Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vyzeralo, že Arakan zaspal, kým bola vlčica na love. No to bolo dobre. Potreboval si odpočinúť. Avšak prebral sa akonáhle ucítil pach čerstvej koristi. Aj Cyre poďakoval, no nevyzeralo, že sa chystá najesť. Chápala to. Keď žialite, nemáte chuť žrať. Tiež si tým prešla, keď stratila smečku. Avšak vedela, že žiaľ ničomu neuľahčí. Iba ho to postupne stiahne do depresie, z ktorej sa tak lahko už nevyhrabe. A Cyra vedela o čom hovorí. Trvalo jej veľmi dlho, kým sa preniesla cez fakt, že musí žiť sama. Že stratila všetko a teraz je len na nej, či prežije alebo umrie. Našťastie pre Araka, Cyra mu rozumela a nenútila ho jesť hneď. I keď sysľa tam nechala ležať, ani sa ho nedotkla. Nehodlala si dať, čo i len sústo, kým sa Arakan nepremôže a nedá si z toho aspoň hryz.
Keď poznamenal, že je dobrá, Cyra sa pousmiala. Bolo milé znovu od niekoho počuť kompliment. Možno to tiež prinavrátilo myšlienku, že niekde tam je stále Arak, ktorého stretla vtedy v lese. Nezazlievala mu, že sa teraz choval, tak ako sa choval. No táto jeho chladnosť, vážny a odťažitý pohľad Cyre boli proti srsti. Ani ju nenapadlo, že za to čiastočne môže, kvôli svojmu materinskému prístupu. Netušila, ako to Arakana zhadzuje. No ona sa len snažila mu pomôcť, tak ako na to bola vždy zvyknutá a učená. „Ďakujem.“ Mierne pokývla hlavou, na znak vďačnosti za pochvalu.
Trochu ju prekvapilo, keď sa spýtal, aký bol ich cieľ. To on ju viedol týmto smerom a sám si to už nepamätal? Avšak keď nad tým Cyra teraz premýšľala - Arakan jej nikdy nezdelil, kam má namierené. Ona za ním šla, pretože bol príjemná spoločnosť a tiež prvý, koho tu stretla. Možno to bolo niečo ako osud. Ktovie, možno ju i do tejto zeme sprevádzali duchovia, ktorý jej medvedieho vlka do cesty priviedli... Každopádne ho nehodlala opustiť a teraz už duplom. Avšak kam sa majú vydať? Cyra totiž mala záujem nájsť svorku, o ktorej im povedal Enzou. No pokiaľ by mal Arak iný nápad, vďačne ho bude sprevádzať kamkoľvek. „Vlastne neviem. Nepovedal si mi, kam máš namierené, ale ano - môžeme sa vydať hľadať nejakú smečku.“ posadila sa a pohliadla na neho. „Tak či tak to je mojím plánom, dokonca bolo už dávno predtým, než sme sa stretli...“ podotkla. „Ale najprv musíš nabrať silu a odpočinúť si. V takomto stave ťa nenechám niekam ísť.“ povedala rozhodne a zahladela sa hlboko do jeho tmavozelených očí. Videla a cítila jeho žiaľ, avšak stále si nedokázala predstaviť, prečo je tak zničený.

