý spočínal na jej jazvách. Pre mladého vlka, akým bol on bolo pochopiteľné, že netušil o krutosti života mnoho. Aj keď, tak ako Cyra sa našli výnimky, ktorých život zdrtil už v mladosti.
To, že prišiel bližšie ju mierne znepokojilo, avšak nedala to najavo. Nechala ho, nech si ju ovonia. Nebola typ, ktorému by to vadilo, hlavne keď si uvedomovala, že zrejme nestrávil dlhší čas v spoločnosti, takže bolo pochopiteľné, že nemal prehľad o nejakej tej etike. Keď sa však dotkol jednej jej jazvy, mierne so sebou mykla a hlavou pohla dozadu. Všetky jej jazvy jej pripomínali minulosť a bola citlivá na túto tému, avšak zachovala si chladnú tvár. Možno sa jej výraz zmenil, dalo sa z neho vyčítať nespokojnosť. Ona však iba Nicovi venovala slušný pohľad a odpovedala na jeho otázku. "Neviem, kto je pán Wu a ano, skutočne by sa ti tie jazvy páčiť nemali. Sú to znaky ostrieľaných a vo väčšine nebezpečných vlkov. Moje taktiež pochádzajú z bojov a i keď nepatrím k tým nebezpečným, stále by som na tvojom mieste nepristupovala takto blízko k cudzincovi, ktorého si iba pred chvíľou stretol." dopovedala chladne. Jej hlas sa počas monológu zmenil z privetivého na úplne ľadový. Nesnažila sa Nica vydesiť, spôsoboval to smútok, ktorý ju ťažil v srdci, vždy keď si spomenula na boje, ktorými prešla.
Keď začal hovoriť o svojej rodine, Cyra nastražila uši. Čím viac o nich hovoril, vedela rozpoznať pach smútku, ktorý od Nica prichádzal. Rozumela, aké ťažké to je stratiť rodinu a súcitila s ním. A pokiaľ ich stratil ako malý, dávalo zmysel, prečo sa správal stále ako dieťa. "Je mi ľúto, čo sa ti prihodilo, ale nie... S týmto ti nepomôžeme." pohliadla na Araka a potom znovu uprela svoje zraky na bieleho. "Nikoho takého sme tu nestretli." snažila sa znieť, čo najpríjemnejšie, aby dala najavo svoj súcit.
Nicova nálada sa menila ako aprílové počasie. Po chvíli ticha, kedy si na ňom mohli všimnúť smútok za stratenou rodinou, sa náhle rozhovoril. Vysypal na Cyru toľko informácií - mala, čo robiť, aby sa v tom víre nestratila. "Ten pán Wu musí byť naozaj mocný." prehovorila nakoniec. "Ale ani s týmto ti nedokážeme pomôcť." hovorila i za Araka, keďže všetok čas tu strávili spolu a tak si bola istá, že čo sa týka známosti, boli tu iba oni, čo sa poznali. Plus Enzou a Rian, avšak to boli iba taký vlci z videnia. Jeho pripomienku ohľadom zmeny ich kožuchov vôbec nekomentovala. Nechcelo sa jej odpovedať na zbytočné komentáre, i keď niekto by mal bieleho naučiť slusnejšie koverzovať. Keď sa nad tým tak zamyslela, nikdy nepremýšľala, aké by to bolo mať iný kožuch, aký mala teraz. Jej to takto vždy vyhovovalo, i keď teraz už vedela o prípadnom spôsobe, ako to zmeniť, ak by sa jej napríklad zapáčilo zozelenieť. Nad tou myšlienkou sa uchechtla a potom uprela svoje červené oči na Nica.
Keď položil otázku ohľadom svorky, Cyra sa pousmiala. Nikdy nemyslela, že stretne takto nevzdelaného vlka. Bola rada, že narazil zrovna na nich a nie na niekoho, kto by ho vysmial za nevedomosť. Zhlboka sa nadýchla a spustila. "Svorka je niečo ako rodina. Častokrát to tak i je. Je to skupina vlkov, ktorý si pomáhajú, chránia jeden druhého, lovia spolu, zdieľajú jedno územie. Na území jednej takej svorky sa teraz nachádzame." podotkla. "Vo svorke existuje hierarchia - je tu vodca alebo inak zvaný alfa, ktorý svorke velí. Tiež vždy žerie prvý. Potom sú tu bety, delty a iné. Omegy sú najnižšie postavený členi svoriek. Vo väčšine nemajú žiadnu významnú úlohu. V niektorých svorkách dokonca fungujú len ako taký panáčikovia na hranie pre vyššie postavených. Podľa svojho postavenia máš nejaké funkcie. Čím nižšie postavenie, tým menej hodnotnú úlohu nesieš, občas žiadnu. Tiež podľa svojho postavenia žerieš." zhrnula približný opis svoriek. "Ale okrem iného je svorka niečo, čo ti naplní život radosťou. Sú tu vlci, na ktorých sa môžeš spoľahnúť. Máš sa s kým rozprávať a nemusíš loviť sám. V zime si môžete zahrievať kožúšky a rozprávať si príbehy..." Keď o tom hovorila, Cyra akoby žiarila. Hlavou jej behali spomienky na rodinu a čím viac o tom hovorila, tým viac si znovu želala niekam patriť.
Chcela pokračovať, zrovna keď si uvedomila blížiaci sa pach. O pár úderov srdca sa pri nich objavila vlčica. Okolo krku mala podivný červený kus látky. Cyra niečo podobné už zahliadla, keď prchala pred dvojnohými. Avšak tí to používali na lov a nie ako ozdobu. Vlčica vyzerala vznešene. Podla pachu rozpoznávala, že patrí do svorky. No novopríchodzia nemala dvakrát radosť, že sú tu. Cyra to chápala. Boli na cudzom území a ona mala povinnosť to tu chrániť.
Čierna vlčica vstala a vypočula si, čo členkyňa vravela, potom jej na znak úcty venovala úklon, aby dala najavo slušnosť. "Ospravedlňujeme sa za vniknutie na vaše územie. Nie sme tu, aby sme vás nejak rušili, či ohrozovali. Ja a môj priateľ," hodila krátky pohľad na Araka a obrátila sa späť k vlčici. "Jeden z členov vašej svorky nám povedal, kde vás najdeme. Stretli sme ho s jeho spoločníkom - Enzou a Rian." Cyra sa snažila znieť, čo najslušnejšie, aby preukázala, že nestoja o problémy. "Náš dôvod príchodu bol, pretože už dlhšiu dobu hľadám svorku, ku ktorej by som sa rada pridala. A keďže jedine do tej vašej poznám cestu - a vaši davaja členovia vyzerali byť skutočne priateľskí - usúdila som, že by za pokus stálo sem prísť." Znovu pokorne kývla hlavou. "Pochopím, ak budeme nútení opustiť vaše územie a znovu sa ospravedlňujem za náš neohrabaný príchod." dokončila svoj prehovor a uprela na vlčicu svoje prenikavé červené oči. Dúfala, že ich nevyženie, že povedala všetko správne a nijak ju nerozhorčila. Ale po minulej skúsenosti s Enzouom súdila, že bola dostatočne slušná na to, aby sa aspoň v dobrom rozišli...

