Příspěvky uživatele

Prečo? Toto sa pýtala Cyra tiež. Nepoznala odpoveď, no čím dlhšie sa o tom s Arakanom rozprávala, zvedavosť v nej vrela. Kto je tá vyššia moc? A prečo zrovna my? Žijú tu aj iný vlci, ktorý sa sem dostali rovnakým spôsobom? A ak by tu boli, vedeli by nám zodpovedať naše otázky a pomôcť nám? Jej hlava sa zaplnila myšlienkami a zabudla hnedému vlkovi odpovedať. Až po chvíli si uvedomila, že ostala nemo zízať do lesa za jeho chrbtom. „Neviem.“ odpovedala stroho, keď sa vytrhla z myšlienok. Nič viac sa na to odpovedať nedalo a tliachať blbosti nechcela.
Začala sa obzerať a trochu neprítomne - znovu stratená vo svojich myšlienkach - sa Arakana opýtala: „Čo myslíš? Žijú tu aj iný vlci?“ pozrela na neho. „Možno by sme mohli skúsiť nejakého nájsť... Trebárs by nám pomohol.“ Ak by Arak súhlasil, mohli by sme sa niekoho pokúsiť nájsť. Bola si vedomá toho, že neujdú veľkú vzdialenosť, ale mohli by sa aspoň rozhýbať. Keď už by nemali šťastie na vlka, tak možno by natrafili aspoň na nejakú malú korisť. Škvŕkalo jej totiž v žalúdku a pomaly sa prestávala sústrediť.

Nebol na to čas? Keď to Arakan vyslovil, mierne prekvapene na neho pozrela. „Ako to myslíš, že nebol čas?“ zvedavo sa ho opýtala, ale hneď na to, to oľutovala. Nechcela byť otravná, ani nechcela vyzvedať, hlavne po jeho predošlej reakcií. Dúfala teda, že vlk to zoberie normálne a nevytočí sa ešte viac.
Pozrieť sa tam, bol dobrý nápad. Mohla by to preskúmať z blízka a možno by zistila niečo viac, pretože z Arakanovho opisu jej to veľa nepovedalo. Teraz bola však veľmi vyčerpaná a pochybovala, že by tam došla, i keď nevedela ako je to ďaleko. Preto odpovedala, tak aby dala najavo, že teraz tam naozaj nebude schopná dôjsť.„Ak by si mi to potom ukázal, bola by som rada.“ ľahla si do trávi a začala sa trochu obzerať, ako náhle sa jej však hnedý vlk opäť prihovoril, upriamila zrak na neho. „Premýšľala som nad tým, či to nespôsobili predkovia... Ale pochybujem. Čím som si, ale na sto percent istá, že v tom má labky niečo silnejšie, než si dokážeme predstaviť.“ Na to ale už asi prišiel aj sám - pomyslela si.
Zmienila sa o predkoch. Cyra si to síce neuvedomila, ale pravdepodobne hnedý vlk nebude rozumieť, ako to myslela. Pre vlčicu to však bolo prirodzené, preto ani len nemyslela, že niečo také bolo špeciálne iba v jej svorke.

To ako Arakan zareagoval, Cyra popravde čakala. Počítala s tým, že sa zachová takto. Vyrastala totiž s Azarom a on bol v tomto ohľade rovnaký. Neovládal sa a ak mu chcel niekto poradiť, tak ho skoro roztrhal v zuboch. Ona sa naučila žiť s tým, že nie každý chce pomoc, preto sa už o to nesnažila. Bola si vedomá toho, že ešte chvíľu by sa hnedého vlka snažila upokojiť a pravdepodobne by na ňu skočil, takže jeho odpis ignorovala a radšej sa zamerala na vec, ktorú Arak popísal ako odraz. „Hmmm... Znie to zaujímavo, ale nikdy som o tom nepočula. Skúšal si sa vrátiť? Prejsť tým odrazom znova, ale na opačnú stranu?“ Síce povedal, že to tam je zaplavené, ale ak sa dalo prejsť sem, logicky by sa malo dať vrátiť naspäť.
Nespúšťala s Arakana oči, avšak už nemali ten chlácholivý pohľad, nahradila ho zvedavosť. Odraz, cez ktorý sa dá prejsť a objavíš sa na danom mieste? Čo by to tak mohlo byť? A hlavne - Čo bola táto zem zač? Určite to nebola obyčajná krajina. Muselo do toho byť zapletené niečo viac a Cyra si dala za úlohu zistiť čo.

