Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Němé údolí (cez Ostříží zrak)

Cyra netušila, jak dlho sa motala tou lúkou. Možno to boli hodiny, možno dokonca dni? Postrehla, že noc sa zmenila v deň - možno i viackrát, ako jeden. Cez večne zatiahnutú, skoro až čierno sivú vrstvu oblakov sa to dalo ťažko rozpoznať. Sneh taktiež nie a nie ustať, neustále šľahajúc čiernej vlčici do tváre, sprevádzaný silným studeným vetrom.
Nechcela si to priznať, no mierne panikárila. Planina sa teraz zdala nekonečná a Cyra začínala strácať prehľad o tom, kam vlastne kráčala. Labky mala zmrznuté z dlhých hodín predierania sa hlbokým snehom a svaly sa jej triasli vyčerpaním. Potrebovala sa dostať do tepla. Niekam medzi jej druhov. Nechcela byť viac sama. Nemohla! Všetko jej to pripomínalo zážitky z minulosti. Zima, strach a hlad - opakujúc sa dookola každé jedno obdobie spiacich stromov. Už nikdy to nechcela znovu zažiť.
Slepo sa rozbehla cez planinu. Nestarala sa o to, či jej sneh šľahal do očí alebo že jej studený vietor hrýzol do srsti ako medveď. Nevnímala bolesť nôh ani signály vyčerpaných svalov. Jediné, čo teraz chcela, bolo byť znova v úkryte s ostatnými, bez obáv o svoj vlastný život.
Kam to bežím?! Kde som?! V panike sa obzerala. Nezastavovala a stále iba pridávala na rýchlosti. Prečo je tá lúka tak nekonečná?! Obzrela sa znovu a zrazu jej zmizla zem pod labkami. Zdesene zhíkla a už sa kotúlala dole do hlbokej jamy. Celý svet sa jej iba točil pred očami a keď dopadla, ticho zakňučala.
Chvíľu jej trvalo, než sa zo zeme pozbierala. Nohy ju boleli, našťastie však vyviazla iba z odreninami. Nič nekrvácalo, to bolo plus. Teraz však stratila úplný pojem o tom, kde by sa mohla nachádzať. Nevidela spoza vysokých stien rokliny. Toto nie je dobré... Pomyslela si.
Po niekoľkých minútach premýšľania si zvolila náhodný smer. Necítila tu pachy žiadneho člena. Nič povedomé, čo by jej napovedalo, kde je. Všetko sa iba zlialo do veľkých zemitých stien. Našťastie tu však už tolko nefučalo, takže o zamrznutie sa báť nemusela.
Keď zbadala zem pokrytú žltým prachom, strnula. Toto určite nebola cesta k jej domovu. Sneh tu nepadal a v diaľke videla nekonečnú vodu. Bolo tu teplejšie, akoby sa objavila v inej zemi. Ako?! Prečo mi toto predkovia robia?! Vzhliadla k oblohe, hľadajúc odpoveď, ktorá sa však nedostavila. Nevzdávaj to! Nevzdala si to ani predtým! Rozhodne sa zahľadela do diaľky, kde sa v tmavých snežných oblakoch dal rozpoznať obrys vysokej hory - pravdepodobne najvyššej, akú kedy videla. Ja si cestu nájdem, tentoraz áno! Rozhodla sa a vykročila oproti novému územiu.

//Červená louka (cez Nejvyšší hora)

Cyra otvorila oči. Netušila ako sa jej podarilo zaspať - pripisovala to tej atmosfére naokolo. Teda tej, ktorá tu panovala pred tým. Teraz tu bolo omnoho zimšie a snehu tu bolo viac. Padla noc a s ňou sa vrátilo zlé počasie. Pokiaľ už tu v údolí bolo takto, ktovie, čo sa dialo v lese. Určite sa to však nechystalo zlepšiť, aspoň nie nateraz. A keďže Cyra si už mrazivých nocí o samote zažila dosť, rozholda sa vrátiť späť na územie. Radšej prečká niekde v teple so svorkou a na prieskum územia sa vydá, keď sa vyčasí.
Čierna vlčica vstala zo studenej zeme a poriadne sa ponaťahovala. Svaly mala stuhnuté a chvíľu trvalo, než sa znovu rozhýbala. Toto obdobie bolo oficiálne najhoršie...
Ešte predtým ako sa vydala späť, napila sa zopár dúškami studenej vody. Tá chuť bola skutočne úžasná. Napokon dala posledný pohľad na toto pokojné miesto - kam sa rozhodla ešte raz zamieriť - a poklusom zamierila na lúku a k lesu.