Arakan, akoby zomrel, iba si ľahol na zem, mlčky hladiac niekam do diaľky. Cyra už dlho nevidela u niekoho taký žial. Vedela, že toto nie je bežné chovanie. Cítila z neho smútok, i keď netušila, čo ho mohlo tak dostať. Avšak pochopila, že teraz zrejme otázkami nič nedocieli, preto sa otočila a nechala tam Araka samotného.
Urazila niekoľko metrov, prechádzala cez nížinu a hľadala pach nejakej koristi. Po nejakej chvíli sa na ňu šťastie usmialo a ona zacítila pach sysľa. Fajn... Teraz už len ostať potichu. Sklonila sa k zemi a začala sa plaziť, keď uvidela sysliu skupinku. Dávala pozor, nech nevydá ani ten najmenší zvuk. Napokon vyrazila a snažila sa dohoniť jednoho sysľa. Tie malé potvory boli síce rýchle, no i tak sa jej podarilo chňapnúť jedného staršieho jedinca. Aspoň, aby sa ten vlk zasítil... Pomyslela si a vzala telo sysľa do huby, na čo sa otočila a postupne sa začala vracať späť na miesto, kde medvedieho vlka nechala. Ak si doplní silu, mohli by sme sa presunúť niekam k vode... Určite tu bude nejaké horské jazero. Rozímala na ceste späť k dočasnému táboru.
Keď dorazila späť k jej spoločníkovi, opatrne k nemu pristúpila a položila korisť pred jeho nos. Jemne žďuchla do mŕtveho sysľa a pohliadla do Arakanových prázdnych očí. „Najedz sa. Pomôže ti to.“ pousmiala sa. „Nie je to žiadna výhra, ale potrebuješ nabrať sily.“ ticho doplnila. „Potom by sme sa mohli porozhliadnuť po nejakom horskom plese. No najprv by si si mal tiež odpočinúť...“ hovorila svoje myšlienky nahlas, možno mierne pripomínajúc matku, starajúcu sa o malé vĺča.

Na minulosť Cyra spomínala veľmi ťažko. Vždy jej to roztrhalo srdce na kusy, keď musela myslieť na to, ako opustila všetko, čo na svete milovala a len sa podvolila osudu samotára. Otec jej vždy vravel, nech sa nevzdáva, nech ostane vytrvalá a hlavne nech dôveruje svojej intuícii, pretože jedine tá ju bude viesť správnou cestou. Preto, i keď ju vždy zožieral pocit viny, kvôli jej svorke, rodine, Ahovi a hlavne kvôli milovanej sestre Taime, išla stále ďalej. Nemohla to vzdať - nie potom, ako ich opustila a ani sa ich nepokúsila nájsť, či bojovať znova o územie. Možno preto sa dokázala udržať v tak pozitívnej a pokojnej nálade. V mysli mala kľud, vyrovnanosť a hlavne odvahu prežiť. No keď Arakan položil otázku smerovanú k jej minulosti - v srdci ju bodlo niečo ako kus ostrej skaly. Síce sa naučila myšlienky na svorku zanechať v úzadí, ale srdcom k nim stále patrila a stačil čo i len povedomý pach, aby znova cítila tú bolesť a strach pri útoku Ryšavých.
„Dajme tomu...“ kývla hlavou na súhlas k Arakovej otázke a pohliadla naňho. V očiach sa jej zračila bolesť, obrovská bolesť, no jej hlas ostával stále pokojný a vyrovnaný. Ani známky po tom smútku ktorý jej teraz zovieral srdce. Jeden by musel hľadať veľmi hlboko, aby zistil, ako veľmi zlomená vlastne je. Avšak Cyra nebola typ, ktorý si tu začne vylievať srdce - bola zvyknutá žiť sama a riešiť problémy osamote. Nestála o to, aby ostatný vedeli, čím si prešla alebo to, ako zbabelo sa podvolila.
Na jej spoločníkovi bola vidno únava. Cyra si to tak neuvedomila, keďže bola bežne zvyknutá kráčať dlho, možno i niekoľko dní vkuse. Ale chápala, že v Arakanovom rozpoložení musí byť ťažké sa vôbec držať na nohách. Preto rozhodla za oboch, aby zastavili. Medvedí vlk si musel odpočinúť, nemohla dopustiť, že niekde skolabuje vyčerpaním. „Myslím, že malá pauza nám prospeje.“ A s týmito slovami sa posadila.
Na jeho nevrlú reakciu nebola pripravená. Nečakala, že mu bude až tak proti srsti hovoriť o jeho trápení. Avšak chápala ho - každý sa so smútkom vyrovnával inak. Ona svoje pocity zadupala do zeme a nikomu svoju zlomenú stranu neukazovala. Arakan to mal zrejme podobne, no miesto pokoja používal skôr ostré nevraživé pohľady. „Dobre.“ odvetila mu kľudne a usmiala sa, nech mu dá najavo, že mu rozumie a rešpektuje, keď o tom nechce hovoriť.
Chvíľu sledovala jeho zraky, ktorými sa díval niekam do diaľky. Netušila, čo tam vidí. Možno to spôsobil žiaľ, možno vyčerpanosť. Každopádne sa tento vlk musel niečoho najesť a odpočinúť si. Cyra pomaly vstala a podišla k nemu, kde si o neho opatrne oprela hlavu. Pokoj z nej len vyžaroval a potom od neho odstúpila o krok dva dozadu. „Na chvíľu si ľahni. Mal by si si odpočinúť. Prospeje ti to.“ milo na Araka pozrela. "Ja sa zatiaľ porozhliadnem po nejakej koristi. Teda pokiaľ ti nebude prekážať, že tu na chvíľu ostaneš sám." Ešte pre istotu na neho hodila otázny pohľad a čakala na súhlas, že ho tu môže na pár chvíľ nechať.