Cyra zaznamenala, že Arakan sa posadil. Pochopila, o čo mu šlo. Nakráčať do prostriedku svorky by nebol dobrý nápad. Vlci zo svorky ich o chvíľu zacítia sami a prídu oni. Bola len veľmi zahlbena do myšlienok, aby si to zprvu uvedomila.
Podišla k nemu a posadila sa tiež. "Som zvedavá, čo nás čaká." pohliadla do vlkových tmavozelených očí. Stále tam videla smútok, avšak na nič sa nepýtala. Tiež zrovna prechádzala bolavou fázou, keďže tento les bol totožný s tým, kde žila.
Do nosa jej o malú chvíľu vrazil pach. Pach približujúceho sa vlka! Avšak neniesol pach vlkov, ktorý tadiaľto prešli už mnohokrát, takže nadšenie, že to bude člen svorky mierne upadol. Nevzdávala však nádej. Ktovie? Možno sa tu len už dlhšie nezdržal a preto ich pachom nebol cítiť.
Vlk sa o nejakú chvíľu objavil v diaľke. Okamžite na seba upozornil hlasným pozdravom a o pár úderov srdca pri nich zabrzdil. Vyzeral priateľsky. Cyre sa páčila jeho spontánnosť a tiež odvaha prísť, len tak sám k dvom cudzím vlkom.
Predstavil sa akonáhle sa k nim dostal. Nico... Hmm zaujímavé a pekné. Cyra sa pousmiala a pohliadla na svojho spoločníka, čo na nového hovorí. Keď však stočila pohľad späť na príchodzieho, ten vyzeral, akoby mu zrovna odhryzli uši. Jeho madchnutie pomynulo, dokonca z neho cítila i mierny závam strachu? Keď začal rozpačito koktať. Cyra ostala v nemom úžase. Čo sa s ním stalo? Tiež dospela k záveru že zo svorky nebude, no za otázku nič nedá.
Priateľsky švihla chvostom a zahľadela sa priamo do Nicových modrých očí. "Zdravím ťa. Som Cyra a toto je môj kamarát a spoločník Arakan." predstavila seba i medveďa. Dúfala, že mu to nebude vadiť. Avšak čo z minulej skúsenosti usudzovala, Arak toho moc nenahovorí s ostatnými vlkmi. "Neviem, čo ťa tak rozhodilo, ale neboj sa. My o problémy nestojíme. Práve naopak, čakáme tu na svorku, ktorá by tu mala údajne žiť. Ty ale asi nebudeš jeden z členov však?" neváhala a hneď sa spýtala. Nevedela sa dočkať, ledy niekoho zo svorky stretnú a takto Nicovi aspoň ukáže, že sú priateľskí. Napokon možno je tiež iba pútnikom, ktorý hľadá odpovede či priateľov.