//Rokle (cez Ostříží zrak)

//Les Alf (cez Ostříží zrak)

Konečne sa Cyre podarilo dostať sa z tej veternej lúky. Teraz sa nachádzala v údolí. Snehu tu bolo len na jednu labku a vietor tu bol pokojný. Nebola tu ani taká zima, to spôsobovali pravdepodobne hory naokolo.
Vydýchla obláčik horúceho vzduchu. Keby na každom mieste bolo takto príjemne, možno by si obdobie spiacich stromov obľúbila viac. Avšak čo už, keď to takto matka príroda raz zariadila, tak to tak asi malo byť.
Pomaly začala smerovať hlbšie do údolia. Videla tu jazero a tak sa rozhodla k nemu zamieriť. Nebola smädná, pila nedávno, no chcela to tu preskúmať viac.
Keď prišla k vode, prekvapilo ju, že na nej nie je ani tenučká vrstva ľadu - zaujímavé. Neodolala teda a zopár dúškov sa napila. Číra tekutina chutila fantasticky, lepšiu pravdepodobne nikdy predtým nepila. No celé toto miesto na čiernu vlčicu pôsobilo veľkým pokojom. I na jej hlavu. Nadobudla nesmierny kľud na duši a na tvári sa jej vyčaril úsmev.
Znovu stočila zrak na vodu. Tá bola číra ako sklo, videla všetok ten štrk, riasy, dokonca i ryby! Vždy sa chcela naučiť, ako ich treba loviť. Nikdy sa jej to však nepodarilo. Nepoznala správnu techniku, no hravá duša jej nedala a tak sa prikrčila a počkala, až nejaká tá rybka priplávala bližšie k brehu. Potom vyskočila a šmahla labkou po hladine. Ryba pravdaže hneď odplávala, keď zbadala Cyrin tieň. Tej to však nevadilo. Chcela sa iba zabaviť.
Keď ju "chytanie" rýb omrzelo, vidala sa na ďalší prieskum tohto miesta. Bolo tu nádherne a iba sa kochala okolím. Zasnežené hory, číra voda - naozajstný balzam na dušu. Netvralo však dlho a vrátila sa späť na štrkový breh jazera. Nateraz sa jej nikam nechcelo a tak si iba ľahla a vnímala pokojnú atmosféru, ktorá z tohto miesta sálala.

//Úkryt (cez Daén)

Kráčala dlho pomedzi stromy. Túto časť lesa nemala, tak dobre prejdenú, avšak spomínala na si na cestu k lúke, kde sa pred časom konal lov. Zamierila teda tým smerom, odtiaľ mala plán - nie, nemala plán. Chcela len skúmať. Možno narazí na nejaké úchvatné miesto, či stretne iných vlkov. V to dúfala. Chcela si nazbierať známosti i mimo svorky.
Po niekoľkých dlhých minútach zbadala medzi stromami rovnú dlhú pláň, pokrytú veľkou vrstvou snehu. Keď sa predrala pomedzi stromy, pod srsť sa jej zaryl studený vietor, ktorý tu nabral omnoho väčšiu rýchlosť. Pochopiteľne, keď sa na lúke nenachádzali žiadne stromy. Nechcela tu teda tráviť veľa času. O prechladnutie si v zime koledovať nepotrebovala. Určila si teda náhodný smer a nechala, aby ju tade labky viedli.
Začala to však ľutovať, keď lúke prestával byť nedozerný koniec. Už ju nebavilo predierať sa hlbokým snehom a dokonca proti vetru. Nakoniec však v diaľke zbadala znižujúcu sa rovinu, ktorá smerovala medzi dve pohoria. Zašvihala chvostom. Údolie! Razom sa do jej tela vliala nová energia a poklusom sa k miestu vydala.