Arakanovo „mhm“ znelo tak isto skleslo ako tento statný vlk. Cyra si bola vedomá, že sa muselo niečo stať. Jeho chovanie sa nepodobalo tomu, čo pri ich prvom stretnutí. A keďže bola vlčica vždy veľmi zvedavá, chcela vedieť dôvod a prípadne sa pokúsiť pomôcť.
Toto bol problém? Že je uväznený na ostrovoch? Nechcela si však domýšľať a tak to brala len ako prípadnú možnosť. No kto vie - možno za týmto „uväznením“ bolo pre Araka niečo viac, niečo hlbšie a smutnejšie, než si Cyra vôbec uvedomovala. „Iste, že to je možno trochu znepokojivé. Avšak prečo by som sa mala trápiť, keď mám konečne možnosť začať odznovu?“ Pravdaže Arakan nemal ani tušenie, čím si samica prešla, než sa sem dostala a preto bolo pochopiteľné, že jej pozitívna nálada nejedného udiví. Taktiež ale nečakala, že bude hnedého zaujímať, prečo je rada, že je tu „zaseknutá“ pravdepodobne navždy. Videla, že sa sám trápi. Chcela mu zdvihnúť náladu, ale jak, keď nemala ani tušenia, čo mu chodí mysľou? „Ty ale nevyzeráš dvakrát nadšene, že odtiaľto nevieš uniknúť, mám pravdu? Avšak čo stojí za tvojím nepokojom a smútkom z nového miesta?“ pohliadla na jej spoločníka očami, plnými záujmu a dobrosrdečnosti. Síce tohto medvedieho vlka nepoznala dlho, ale i tak mala nutkanie mu nejak byť nápomocná. Choval sa k nej predsa tak milo a to si cenila, nejak si k nej proste našiel cestu a za to bola ochotná počúvať a pomôcť mu hocijakým spôsobom.

//Ostříží zrak

Cyra pomaly kráčala za Arakanom. Vo väčšine iba pozorovala okolie a snažila si zapamätať, čo najviac sa dalo, aby aspoň trochu spoznala miestne zeme. Moc nehovorila, bola zahĺbená v myšlienkach na prípadný nový začiatok na tomto mieste. Práve sa jej naskytla príležitosť znova sa stať hrdým vlkom. Nie, že by na seba nebola hrdá za to, čo dokázala sama - avšak možnosť, že by možno znova mohla patriť do svorky ju napĺňala neskutočnou radosťou. Po toľkých prebdených nociach a premýšlaní nad tým, či ešte niekedy bude niekam patriť... Optimizmus z nej len sršal. Ani nezavnímala, že prešli tak dlhú cestu za pár hodín. Labky ju už boleli, ale z myšlienok na nový začiatok si to ani nevšimla.
Do reality ju vrátil až pohľad na jej spoločníka. Inokedy sebavedome kráčajúci vlk teraz vyzeral, akoby mu pred očami niekto zatmel. Iba išiel, neprehovoril ani slovko a stratený v myšlienkach. Čo sa mu asi tak prehnalo hlavou, že takto zmĺkol?
Cyra pomaly podišla k nemu, aby mohla kráčať po jeho boku. Cítila z neho istý...smútok, možno strach? Kto vie? Vedela však, že nad čímkoľvek premýšľa, tak to bude niečo chmúrne. Najprv sa teda pokúsila nahodiť nejakú tému. Možno sa vďaka tomu dopracuje k dôvodu tejto Arakovej nálady. „Bolo super znova stretnúť vlkov.... A tiež, že nám tak ochotne všetko vysvetlili... Nemyslíš?“ spýtala sa milo a venovala vlkovi letmí pohľad.