//Furijské hory

"Mhm." prikývla, keď jej spoločník poznamenal, že sa postupne blížia. I k nej z lesa pod nimi zaváňali pachy vlkov. Cyra z toho bola natešená, no zároveň i nervózna. Netušila, či svorka, ku ktorej si to mieria, je priateľská. Bola však pripravená utiecť, ak by sa čokoľvek zvrtlo.
Cyra zaznamenala, že k nej Arakan priskočil, keď sa pošmykla. Bolo milé vidieť, že by sa ju pokúsil zachrániť. Keby tam nebola, tak úzka cesta, prevdepodobne by sa o neho ďakovne obtrela, avšak takto mu iba venovala jemný dotyk chvostu, aby dala najavo vďaku za jeho ochotu.
Pri zostupe to bolo mierne náročnejšie. Štrk sa jej pod labkami šmýkal a preliezať pomedzi skaly bolo tiež celkom náročné, napokon to však zvládla a konečne zacítila trávu medzi vankúšikmi na labkách. Cítila príjemnú lesnú vôňu, ktorá sa miešala s pachmi zvierat i vlkov. Držal sa tu i istý rovnaký pach, ktorý jej nahováral, že tu skutočne sídli väčšia skupina psovitých.
Jemný vánok čechral Cyrinu hustú čiernu srsť, zatiaľ čo kráčala lesom. Už dávno nešla takýmto príjemným územím. Čím ďalej, tým viac jej to pripomínalo domov, čo jej do srdca bodalo osteň. Na tvári mala však stále svoj bežný príjemný úsmev, nedávajúc najavo svoj smútok z minulosti.

Strmina sa stále zväčšovala. Cyra bola zvyknutá kráčať cez rôzny terén. Prešla toho vážne mnoho - od hôr po lúky, pomedzi brlohy tých divných dvojnohých, skrz priesmiky a doliny, jazerami či riekami. Nerobil jej teda problém ani kamenistý terén, ktorý sa nachádzal v tomto kraji, avšak bola omnoho opatrnejšia, než bežne. Labky opatrne ukladala pred seba a sústredila sa na každý krok, keďže cestička to bola vážne úzka a nechcela sa šmyknúť, spadnúť a zomrieť.
"Mhm." prikývla, keď jej Arakan odpovedal. Toto bol tiež jej plán. Spoznať vlky, čo v smečke boli a rozhodnúť sa, či sa skúsi pripojiť. Avšak hlavou jej stále behala tá istá myšlienka - čo ak sa jeden z nich rozhodne ostať a druhý nie? Bude to znamenať, že sa s Arakom bude musieť rozlúčiť? Nepoznali sa dlho, ale i tak si k nemu vytvorila puto. Bol tu s ňou od začiatku a vlastne obaja boli iba taký stratení pútnici, ktorí tomu druhému pomáhali. Nevedela si predstaviť, že ho opustí a možno už nikdy neuvidí.
Nervózne švihla chvostom, keď sa jej jedna labka pošmykla dole zo skaly. Ustála to, ale stačilo by o pár centimetrov viac a skotúlala by sa dole zo zrázu. Aby sme už odtiaľto vypadli... Pomyslela si a prekročila hrebienok, vďaka čomu začala cestička postupne klesať na dol, kde sa postupne rysoval rozľahlý les.

