Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Najdi léčivou rostlinu, kterou zachoval a pohřbil sníh (osud)

<< Krištálové jazero

Keiji prechádzal cez lúku späť k mostu, keď zazrel neďalekú postavu vlka ako sa nad niečím skláňal. Vlk si musel všimnúť Keijho zvedavého pohľadu, ktorý práve premýšľal o tom či by sa ho mal na rastlinu opýtať. Keiji vedel, že mnohí nemali zvedavcov v obľube a nebolo mu príjemné, aby vyzvedal od cudzieho vlka čo to tam vlastne robí. Čím je tá rastlina taká špeciálna? Vlk ho pozdravil, čo Keijiho trochu vyviedlo z miery:,,Oh! Zdravím," asi sa neuvedomil a zízal na neho príliš dlho, čo naozaj nemal v pláne. Neznámy ho prizval bližšie a predstavil sa mu ako Atreas; následne mu porozprával o tej rastline a spýtal sa Keijiho či ju už niekde videl. ,,Som si istý, že áno...len mi nenapadlo tomu venovať väčšiu pozornosť," prisľúbul Atreasovi, že najbližšie sa dobre pozrie na okolité rastlinstvo. Teda, keď sa ten sneh trochu roztopil. Už ho predsa len bolo toľko, že určite musel skryť všetko čo z neho ešte v noci malo šancu vytŕčať.
,,Netušil som, že je nejaká liečivá rastlina schopná zdolávať zime. Zase je ale pravda, že celkovo toho o rastlinách neviem mnoho," a pri tom boli plne prítomnou súčasťou ich sveta. Možno by mohol pomôcť Hanke vtedy s tou jej nohou; teraz už však bola v labách skúsených liečiteľov ich svorky. Táto znalosť sa mu do budúcna každopádne zišla. Keiji sa síce stále nevidel, že by ich napriek tomuto uvedomeniu odteraz viacej študoval, no dobre si zapamätal to čo sa dnes o Plazivcovi lekárskom naučil. ,,Mne zima sotva prekáža. Rád by som sa ale pozrel na sever ako chladnejšie tam je od zvyšku ostrova," na konci padla reč na studené dni. Možno sa tam Keiji išiel pozrieť aj ešte dnes - teraz bol celkom aj zvedavý či teploty púšte boli o niečo znesitelnejšie než iné obdobia. Potom to zoberie popri pohorí hore, aby to následne mal blízko na návrat na územie svorky. Prehodili ešte zopár slov a následne sa Keiji s Atreasom rozlúčil, rád, že s ním mohol prehodiť tak poučný a príjemný rozhovor.

>>Les u mostu

<< Les u mostu (cez lúku)

Popiš, jak se tvůj vlk zotavil z uklouznutí na ledu

Bolo by sklamujúce, no nie prekvapujúce ak by sa mu nepodarilo to jazero nájsť. Z toho čo si pamätal, bolo predsa len samo o sebe dobre schované. Teraz jeho hľadina bola zamrznutá a pokrytá slušnou vrstvou snehu. Dlho sa splietal po okolí snažiac sa ho nájsť. Až to takmer vzdal..ale hľa! Rozoznal, ako tvar jednej oblasti sa nenápadne líšil od svojho prostredia. Labou sa pustil do odhŕňania snehu a čoskoro sa mu jeho objav potvrdil. Pokračoval. Ak sa chcel dobre prezrieť, potreboval odhaliť slušne veľkú zamrznutú hladinu jazera. Ako sa tam tak zvŕtal, šmikla sa mu zadná laba a on sa skoro rozčapil bruchom na ľade. Ten pohľad bol komický...alebo sugestívny? Prednými labami trochu od seba zostal na ľade, zatiaľ čo mu zadok klesol do akésiho lehu a zadné labky mal mierne vo vzduchu. Na krátku chvíľu zostal v tej pozícií rozmýšľajúc...viac menej ako áno. Jeho myseľ bola úprimne tak trochu prázdna. Vyšvihol sa zadnými nohami späť do stácej pozície, zatiaľ čo sa spoliehal na svoje predné, že udržia stabilitu. Otriasol sa a vykročil do jeho vyčisteného kruhu.