Enzou vlčici vďačne povedal o svorkách v tejto zemi. A dokonca boli hneď tri! Alebo dve, teda podľa toho, čo vlk hovoril, bol Chaos asi len niečo ako skupina tulákov, pravdepodobne s nie moc dobrými úmyslami. Avšak nechcela si nič namýšľať, predtým ako niekoho z tejto svorky spozná. Dosť ju potešilo, že jej naznačil, ktorým smerom sa približne nachádza ich svorka. Mohla by tam raz zájsť! Teraz to však vyzeralo, že sa poberú ďalej. Cyra by sa pýtala aj viac. Pravdepodobne by začala Enza a Riana nudiť, koľko otázok ešte mala na jazyku. Avšak Arak sa dvom cudzincom už poďakoval a chcel vyraziť.
Cyra sa poznala moc dobre a presne preto ich nechcela zdržovať otázkami typu „Prečo?,“ takže len pohliadla na jej spoločníka a potom znovu na dvoch cudzích vlkov. Bola rada aj za tieto informácie. Bolo ich viac než dosť a mala pocit, že je už naozaj na čase sa pobrať k iným brehom tejto zeme. Preto obom úctivo a vďačne kývla, venovala im pohľad, ktorý hovoril, že ich prívetivosť im nikdy nezabudne a slušne sa odzdravila: „Ďakujem.“ neodpustila si jemné pokývnutie hlavou na znak úcty. „Majte sa dobre na vašich ďalších cestách, nech vás labky nesú len na správne miesta. Nezabudnem Vám vašu prívetivosť. Máte to u mňa!“ Jej posledné slová boli povedané a ona sa otočila za Arakanom, na čo sa rozišla za ním.

// Severní hory

Cyra sa snáď dostala do raja? Čo bola táto úžasná krajina zač? A prečo vôbec takto veľmi žasla? Rian na jej otázku totiž poznal odpoveď. Začala nevedomky vrtieť chvostom a jej, už tak dosť žiariace oči sa zapálili plamienkom nádeje. Boli tu svorky! A dokonca sa teraz rozprávala s dvomi členmi! Vo svojom živote ju nič takto nepotešilo. Práve dostala možnosť začať odznova! Mala čo robiť, aby radosťou nezačala poskakovať okolo. Táto jej nálada, však pominula hneď ako sa ozval Arakan. Úplne na neho zabudla, no teraz, keď zase počula jeho znepokojený hlas, sa vrátila do reality. Mala toľko otázok - hlavne o svorke - hryzla si však do jazyka. Videla na jej spoločníkovi, že ho niečo trápi, i keď to na sebe nedával moc poznať. Zaujímalo ju, prečo je z toho taký rozhorčený? Radšej sa ho to, ale nespýtala - neprišlo jej to vhodné- takže iba ostala ticho a dala mu priestor, nech kladie otázky on.