//Nemé údolie (cez Ostříží zrak)

Cyra netušila, ako dlho spala. Keď otvorila oči, zacítila bolesť z jej stŕpnutého tela. Svaly mala stuhnuté od zimy a ledva sa jej podarilo zdvihnúť na laby. Keď však konečne stála, poriadne sa ponaťahovala a zamierila do hlavnej siene úkrytu, aby sa napila. V hrdle mala sucho a potrebovala sa osviežiť.
Sklonila hlavu a začala pomaly chlípať ľadovú vodu. Zatiaľ, čo pila, jej do nosa udreli nové pachy rôznych vlkov. Spozornela a zdvihla hlavu. Neboli to votrelci, to ju upokojilo. Cítila však niečo nové - pach novorodených vĺčikov! Chcost jej začal švihať zo strany na stranu. Netušila, že Liss už vrhla. Musela spať skutočne dlhú dobu. Cítila na okolo však i prítomnosť ostatných členov a bolo ich tu celkom dosť. Chcela sa zoznámiť s novými prírastkami, no to bude stačiť i potom. Potrebovala si natiahnuť nohy, nadýchať sa čerstvého mrazivého vzduchu. A mimo iné - na území strávila teraz už dosť dlhý čas - nezaškodilo by ísť omrknúť okolie svorky. Kto vie, či sa sem nepokúsili dostať nejaký nechcení individuáli.
Zamierila si to preto k východu z úkrytu a von do nepriaznivého počasia. Keď vyšla von, ofúkol ju chladný vietor, až sa jej naježila srsť na zátylku. Našťastie jej srsť bola dosť hrubá, aby ju pred chladom uchránila.
Začala pomaly kráčať cez územie Daénu. Všetko bolo pokryté bielou studenou dekou a pôsobilo to dojmom, akoby skutočne celá krajina zaspala. Cyra zimy nemala rada. Z času, ktorý strávila sama cez obdobie spacich stromov sa naučila, že to je iba nepriaznivé obdobie, kedy samotári iba bojujú o prežitie. Nedalo sa však povedať, že by napokon zimu z duše nenávidela. Bolo na nej i niečo nádherné. Všetko bolo biele, cencúle viseli zo stromov a skál, rieky zamrzli a dalo sa po nich chodiť. Každé obdobie i to nepriaznivé bolo niečím očarujúce.
Netrvalo dlho a dostala sa ku hraniciam Daénu. Za nimi sa rozprestieral les a kto vie, čo bolo za ním? Mala chuť objavovať. Prejsť novými miestami. S Arakanom toho prešli mnoho, avšak ostrovy to boli veľké a zaujímavých miest tu muselo byť kopa. Stúpila teda prvou labkou za hranice do lesa Alf, ešte raz hodila posledný podhľad na územie svorky, s ktorým sa nateraz rozlúčila a zamierila si to na výpravu.

//Les Alf (cez Daén)

Liss sa rozhodla, že si pôjde odpočinúť. Síce mala Cyra otázky ohľadom minulosti, ale keďže alfa čakala mladé, chápala, že potrebuje pokoj, preto jej iba kývla a chvíľu sledovala, kým nezmizla v jednom úkryte. Taktiež si povšimla, že sa sem dostavil ten veľký tmavý vlk. Snažila si spomenúť na meno, avšak dosť tápala. Keďže sa i ten automaticky pobral preč a nijako sa neinteresoval, nechala jeho meno menom. Veď sa na neho spýta neskôr. Potom sa otočila na Zinka, ktorý tu s ňou ostal. Nevyzeral, že by na ňu mal náladu, čo ju síce trochu zamrzelo, keďže by sa rada dozvedela aspoň od niekoho niečo, ale napokon k nej Zinek prehovoril pár slovami. Lumina jaskynná... Zaujímavé.
"Dobre." prikývla sivému vlkovi. A chvíľu sledovala, čo robí. Ešte okolo nej raz prešiel, keď išiel do jazierka pre nejaké rastliny alebo čo a nijak sa jej nevenoval, preto usúdila, že nateraz bude tráviť čas osamote.
Vyhliadla si jeden výklenok, zrovna sa tam nikto nenachádzal a možno jej to i trochu vyhovovalo. Musela si utriediť vlastné myšlienky. Vyliezla tam a položila svoje chudé telo na kameň. Hlavu položila na svoje labky a začala sa dívať do blba. Nico... Kto vie kde je? Dlho sa tu neukázal a v tejto zime je pre tak neskúseného vlka byť vonku nebezpečné... Len dúfam, že je vporiadku. Pomyslela si a zafuňela. Nudila sa, ale do zimy vonku sa jej znova nechcelo. Pôjdem potom, keď si trochu oddýchnem. S touto myšlienkou zavrela oči a nechala svoje telo odpočívať.