Vlčici sa zdalo, že Arakan nie je prítomný duchom, keď hovorila o jej príchode, avšak keď položila otázku, hnedý vlk sa vrátil do reality. Odpoveď však nebola taká, v akú Cyra dúfala. Teraz už aspoň vedela, že sa ho nemusí vypytovať ohľadom krajiny.
To ako Arakan zavrčal, Cyra nečakala a preto sa trochu mykla. Avšak hneď na to sa strach zmenil na zvedavosť. Kam naspäť? Pýtala sa v duchu, ale otázku nepoložila. Namiesto toho sa rozhodla, Arakana skúsiť upokojiť. Sama dobre vedela, že s čistou hlavou sa dá lepšie premýšľať. „Arakan,“ povedala milým, pokojným hlasom „všetko bude v poriadku, ale musíš sa upokojiť. Chápem že si rozrušený, ani ja ničomu nerozumiem, ale pokiaľ necháš paniku, aby ti ovládla myseľ, nikam sa neposunieš.“ dúfala, že ho tým nevytočí, mohol by to predsa zobrať ako urážku. Stálo jej to, ale za to riziko. „Zhlboka sa nadýchni a vydýchni, usporiadaj si myšlienky a začni premýšľať racionálne. Ak sa obaja zamyslíme, prídeme skôr na nejaký spôsob ako to vyriešiť, než keď sa budeš vytáčať. Ver mi.“ Celý čas sa mu dívala do očí, dalo sa v nich vidieť pokoj a rozvážnosť, tak isto ako v jej tóne hlasu.

Na vlčicine šťastie sa Arakan ozval znova, i keď zrovna nie s otázkou, na ktorú by vedela odpovedať. Avšak mlčať bolo ešte horšie, preto po chvíli premýšľania odpovedala, i keď netušila, či ju hnedý vlk pochopí. „Pôvodne som sa prebrala, vyplavená na brehu rieky, ale po nejakej dobe som si uvedomila, že som v lese a nie na lúke, ktorá sa nachádzala za riekou...“ chvíľu sa odmlčala, ale potom sa rozhodla pokračovať. „Keď som sa vrátila na približné miesto, kde by mala byť rieka, tak sa tam nachádzal iba začiatok Nekonečnej vody.“ Cyra veľmi dúfala, že pochopí ako to myslí, pri veľkom šťastí jej o tom možno povie niečo viac.
Začínala si byť istejšia v rozhovore, preto hneď ako dopovedala, položila otázku. „Nevieš niečo o tej Nekonečnej vode? Alebo o tomto mieste?“ Síce pochybovala, že bude vedieť niečo viac, než ona, vyzeral totižto rovnako zmätený ako Cyra, avšak za pokus to stálo. Možno sa sem dostal inak alebo možno už videl niečo viac, preto tomu dala šancu a dúfala, že sa dočká pozitívnej odpovedi.

Oba vlci iba sedeli a dívali sa na seba. Cyre sa to zdalo ako celé obdobie, kým hnedý vlk prehovoril. Bola za to z časti rada. Nehovorila s iným vlkom už veľmi dlho, takže ani nevedela ako má začať rozhovor. Tiež keď putujete stále samy, odvyknete si od hovorenia a viac sa utiahnete. Takže teraz, keď Arakan ako sa hnedý vlk predstavil, začal rozhovor, bolo jednoduchšie zopakovať to, čo povedal. „Ja som Cyra a...“ zarazila sa. Odkiaľ to vlastne prišla? Z tej Nekonečnej vody? Od rieky? Nevedela, čo by mala povedať, preto nakoniec odpovedala jednoducho - „Prišla som zďaleka.“
Znovu z Cyrinej strany zavládlo ticho a iba Arakana pozorovala. Naozaj netušila, čo sa ho má pýtať, i keď ju zaujímalo toľko vecí. Čo sa ti stalo? Vieš čo je tá podivná Nekonečná voda? Aj ty si sa tu zjavil, tak ako ja alebo to bola skutočne mágia predkov?... Nechcela však vyzerať hlúpo. Už tak sa cítila trápne za jej predstavenie sa. Radšej teda dala prednosť Arakanovi, ktorý si bol v ohľade rozhovoru trochu istejší.