Enzou vlkom ochotne vysvetlil, kde sa to vlastne nachádzajú. Keď spomenul, že sa odtiaľto nedá dostať, trochu to Cyru znepokojilo. Avšak pravdepodobne sa tu nachádzali aj nejaké svorky a pokiaľ áno, tak by sa zmierila aj s tým, že tu ostane už do konca života. Nepotrebovala precestovať celý svet, jediné čo jej teraz chýbalo bola svorka alebo aspoň nejaký úkryt, ktorý sa možno nájde aj tu.
Menší vlk sa osmelil a po pošiel dopredu k boku Enzoua. Vyzeral, že ho zaujalo, čo hovoril Arakan a chytil sa toho. „Mne by to bolo úprimne jedno,“ samica upriamila svoj zrak na Cithriana, „jediné, čo hľadám je svorka.“ Cyra si už začínala byť viac istá, že títo vlci jej neublížia. „Viete o nejakých miestnych svorkách, alebo teda sú tu nejaké?“ preskakovala pohľadom z jedného vlka na druhého. Vlčica si však povšimla, že Arak mierne znekľudnel. Neodpovedal mladému vlčkovi a jeho reakcia, keď Enzou vysvetlil, kam sa to dostali, hovorili za všetko. Vnímala aj jeho pohyb chvostom, ktorý tiež prezrádzal samcov vnútorný nepokoj, i keď na vonok sa nedalo nič moc spoznať.
Cyra ku svojmu spoločníkovi podišla bližšie, takže sa ich kožuchy začali dotýkať. Mohol teda cítiť jej teplo, tiež bola úplne pokojná a síce netušila jak moc ho tieto nové informácie vzali, ale myslela si, že jej teplo by ho mohlo upokojiť, aspoň čiastočne. Takto to robievala jej matka, aby ju ako malú upokojila. Dúfala, že to Arakan nezoberie zle, že sa k nemu pritisla a pravdepodobne teraz pripomínala nejakú starostlivú sestru.

Vlci sa zdali byť priateľský. Menší a mladší vlk, ktorý sa predstavil ako Cithrian, sa viac menej schoval za veľkého, statného, hnedo sfarbeného vlka, ktorý sa predstavil pod menom Enzou. Ten hneď prívetivo ponúkol, že Cyre a Arakovi o tejto krajine niečo viac povie. Avšak bude chápať, keď sa ho spýta, odkiaľ sa vzala tá nekonečná voda? Bude na to vôbec poznať odpoveď? Kým Cyra ticho premýšľala, Arakan neváhal a položil hneď niekoľko otázok. Dúfala, že aspoň na jednu z nich im bude vedieť hnedý vlk odpovedať. Ona sama však ostávala ticho, pretože netušila, čo viac sa má spýtať? Radšej si oboch cudzincov prezerala a zamýšľala sa nad ich sfarbením. Veľmi ju lákala táto otázka, ale nechcela sa ich pýtať na hlúposti. Teraz bolo podstatné dozvedieť sa niečo viac, nech tu nepobehujú jak dve prepelice bez rozumu.

Napätie narastalo, čím bližšie sa od vlkov nachádzali. Cyra vrtela chvostom mimovoľne a trochu tak pripomínala vĺča. Nemohla sa už dočkať, kedy sa s vlkmi zoznámi. Keď však už začala rozpoznávať obrysy, zneistela. V hlave jej stále nabiehali spomienky z boja. Spomalila a preto trochu zaostala za Arakanom. Obavy sa jej začínali znova zmocňovať, ale donútila sa pokračovať, i keď už nie s takým nadšením.
Keď Arak zastavil, Cyra sa o chvíľu tiež dostavila. Stála však za hnedým vlkom a trochu nervózne švihala špičkou chvosta. Čo si o nás pomyslia? Nebudú útočiť? V hlave jej behalo mnoho zlých scenárov, ale snažila sa na ne nemyslieť. Predsa len jeden z vlkov bol ešte veľmi mladý, takže útok zo strany cudzincov asi nehrozil, i tak ale ostávala v strehu a bola veľmi napätá.
Keď na ňu Arak pozrel, pravdepodobne aby sa uistil, že nepovedal niečo zle. Iba jemne kývla hlavou, aby naznačila, že súhlasí s ním a potom ako sa predstavil, urobila to isté. „A ja som Cyra.“ podišla už bližšie, presne na úroveň, kde stál jej spoločník a začala si prezerať dvoch cudzincov. Obaja mali zvláštne sfarbenie, určite nie typické pre obyčajných vlkov. Čo sa to v týchto zemiach dialo? Skutočne tu muselo ísť o niečo viac...