//Daén

Cyra nasledovala dvoch vlkov. Do konverzácie sa im nechcela miešať, i tak nemala, čo k tomu dodať. Skôr si teraz obzerala okolie, ako sa približovali k úkrytu. V tejto časti ešte nebola, skôr sa zdržiavala pri hraniciach a tak si to tu chcela čeknúť.
Úkryt sa nachádzal pri horách. To jej pripomenulo, ako zrovna z nich prišla s Arakanom. Jej prvý deň tu i to ako sa Arak vydal svojou vlastnou cestou. Kto vie ako sa má? Pri myšlienke na neho ju pichlo u srdca. Mohutný a statočný vlk, ktorý si so sebou však niesol nejaké temno, smútok, nejakú stratu. Celý čas to u neho vnímala. Od začiatku ich cesty, až po jej koniec. Nebol vo svojej koži.
Pohliadla k oblohe, ktorá sa začínala stmievať. Dúfam, že si vporiadku priateľu. Prehovorila v duchu a vyslala malú prosbu k predkom, aby na Arakana dohliadali. Chýbal jej. Bol prvý, koho tu stretla a strávili spolu mnoho času. Chcela by ho zase stretnúť. Popýtať sa, ako sa mu darí. Ale ani nevedela, kde ho hľadať. Ako sa totiž dozvedela, toto miesto bolo obrovské a on mohol byť skutočne kdekoľvek.
Cyra zastavila pred vchodom do úkrytu. Počkala, až Liss a Zinek vojdú a potom sa pustila úzkym vchodom za nimi. Už i chodba dnu vyzerala pôsobivo. Kvaple a úzka cestička medzi skalami. Obdivuhodné. Keď sa však vynorila v hlavnej sieni, dobre, že úžasom neotvorila papuľu. Uprostred bol vysoký strom a naokolo boli plošiny, pravdepodobne tam prespávali členi svorky. Zbadala i vodopád. Toto bolo nádherné!
Chvost sa jej ľahko rozkmital radosťou. Mala konečne rodinu, nový úžasný domov. Mohla spať v relatívnom teple a suchu. Nemusela sa báť hladu... Nemohla si želať nič viac. A síce sa jej za svojou starou svorkou cnelo. Stále ju sprevádzali myšlienky o tom, ako ich v tom nechala a zdrhla. Lenže nemala na výber. Teraz jej však predkovia priniesli požehnanie v podobe Daénu a toho si nesmierne vážila.
Otriasla sa od snehu a pohliadla na Liss, stále s tou užasnutou iskrou v jej červených očiach. "Je to tu prekrásne." Riekla s úsmevom a znovu uprela zrak na okolie úkrytu. Ani jej stará svorka sa nemohla úkrytom rovnať. Bolo to majestátne a okúzľujúce miesto...

Lissandra mala pravdu. I v rodinách sa občas členovia nepohodli. I v Cyrinej starej svorke občas vznikali škriepky. Najmä keď jej tvrdohlavý brat dostal možnosť, vždy vyvolal nejaký problém. Nedalo sa povedať, že schválne, no rád si presadzoval svoje, i keď jeho postavenie nebolo dosť vysoké nato, aby sa mohol istých práv dožadovať. Preto často dostával za ucho od otca, či matky. Cyra ho však mala stále rada, i cez jeho tvrdohlavosť.
Alfa, po tom ako sa Cyra odmlčala,venovala pozornosť sivému vlkovi, ktorý doniesol konár s nejakými oranžovými plodmi. Cyra tento druh ešte nikdy nevidela a keďže Lissandra vyzerala, že sa Zinkovi bude chvíľu venovať, Cyra sa posadila a čakala, kým sa vyberú na odchod. Popritom pozorne počúvala. Takže Mimir oranžový... Hmm... Zaujímavé. Taktiež nevedela, čo bola džungľa. Nikdy to slovo nepočula, avšak na všetko sa chystala spýtať počas cesty do úkrytu.
Napokon, keď sivý zdvihol vetvu do zubov, dávajúc najavo, že je pripravený vyraziť, Cyra sa znovu zdvihla. Malé vločky, husto padajúce z oblohy ju už celú zasypali a jej čierny kožuch nabral omnoho svetlejší odtieň. Otriasla zo seba sneh a keď sa Liss a Zinek nakoniec vybrali smerom, ktorým sa úkryt nachádzal začala ich nasledovať.