Vyprav se k nějakému z vodních toků a porovnej, jestli je jeho led stejně pevný jako ten na ledovcovém jezeře 1/2

Na moment sa mu zazdalo, že ľad pod ním zapraskal. Pre istotu sa ho rozhodol teda otestovať než sa nerušene oddal obzeraniu svojho nového kožuchu. Keiji bol síce dobre odoľný voči chladu a mal hustý kožuch, ktorý mu v tom veľmi pomáhal, no predsa vykúpanie sa v ľadovej vode bola iná záležitosť. Prednými labami silou dupou na ľad. Nebola to tá najpevnejšie zamrznutá hladina s ktorou mal kedy skúsenosti, no neprepadne sa pod ním. Tak a teraz- Takmer až zadržal dych, keď vykročil dopredu. V odraze ľadu zazrel úplne nového samca, než ktorého poznal. Výsledok jeho predstavy bol omnoho lepší než si sám predstavoval. Rozbúšilo sa mu srdce a zavrtel chvostom. Chvíľu tam len tak stál a kochal sa sám sebou. No čo! Po tej každodennej dávne sebakritizovania sa bolo na čase, aby niečo na sebe vedel oceniť a síce to bol šedý vlk, ktorý to zariadil, Keiji bol predsa ten čo mu dal podrobný popis. Nevedel sa dočkať, kedy sa ukáže Hanke! Bol zvedavý čo mu na to asi tak povie. Ach jaj- Teraz, keď nad tým tak premýšľal jeho zmena svietila ako plameň uprostred tmavej noci. Dúfal, že nebude mať od Einara zle, že sa takto vytratil z územia. Na tom zraze budem medzi prvými, zaujal si Keiji. Vytratil sa, ale chcel takto alfe ukázať, že členstvo vo svorke myslel vážne. Ešte chvíľu sa prezeral, než sa vydal naspäť.

>> Lúka

<< Most

Keiji bol vlk pomerne vysoký a mohutný, nehrozilo teda, že by sa v tom snehu začal strácať. Rozhodne však bola zábava sa ním prebárať. Trochu poskočil dopredu, aby prekonal väčší závoj. Neďaleko počul hrmot a svišťanie konára, po ktorom na to nasledoval zvuk praskania naznačujúci, že to pod tou vrstvou snehu vzdal. Ako pokračoval v chôdzi, zdvíhajúc vysoko nohy, napokon sa náhodne stretol s tým spadnutým konárom. Labou na neho stupil; nemusel ani príliš zatlačiť na to, aby sa drevo prelomilo napoly. Bolo už vskutku staré, no stále by však vedelo urobiť poriadnu neplechu keby mu padlo na hlavu. Vždy si tak bolo dobré dávať pozor popri prechádzaní okolo stromov. Vyhnúť sa im samozrejme skoro nemohol. Bol to predsa les a bolo ich tu plno.
Dôvod prečo nahodil tempo chôdze napriek jeho vzrušeniu bolo, že si nebol úplne istý ktorým smerom sa vydať a potreboval sa trochu sústrediť. Prechádzal tadeto na začiatku minulého jara s...Mie...lei? Tak sa volala? Nechcel jej meno zabudnúť. Veď predsa si spolu prešli jedným poriadne bláznivým výletom a Keiji by ju rád niekedy stretol znova. I keď by to možno znamenalo ďalšie také dobrodružstvo. Jeden by mohol povedať, že to buduje charakter. Každopádne! Len okolo pomerne rýchlo prebehli a nepamätal si tak úplne kde sa nachádzalo jazero, ktoré vtedy zazrel po ceste, ak sa teda nemýlil.