//Luka
Keď jej povedal, že je beta a ochranca, uznanlivo prikývla a v jej očiach bolo teraz vidno ešte viac rešpektu. Síce nebol beta v jej svorke, ale každý vlk, ktorý si vyslúžil vyššie postavenie, sa stával pre Cyru veľmi rešpektovaným a prechovávala k nemu veľkú úctu. Taktiež mal jej obdiv za to, čo v živote dokázal. Na rozdiel od nej, ktorá prišla o svorku skôr ako si stihla vôbec vybudovať nejaké to meno. Avšak nehanbila sa za to. Nemala prečo. Nemohla predsa vedieť, že budú napadnutý silnejšou svorkou. A i keď bola predtým iba sigma, bola na seba hrdá. Nie každý by zvládol prežiť takú dlhú dobu úplne sám - bez pomoci, bez možnosti pohovoriť si s iným vlkom. „Som bývalá sigma, teraz už samotár.“ pozrela na zem, keď to vyslovila. Nie preto lebo by sa hanbila, ale preto že si vždy pri tom uvedomila, že stratila všetko, na čom jej záležalo. Síce sa snažila myslieť pozitívne, ale keď sa jednalo o minulosť, veselá energia sa z mladej vlčice razom vytratila.
Keď aj Cyra zacítila pachy vlkov, automaticky zrýchlila, i keď si labky pomaly necítila a svaly ju boleli ako zlomené rebrá. Smútok, ktorý jej na chvíľu pohltil myseľ, zmizol a nahradila ho nádej. Nová energia, ktorá ju poháňala dopredu. A bolo vidno, že Cyra s Arakanom súhlasí, nebolo treba ani slová. Jej chvost sa začínal nepatrne kývať zo strany na stranu, čím bližšie sa nachádzali. Skutočne sa to dialo? Po tých nekonečných dňoch a nociach strávených úplne sama... Mohla by konečne stretnúť viac vlkov naraz? Pokiaľ v tomto celom mali labky predkovia, začínala chápať, čo jej tým chceli povedať. A pokiaľ nie? Tak to hold asi chcel osud, aby sa jej konečne dostavilo radosti.

Cyra pozrela smerom, ktorým Arakan ukázal. Smeroval na vyvyšujúcu sa plochu. Uznala, že hnedý vlk bol pozorný. Pozrieť sa tam bol naozaj dobrý nápad. Možno by odtiaľ uvideli napríklad iné vlky. Áno, Cyra stále naivne dúfala, že za každým rohom nájde nových vlkov, ktorí im pomôžu. A síce ju mohlo stretnúť sklamanie, avšak lepšie sa vrhať do neznámych končín s pozitívnou víziou ako s už prehratým bojom. Preto sa otočila na ten smer, vôbec nenamietala a síce by mohlo niekomu vadiť, že za neho rozhodujú iný, ale Cyra bola rada, že konečne nemusí byť tá rozhodná. Taktiež bola od malička vychovávaná pod velením iných a bola zvyknutá sa prispôsobiť, hlavne teraz, keď absolútne netušila kam ísť. „Dobre.“ iba milo odpovedala a pomaly sa rozišla tým smerom, kade sa chcel vlk vydať.
Čím dlhšie s Arakom bola, tým viac ju začalo zaujímať odkiaľ je a čo si prežil, než sa dostal sem. Od začiatku ako sa stretli, bolo vidno, že kedysi musel byť veľmi silný. Ešte aj teraz, kedy sa ledva držal na nohách, pôsobil silne a odhodlane. Skutočne občas pripomínal medveďa. A i keď Cyre nevadilo, že rozhodol kade sa vydať, všimla si, že občas pôsobil, akoby v minulosti už velil. Poznala to od svojej svorky, kde sa takto správal jej otec k nižšie postaveným... „Povedz mi niečo o sebe.“ pozrela na neho, kým pomaly kráčali smerom k vyvýšenine. „Napríklad niečo z minulosti? Kým si bol, než si sa tu objavil?“ pýtala sa milo a vôbec nie dotieravo, len nechcela mlčať, to trápne ticho jej totižto začalo vadiť.
//Na vyhlídce