//Úkryt

Lissandra, Zinek

Cyra prikývla. "Určite niekoho vyhľadám, ak sa naskytne nejaký problém. No dúfam, že tým sa vyhnem. Zrovna nepriateľov si tu nechcem vytvárať." dodala. Nechystala sa s niekým nepohodnúť, to v povahe nemala. Radšej ostávala neutrálna a nekonfliktná. Bolo to tak jednoduchšie, keď si naokolo nachádzala iba pozitívne známosti.
"Nemám teraz nič dôležité, takže sa kľudne môžme odobrať do úkrytu. Aspoň si ho konečne prezriem." pousmiala sa čierna vlčica. Bola rada, že sa jej chystá Liss venovať. A tiež, že sa trochu zahreje v úkryte. Vonku už začínalo dosť tuhnúť a i keď mala hustú srsť, stále to pociťovala.
Kým tam s alfou viedli rozhovor, dostavil sa tam i ďalší sivý vlk. Najprv Cyra nerozumela, čo sa deje, keďže sa tam doplazil v nejakej podivnej vodnej forme určite nepripomínajúcej vlka, ale keď mu uvidela tvár, spoznala Zinka? Stále si nebola istá, či sa tak volá, no dúfala, že ano.
Vyzeralo to tak, že šiel za Lissandrou, no iba čakal, kým sa ony dve dorozprávajú. Liss sa však tiež chcela presunúť do úkrytu a tak Cyra predpokladala, že i sivého vlka alfa zavolá, nech sa k nim pridá na ceste. Sama ale nič nerobila, keď svoju odpoveď dokončila, slušne Zinkovi kývla hlavou na pozdrav a čakala na Lissandrinu reakciu.

Cyra sa motala na okraji hraníc, prešla ich veľký kus, dávala pozor na všetky zvláštne a podozrivé pachy, avšak našťastie žiadne necítila. Nezdalo sa, že by sa v okolí pohyboval nejaký nevítaný hosť, aj keď zo skúsenosti z domova, bola radšej neustále v strehu.
Nikdy sa nedalo nič brať za samozrejmosť - toto bola vec, ktorú Cyra v mladosti nepoznala a pravdepodobne preto sa cez stratu rodiny nedokázala, tak dlho preniesť. Jednoducho blahobyt vo svorke, plné žalúdky a rodina, to nebolo niečo, čo mal každý a možno si to pre Cyru takto vybrali duchovia predkov, možno si svoje šťastie len málo vážila, kto vie? A síce jej rodina chýbala a spomínala na nich často - teraz nastala úplne nová kapitola života, ktorú musela preskúmať a minulosť nechať v minulosti.
Z výru myšlienok ju dostal až pohyb v diaľke. Cez hustú hmlu a ešte k tomu v tmavej noci jej najprv nedošlo, o čo išlo. Videla len svetielko blížiace sa k nej. Svetluška? Ale na to to je moc veľké... Prebehlo jej hlavou. No skôr, ako stihla začať polemizovať, zacítila známi svorkový pach. Lissandra! A netrvalo dlho, než začula i jej hlas, ako ju ohlásila.
Čierna vlčica k nej podišla, aby si vypočula, čo jej chce alfa zdeliť. A na tvári sa jej vykúzlil hrdý výraz, keď počula, že je Liss rada, že sa tiež vydala na obhliadku. Síce to bola maličkosť, no prišlo to z jej vlastnej iniciatívy a tak sa musela tiež v duchu pochváliť, za správne využitý čas. "Ďakujem a áno, musím súhlasiť, táto noc by zo sebou mohla priniesť mnoho nechcených návštev, ale našťastie som po ceste žiaden pach cudzincov necítila. Zdá sa teda, že im na dnes padla..." pokúsila sa o vtip - nevtip. Nebola zrovna najlepší humorista, ale aspoň v jej hlave to znelo smiešne.
"Skutočne dobre, ďakujem za opýtanie. Je to nádherný les a je pôžitkárske znovu sa cítiť ako doma." pokývla hlavou, aby potvrdila svoje slová. Naozaj tu bolo nádherne. Všade stromy a kry, zver, voda... Nedalo sa ani opísať, ako úžasne sa na tomto mieste cítila. "Oh, ďakujem, určite nejakú využijem, najmä na tieto chladnejšie noci." prešliapla z labky na labku. Nikdy nepočula o tom, že by vlci spali v kožušinách iných zvierat. Nebolo to voči tej koristi neuctivé? No napokon... Ak by to tak nechceli predci, tento nápad by nikdy žiaden vlk nedostal. "A vlastne ani nie... Všetko sa mi tu zdá byť jasné... Ale predsa mám zopár otázok," zašvihala chcostom, "čo sa týka minulosti tejto svorky? Rada by som sa o nej niečo viac dozvedela." pousmiala sa na Lissandru. Rada by spoznala minulosť jej nového domova. Možno to bola netradičná otázka, možno sa na ňu pýtal každý druhý, no Cyra bola vždy veľmi zaujatá históriou. Keď bola malá, stále dookola počúvala Ahove rozprávanie o predkoch a podobne a nakoniec jej zostalo až doteraz.