//Daénska svorka

//Sverení hory cez Němé údolí

Cyra si pomaly kráčala cez kamenistú cestu hôr, ktorá sa postupne začínala meniť na trávnatú lúku, plnú kvetov. Niekde v diaľke počula i jemný šum vody a vietor, ktorý jej čechral srsť, hral príjemné melódie na steblách trávi naokolo. Toto miesto sa nieslo v pokojnom duchu, ktorý Cyru ukľudňoval. Noc, ktorá na oblohu vyniesla mesiac i hviezdy, tomu iba napomáhala. Cyra sa cítila uvoľnene. Pripomínalo jej to lúku na území jej smečky. Tiež tak prenádhernú, pokojnú. Akoby tu čas stál a one mala iba chuť si ľahnúť do trávi a sledovať oblohu. Avšak nechcela pridlho zastavovať. Mala ciel a ten chcela splniť - dovtedy sa proste nezastaví.
Arakan jej položil otázku. Bolo to prvýkrát za dlhú dobu, čo ho počula hovoriť normálne. Alebo teda racionálne. "Pokiaľ by ma prijali, tak ano. Avšak neviem, aký vlci tam žijú. Možno mi nebudú vyhovovať... Kto vie?" mykla plecami a pokračovala, "Ale bolo by fajn znovu niekam patriť a Enzou s Rianom vyzerali byť priateľský, takže myslím, že i ostatný členovia budú." pousmiala sa a kráčala ďalej. Predstava, že by znovu niekam mohla patriť, že by mohla pomáhať a chrániť ju napĺňala radosťou. Síce to už nikdy nebude také, ako s jej svorkou, ale aspoň už nebude sama.
Istú chvíľu kráčala Cyra v tichosti, premýšľajúc o svorke, do ktorej smerovali. Neuvedomila si to a pred ňou sa objavovali vysoké strmé hory. Keď na ne pohliadla, prešiel jej mráz po chrbte. Stačil by jeden zlý pohyb a je po mne... Začala opatrne kráčať po chodníčku vedúcom do hora, medzi skaly. "A ty? Plánuješ sa pripojiť k nejakej svorke[/b[b]]?" otočila svoj pohľad na Araka, kým kráčala po skalách. Chcela preťať to desivé ticho, ktoré jej iba naháňalo viac nepríjemný pocit z týchto nebezpečných hôr.

Došlo jej, že najesť sa ho nedonúti a keď vstal, pochopila, že nútiť ho, aby odpočíval, tiež nemá zmysel. Preto iba švihla chvostom a rozhliadla sa po okolí. Nevedela, kadaiľ presne sa vydať, no mala aspoň predstavu, ktorým smerom zamieriť. Cez hory bude komplikovanejšie nájsť cestu k svorke, do ktorej patril Enzou. No Cyra bola odhodlaná ju nájsť. Nemala predstavu, čo bude robiť, keď ju skutočne nájdu, ale niečo vo vnútri ju hnalo vpred. Akoby ju istá sila tiahla smerom, o ktorom si myslela, že je správny a preto, keď videla, že Arak sa zas vrátil k sile, i keď si bola vedomá, že svoju odhodlanosť iba predstieral, vykročila jedným smerom, dúfajúc, že bude ten správny. A ak nie, tak sa aspoň prejdú. „Skúsme to tadialto. Enzou myslím ukazoval týmto smerom, že sa nachádza jeho svorka.“ prehovorila na Arakana, pomaly kráčajúc neznámou krajinou.

//Furijské hory (cez Nemé údolie)