//Ovocný lesík
Arakan - rovnako ako Cyra - zaznamenal pachy, avšak už vyblednuté. Cyru to ale potešilo. Po tých dlhých obdobiach strávených úplne sama, kedy jej šťastie nedoprialo cítiť iný vlčí pach, než jej vlastný, to bolo ohromné, zrazu sa stretnúť s vlkom a dokonca zistiť, že tu žijú aj iný. A pokiaľ tu žijú aj iný vlci, možno sú tu aj svorky... Nádej v mladej vlčici rástla a dodávala jej silu, aby pokračovala a pokúsila sa nájsť iných jej druhu.
Stopy boli staré, takže Arak mal pravdu - vydať sa po nich by bola iba strata času. Cyra preto súhlasila. „Môžeme ísť.“ prikývla. Ak by sa tu nachádzala nejaká korisť, tak by ju bolo ťažké uloviť, keďže sa nachádzali na otvorenom priestranstve, hlavne keď boli obaja vyčerpaný a bez síl, potrebných na skolenie zvieraťa.
Začala sa obzerať. Lúka bola naozaj obrovská, zatiaľ asi najväčšia, akú kedy vlčica videla. Na jednej strane registrovala stromy, predpokladala že ihličnany, ale nebola to schopná dokonale rozoznať. Keď pohliadla na druhú stranu, videla stále iba trávnatú plochu, ktorá smerovala k horám. „Kadiaľ sa chceš vydať?“ pozrela na vlka, akoby to tu poznal lepšie než ona a vedel, kadiaľ to bude najlepšia cesta.

Bola rada, že Arakan súhlasil. Videla v ňom neoblomnosť, nezlomiteľnú silu, ktorá ho poháňala vpred, aj cez únavu. Toto bol vlk, ktorý sa nevzdá a Cyra to na ňom videla už od začiatku. Preto sa letmo pousmiala, keď sa rozišiel smerom, ktorým ukázala a pomaly išla za ním. Neviem kto si Arakan, ale som rada, že som ťa stretla. Pomyslela si a nakoniec sa pripojila po jeho boku na ceste lesom.
Bolo to vyčerpávajúce a Cyra pocítila totálnu únavu, už po pár krokoch. Nemienila však zastaviť. Preto svoje vyčerpanie odstrčila bokom a zameriavala sa na cestu. Dávala pozor, aby o nič nezakopla, pretože labkami iba prepletala. Občas letmo pozrela na Araka, ako sa mu vedie a či vládze. Nebola to nezvládnuteľná cesta, na ktorej by musela dávať pozor na každý vlkov krok, niekde v hlave sa však ozýval hlas, ktorý jej pripomínal, že aj vo svorke na seba dávali pozor, dokonca i keď išli iba na lov.
//Lúka

Cyra vstala zo zeme a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Síce ležala iba chvíľu, ale labky jej stihli stŕpnuť, z toho jak bola vyčerpaná. Naozaj nerada to robila, ale vedela, že ležaním a odpočívaním sa nič nedozvie, preto sa prinútila rozhýbať a vyzeralo to, že Arak s ňou súhlasil.
Bola rada, že na hnedého vlka narazila. Spoločnosť jej chýbala už veľmi dlho a nevedela si predstaviť, že by mala byť v tejto ošemetnej situácií sama. Arakan sa zdal viac rozhodený, preto bola rada aj za neho. Vedela, že byť sám na všetko, je ten najhorší pocit, ktorý ju bohužiaľ prenasledoval dlhé obdobia. Teraz ale nebol čas spomínať na ťažké chvíle. Mala cieľ - dozvedieť sa niečo viac a prípadne sa konečne nažrať, preto iba rýchlo potriasla hlavou, aby zahnala smutné spomienky a pozrela na vlka. „Mohli by sme to skúsiť tamtým smerom,“ pohodila hlavou pred seba, aby naznačila smer „a okrem hľadania iných vlkov sa porozhliadnuť aj po ľahkej koristi. Čo povieš?“ pohľadom sa znova stretla s tým Arakovým. Chcela si byť istá, že súhlasí aj on, pretože teraz záležalo na spolupráci prežitie.