//Ostříží(cez Les Alf)

Korisť vlci pritiahli nakoniec späť. Solf s nimi nešla, ako Cyra postrehla a ani Nica nikde neregistrovala. Bola si, ale istá, že je v dobrých labkách. Veď on sa objaví... Šteňa bláznivé. Uchechtla sa sama pre seba a pooblizovala si papuľu zašpinenú od krvi. Napokon, tak ako im alfa povolila, pustila sa do jedla, keď už si zo srny dali i ostatní, čo tam boli. Držala sa toho, že počkala, kým sa všetci ostatní nažrali, až potom sa poďakovala koristi a začala jesť zvyšok. Jej pravidlá, zavedené z domova, bola rozhodnutá dodržiavať.
Keď mala žalúdok plný, poriadne si znovu očistila srsť na hrudi a okolo papule, aby nepôsobila ako nejaký zabiják. Chvíľu počkala, či od nej nebude nikto nič potrebovať a keď nie, pustila sa na prieskum. Chcela si to tu prejsť, kým mala voľný čas. Keď sa objaví Nico, môže ho tu potom previesť a chcela sa terén teritória naučiť.
Motala sa pomedzi húštie lesa, keď jej do nosa udrela zvláštna vôňa. Z papule jej pritom nekontrolovateľne začali kvapkať sliny. Nechápala, čo sa to deje. Nikdy predtým takýto pach necítila a tak sa rozhodla ho nasledovať.
Ani netušila, ako ďaleko od úkrytu sa nachádzala a kým sa k nemu dostala, táto zvláštna vôňa zmizla. Videla tam však niekoľko vlkov - včetne Liss a Riana. Vyzeralo, že tam niečo riešia. Bol tam i Zinek a jeho vĺčatá a nejaký tmavý vlk, ktorého zatiaľ nepoznala, ale podla pachu patril ku svorke. Nechystala sa ich teda rušiť. Žrádlo mali a keďže vyzerali byť všetci zaneprázdnení i Cyra sa vydala svojou cestou k hraniciam svorky. Veď keď už mala byť ten bojovník, tak to môže obhliadnuť, či je všetko na poriadku. Predsa nemala čo robiť a keďže Nico sa niekde motal, už sa ani nemala s kým baviť.
Kontakt jej začínal chýbať a to bola sama iba chvíľu. Ale veď ona na niekoho narazí! Určite sa, kde tu mihne nejaký člen svorky. Aspoň i ostatných lepšie spozná. S touto myšlienkou si razila cestu na hranice...

>>>Liss, Tekii, Solfatara<<<

Jelenica stále spomalovala. Cyra cítila, že čochvíľu padne. Snažila sa jej útočiť na zadné viac a viac, aby sa korisť vyčerpala. Kopytník zúfalo vykopával, uhýbal do strán, avšak z tých ho nahnávali naspäť ostatné tri vlčice. Všetko vyzeralo, že hrá v ich prospech a keď jelenica zakopla, Cyra okamžite pridala, po tom, čo Liss nariadila, aby ju dorazila.
Prebehla triskom dopredu, kým ju Solf a Liss držali, zahryzla sa jej silno do krku a rýchlo skončila jej život. Telo jelenice ovislo a prestalo sa zmietať v smrteľných kŕčoch. Cyra si až teraz uvedomila, aké zvláštne je cítiť chuť krvi srny na jazyku. Bol to úplne iný pocit, ako krv králikov, sysľov, či prípadne veveričiek a iných hlodavcov, ktorými sa živila primárne.
Musela sa pochváliť. Na to, že lovila takto prvýkrát, bol to slušný výkon. Dokonca i Lissandra im zagratulovala. Mala nesmiernu radosť, že to takto skvelo začína - život v novej svorke, kde všetci držia pospolu, tak ako to bolo i doma. Chmúrny svet sa začínal znovu napĺňať farbami a zlomené srdce pomaly hojiť z minulosti.
Zadýchane si oblízala pysky od krvi a pohliadla na alfu, ktorá im vysvetlila, ako potravu odnesú k druhej skupine. Čiernu vlčicu udivil pojem - "Nadvyhnem jej telo vzduchom." - avšak nič sa nepýtala a urobila to, čo po nej alfa chcela. Chytila jednu nohu jelenice a keď sa jej telo záhadným spôsobom nadvyhlo zo zeme, akoby ho nadnášal nejaký duch, začala spolu s ostatnými ťahať korisť k druhej skupine vlkov.