>> Krištálové jazero (cez Lúku)

<< Spálenisko (cez Temný les)

Ak Keiji nemal niečo viacej rád ako piesok, bol to tento most. Ak by na to mal silu a výdrž, zobral by to obklukou cez púšť a preplával by to cez prieliv. Tajne tak trochu dúfal, že jedného dňa sem príde a bude preč alebo sa ten most opraví. Možno by mohol zaplatiť šedému vlkov, aby to vykonal...? Ak dokáže jednému zmeniť vzhľad len tak hneď na samom mieste, opraviť nejaký most by mu snáď nerobil žiadny problém. Keiji tak pred tou nestabilnou konštrukciou spomalil, nech sa nevedel dočkať vidieť svoj nový výzor akokoľvek - za riskovanie mu to rozhodne nestálo. A ešte teraz k tomu boli dosky zamrznuté a zasnežené, čo by teda bolo najhoršie pošmyknutie sa aké kedy mohol vykonať. Zhlboka sa nadýchol a pohol sa vpred. Tak ako minule, kľúčovým bodom bolo nad tým príliš nepremýšľať a skrátka cez to hnijúce drevo opatrne, no svižne prebehnúť. Zaujíma ma kto bude tým nešťastlivcom, pod ktorým to ten most raz vzdá, prebehlo mu mysľou, keď doska pod ním nepríjemne zaškrípala. Snáď to nebude on! Alebo niekoho koho pozná...niežeby to niekomu vôbec prial...momentálne. Bol rád, keď stupil na pevnú zem - no túto cestu si ešte bude musieť zopakovať, keď sa bude vracať naspäť. Keiji sa výšok nebál a mal dosť zdravého rozumu na to, aby vedel, že skutočne nechcel padnúť dole. Nateraz sa znova vrátil do svojho nedočkavého rozpoloženia a pokračoval v hnaní sa dopredu k najbližšej voľnej ploche. Pri tomto snežení, to tu teda žiadnu zamrznutú kaluž alebo iný povrch nenájde.

>> Les u mostu

<< Hraničné pohorie (cez Temný les)

Keď zazrel šedého vlka, spočiatku sa neplánoval zastavovať. Akosi ho však udreli do hlavy slová Wyiana. Z nejakého dôvodu si pamätal takmer všetko, čo mu ten vlk minulú zimu povedal. Minulú zimu! Ten čas ale letí...So starým kožuchom som sa snažil vytesniť to, že môj životný šťart nebol zrovna najlepší. Predtým tým slovám neporozumel tak, ako teraz. Keď Keiji opustil svoju rodinu a pricestoval na mois gris, začal tak novú kapitolu vo svojom živote. Jeho rodina ho však ťažila i naďalej počas jeho tuláčských potulkách akoby mu stále boli za chrbtom a pripomínali mu jeho neschopnosť. Teda...jeho rodičia. Bratia...boli ok. Pre Keijho nový kožuch mal veľký zmysel z toho pohľadu, že jeho rodinu tvorili čierny vlci s bielymi fľakmi tak ako on. Možno to bolo to odrezanie sa od nich, ktoré potreboval. A teraz navyše začal ďalšiu kapitolu svojho života - člen svorky. Bolo našase sa úplne vytesnať od toho čo bolo. Nová srsť, nový Keiji.
,,Zdravím, Wu," pristúpil k obchodníkovi. Ktovie či si ho ten pamätal z ich prvého,jediného a veľmi krátkeho stretnutia, keď si čierny vlk u neho kúpil niečo na vylepšenie mágie. A že to teda fungovalo! Odvtedy sa jeho kontrola nad vodou len zlepšovala a zlepšovala. ,,Rád by som zmenu vzhľadu. Chcel by som, aby..." popísal mu svoju predstavu, ktorá sa mu zjavila v hlave v tom istom momente. Bol si však istý, že to bolo to, čo skutočne chcel. Zaplatil mu a následne šedý vlk vykonal zázrak. Keiji úprimne netušil ako to bude celé prebiehať, i keď dávalo zmysel, že sa prostredníctvom mágie hneď bude môcť tešiť novému výzoru. ,,Ďakujem!" zvolal na vlka hneď ako sa prach usadil, ako už trielil k najbližšiemu zamrznutému povrchu aby sa mohol poriadne prezrieť. A to sa teda veru nemohol dočkať!