Vlk ju spozoroval skoro okamžite. Hneď spozornel a napriamil sa. Bol o niečo vyšší ako Cyra a tiež vyzeral silnejší, avšak nenechala sa zastrašiť. Vlastne vlk sa o to ani nepokúšal, pravdepodobne bol rovnako unavený a zmätený ako vlčica, takže jej zvedavosť nakoniec prekonala strach.
Konečne vidieť vlka bolo pre Cyru neskutočné. Bol zranený, takže to v nej prebudilo automatický ochranársky pud zo svorky. Tam si všetci pomáhali, takže jej bolo prirodzené podať pomocnú labku svojmu druhu. Bolo to však bezpečné? Zvedavosť v nej prevládala, mala obrovskú chuť sa vlkovi hneď prihovoriť, ale... Čo ak to len hrá? Možno len čaká na správnu chvíľu a potom zaútočí. V mysli sa jej objavovali záblesky boja, takže keď nakoniec vyliezla z kríkov, držala si mierny odstup a stála v pozore.
Vedela, že sa nemá čoho báť, aspoň zatiaľ, ale po tom, čím si prešla, mala chuť ujsť. Stiahnuť chvost a proste sa odpratať z cesty. Nechcela ale prísť o možnosť, konečne sa stretnúť s vlkom. Taktiež mala nejakú hrdosť a nechcela zopakovať to, čo kedysi. To že ušla z boja, aby si zachránila život. To nemohla, kvôli jej rodine, kvôli Taime.
Po dlhej, naozaj dlhej chvíli, čo iba nemo civela na samca, trochu podišla bližšie a sadla si. Začala si ho obzerať a skúmala jeho pach, snažila sa rozpoznať, aké hlboké zranenia má. Sama bola, ale vyčerpaná, ostávalo málo a zrútila by sa na zem. Ešte predtým, však chcela spoznať tohto medvedieho vlka, prípadne mu pomôcť, ak by jej to dovolil.

//Minulosť

Čierna vlčica kráčala už dlhé hodiny. Nevedela kam, ale to ju nezastavilo. Vedela, že musí ísť, musí si zahriať svaly. Ak by sa nerozhýbala a len ostala ležať na brehu, vysilená s mokrou srsťou, jej telo by to vzdalo a skutočne by sa stretla so svojou rodinou. To ale nemohla dopustiť. Nie teraz, keď si toho toľko prežila. Stali sa jej predsa aj horšie veci ako mokrá a zničená kráčať lesom? Až teraz si uvedomila, že sa nachádza medzi stromami. Ako sa sem dostala? Začala sa obzerať, no všade naokolo boli iba stromy. Kam sa podela tá rieka?
Otočila sa zo svojho pôvodného smeru a začala pomaly krívať naspäť, tam kde by sa mala nachádzať rieka. Avšak tam, kde ju vyplavilo sa teraz rozlievala obrovská vodná plocha. Ani náznak po rieke, či čistine, po ktorej sa pôvodne vybrala.
Blúznila? Boli to príznaky prílišného vyčerpania? Predsa toto normálne nebolo. Bola si istá, že nespí, na to bola bolesť v jej tele až moc reálna. Ako sa to potom stalo? A čo vlastne je tá... Nekonečná voda? Snažila sa zachovať pokoj. Všetko to muselo mať logické vysvetlenie, ale nič ju zrovna nenapadalo.
Po dlhej chvíli, kedy zaháňala paniku a snažila sa triezvo uvažovať, sa zdvihla a začala znovu krívať svojim pôvodným smerom. Nevedela, čo iné má robiť? Za tou Nekonečnou vodou nevidela pevninu, takže plávať, ešte k tomu v jej stave, nebolo to fyzicky možné zvládnuť.
Krívala dlho, ak by mohla, pravdepodobne by začala utekať. Stále viac otázok jej vírilo hlavou a na stále menej poznala odpoveď. Dokonca zavrhla aj možnosť, že v tom majú labky predkovia. Prečo by sa k nej prihovorili teraz? A hlavne takýmto spôsobom? Muselo za tým byť čosi iné. Niečo s čím sa doteraz nestretla.
Srsť jej pomaly schla a telo sa začínalo zahrievať. Stále jej, ale bola príšerná zima a rany, ktoré utŕžila, neprestávali krvácať. Nebolo to množstvo, ktoré by ju zabilo, ale dívať sa na vlastnú životodarnú tekutinu ako Vám vyteká z tela, v momentálnej situácií to nepomáhalo.
Zacítila pach. Nebol silný, ale nezdalo sa, že by bol ďaleko. Zdal sa jej akýsi vymytý a síce ho najprv nevedela rozpoznať, no keď sa priblížila o pár líščích dĺžok, rozpoznala vlčí pach. Cítila veľmi jemný náznak krvi a tentoraz nie jej vlastnej. Začala, i keď cez veľké bolesti, mierne klusať a zastavila, až keď uvidela majiteľa pachu.
Zatiaľ bližšie prísť nechcela. Predsa len bola zranená a síce nevyzeral nebezpečne, ale kto vie? Preto ho začala pozorovať spomedzi húštia. Vlka nestretla už veľmi dlho, to v nej vyvolávalo ohromnú radosť a zároveň strach. Posledný vlk, ktorého videla bol samec, s ktorým sa bila o územie. A i keď by sa najradšej k nemu rozbehla, pozdravila ho a pomohla mu, tak sa v nej ozývali spomienky, ktoré ju držali stranou.