>>>Obe skupiny<<<
Keď dorazili k druhej skupine, Cyru do nosu udrel nepríjemný pach vlčej krvi. Pustila nohu srny a začala si vlky prezerať, ktorí z nich boli zranený. Jej zrak napokon spočinul na Nuntis, ktorá vyzerala najhoršie. Krvácala a čiernu vlčicu zalial mrazivý strach, ktorý ju koval k zemi. Nebolo to preto, že by ju to skutočne desilo - pravdaže, mala obavi o člena svorky - ale skôr jej to pripomenulo pohľad na zakrvavené telo jej staršieho brata Kaia, ktorý utrpel podobné zranenie. Našťastie nepodľahol, ale ostala mu tam škaredá jazva v srsti. Taktiež ho porazil jeleň, i keď ten bol už dosť starý a jeho parožie bolo veľké a ostré ako britva - prešpikovalo ho to temer skrz na skrz. Dlhé dni iba ležal a zvíjal sa bolesťou. Toto, tak hrozne nevyzeralo, ale dúfala, že sa z toho Nuntis rýchlo dostane. Bolo nebezpečné ostávať zranený počas obdobia spiacich stromov.
Keď ich Liss informovala o ďalšom postupe, Cyra kývla hlavou, že rozumie a sledovala, ako sa zlatá vlčica dotkla prívesku, ktorý vytvoril portál, v ktorom napokon zmyzla, spolu s Nuntis, Vinom, Zinkom a jeleňom. Zdalo sa to neuveriteľné, avšak Čierna si začínala zvykať na neobyčajnosť tejto zeme - tak nejak si to vysvetlovala faktom, že i tu žijú predkovia, ktorý dávajú vlkom mágie a schopnosti, aby prežili.
Keď sa stratil portál i s vlkmi, upriamila svoj zrak na Enzoua, ktorý na zvyšných prehovoril, stojac pri lani, držiac ju za krk, pripravený vyraziť. Podišla k srne a chytila ju za kožu na zadnej strane chrbta. Keď sa pridali i ostatný, začala srnu vliecť cez pláň na územie svorky.

//Územie cez Les Alf

>>Liss, Solf, Tekii<<

Keď Liss vyrazila za Nuntis, Cyra sa schitila za nimi. Okamžite sa jej rozprúdila krv v žilách a adrenalín, nadšenie z behu pomedzi jelenicami, vietor, ktorý jej čechral čiernu srsť - všetko sa to zdalo, tak neuveriteľné, akoby sa plnil jej najväčší sen.
Labkami udierala do trávnatej zeme, popritom cvakajúc zubami a vrčiac po kopytníkoch, aby ich čo najviac schaosila a oddelili sa od seba. Napokon Liss zavelila, aby ju vlčice nasledovali za menšou skupinkou jeleníc, v ktorej si po chvíli Cyra všimla jednej krívajúcej. Takže toto je tá naša. Švihla chvostom, popritom sa hnala ďalej za skupinkou a zozadu na nich útočila, aby sa oddelili od tej krívajúcej. Postupne sa začalo menšie stádo trhať, až napokon zostali, iba dve. Bežali pri sebe, avšak Lissandra urobila výpad, ktorým sa jej podarilo krívajúcu oddeliť. Teraz ju už iba stačilo unaviť.
Cyra cítila, ako silno jej bilo srdce, i keď vyčerpaná nebola vôbec. Adrenalín a radosť ju hnali vpred, ako nezastaviteľný blesk. Síce takto nikdy skupinovo nelovila, ale ako samotár sa naučila korisť i prenasledovať a uštvať. Zopár krát sa jej to takto samej podarilo, i keď tých prípadov bolo veľmi máličko. Bola však rada, že sa naučí novej technike, ktorá sa jej dokonca zdala skoro taká efektívna, ako stará z jej domoviny.
Srna sa pomali začínala unavovať. Občas zakopla a dalo sa predpokladať, že čoskoro padne vyčerpaním. Stále sa však držala, i keď Cyra predpokladala, že noha ju už musí neskutočne bolieť. Cítila, ako jemne srna spomaluje, i keď sa stále statočne hnala vpred. Alfa však tiež neotálala a začala srnu hrýzť a útočiť na jej krk. Cyra vzadu začala taktiež srnku otravovať a chňapala jej zubami po zadných nohách. Pri každom útoku na jej zadné však poodbehla, aby ju srna nemala šancu kopnúť, či inak zraniť. Nepotrebovala nové jazvy a zranenia hlavy, mala ich už predsa dosť. A dúfala, že i ostatné vlčice vyjdu bez ujmy na zdraví...

Liss, Solfatara, Tekii

Keď sa Liss vydala smerom k stádu, Cyra ju začala nasledovať. Držala si mierny odstup, aby sa jej nezakrádala rovno za zadkom, no kopírovala jej pohyby a snažila sa dedukovať, akým spôsobom loví táto svorka.
Akonáhle sa na nich alfa obrátila, čierna vlčica zbystrila, no stále ostávala prikrčená, aby ju žiadny kopytník nezaznamenal. Prikývla na Lissandrine slová, aby vyjadrila porozumenie. Následne tiež uprela zrak na stádo a sledovala, či sa niekde nemihne nejaký starší jedinec. Hocjaký mierne zranený. Čokoľvek, čo by sa podobalo na choré zviera. Zatiaľ však nič nezaznamenala. Zmysli mala naostrené, ale stále nevedela zachytiť nejaký neprirodzený pohyb či pomalú nevládnu chôdzu. Nevidela ani apatiu u žiadneho, čo by mohlo prezradiť chorobu. Očividne im to dnes chcel osud sťažiť a azda až keď sa vrhnú vpred niečo zachytia? Čakala však na Lissandrine pokyny a taktiež i ostatné vlčice, ako sa rozhodne.
Alfa k nim ešte raz prehovorila. "Rozumiem." Cyra si okamžite zafixovala svoju úlohu do pamäte. Nohy, slabiny... Toto znelo, ako úplne nová technika. Cyra netušila, ako má loviť. Nepoznala žiadnu inú taktiku, než tú, čo sa naučila v domovine. Potom mala svoju vlastnú, kedy sa plížila a vyskočila. Ale skupinovo s inými - cudzími - vlkmi ešte nelovila a zaliala ju mierna nervozita. Čo ak niečo pokazí a zraní niekoho z ostatných? Neisto šklbla uchom a zhluboka sa nadýchla. Bude to vporiadku. Prežila si to sama doteraz, zo svorkou to bude len jednoduchšie. Prídeš na to za pochodu. Uistila sa v mysli a znova sa zamerala na stádo, pokjne sa pasúce na planine, už len vyčkávajúc, kedy Liss zavelí, aby vyrazili.

//Daén

Na pláň sme sa s Nuntis dostali celkom rýchlo, dalo sa povedať, že medzi prvými? No i na to, ako skoro sme sem došli, už tu bolo dosť členov. Niekde som zahliadla Enzoua. Opodial sa z húšťavi vynoril Nico a taktiež Tekii, ktorá sa nakoniec rozhodla pridať. Netrvalo dlho a Vino začal rozdeľovať vlkov do dvoch skupiniek. Menšie sklamanie, keď Nuntis mala ísť s ním a Cyra s Lissandrou, avšak bolo lepšie, keď pôjde spoznať i ostatných členov. Predsa len, chcela si nazbierať nové známosti, po tých dlhých mesiacoch osamote. Potrebovala si precvičiť spoločenské správanie a komunikáciu. A taktiež proste len nájsť priateľov.
Keď Vino dohovoril, Cyra mu iba kývla hlavou, že rozumie a pozrela napokon na Nuntis. "Aj tebe veľa zdaru." zaželala jej a potom podišla bližšie k Liss a počkala, kým prídu i ostatné dve vlčice. Napokon uprela svoje červené zraky na alfu a čakala, kadiaľ určí smer a kam sa vlastne vyberú. Už sa nevedela dočkať, kedy sa konečne bude môcť rozbehnúť po pláni, za nejakou korisťou ...