>> Most (cez Temný les)

1. Aktuální stav vašeho účtu: 175 kšm, 12 rubínov, 11 mincí
2. Převod: -
3. Nákup samotný: vzhľad nacenený za 130 kšm, už pripravený
4. Celková cena nákupu: 130 kšm
5. Stav vašeho účtu po nákupu: 45 kšm, 12 rubínov, 11 mincí

Schváleno

Zahraj, jak se tvému vlku zachytil jazyk o ledový rampouch. Jak ho asi dostaneš dolů?
<< Úkryt (cez Alateyská svorka)

Chvíľu sa potĺkal po hraničnom pohorí, ktoré vďaka jeho dávnejším potulkám a Hanke už celkom poznal. Alebo lepšie povedané, vedel sa v ňom dobre zorientovať. Vedel sa vrátiť ku svorke na sraz; vedel ktorým smerom sa vydať ak sa chcel dostať k nížinám. Zamyslene hľadel na oblohu. So svitaním slnka už to počasie nebolo také zlé ako predtým, no stále slušne snežilo. Spomenul si na tie dve ich miniatúry, ktoré nechali s Hankou na hraniciach. Už z nich nemohlo byť nič iné, než beztvárna kôpka snehu. Ale asi skôr boli rozdupané pri tom, ako dcéra alfy sa rozhodla predviesť ten svoj kúsok. Sklonil hlavu naspäť do vyrovnanej pozícií a všimol si strom posiaty cencúľami. Chvíľu na neho hľadel a potom sa rozhodol poodísť bližšie.
Ako už pomaly všetkým bolo jasné, Keiji mal rád ľad. Možno ho mal rád až príliš. Keď tak videl ten priehľadný kus ľadu vysiaci dole z konára, dvakrát nepremýšľal nad tým či je práve najlepší nápad ten cencúľ oblíznuť. Došlo mu to až v momente, čo sa jeho teplý jazyk stretol s jeho chladným povrchom. Hm. Aspoň niekto kto si ho objal a už nepustil. Teda- Sklopil uši a naklonil hlavu, na čo zovrel cencúľ do tlamy a keďže našťastie nebol až tak hrubý, podarilo sa mu ten koniec odkusnúť. Otočil sa a zahanbene pokračoval s cencúľom v tlame v ceste. Veď on sa mu v nej roztopí a dovtedy snáď Keiji na nikoho nenaďabí! Pre istotu sa poobzeral či niekto nebol náhodou nablízku a nebodaj ešte nejaký člen z jeho svorky, (člen z jeho svorky, tak dobre to znelo), ktorý by ešte len nad ním pokrútil hlavou a ešte horšie, rozniesol to medzi ostatných. Uff. Radšej rýchlo pokračoval v ceste.

>> Spálenisko (cez Temný les)

Potkej tři členy své smečky a popovídej si s nimi (2/3)
Ohřej se v libovolném úkrytu

<< Územie svorky

,,Pozvanie prijímam!" pousmial sa. Udivoval, že sa Hanka nezastavila a mala ešte energiu mu rozprávať o svorke. Jeho myseľ už nebola veľmi ochotná jej venovať pozornosť a nejaké tie myšlienky sa už rozplývali ako para. Aby však vlčica neplytvala slovami a navyše sa mu všetky tie informácie zišli. Donútil sa teda pozbierať tú zvyšnú vôľu sústredenia, ktorú v sebe mal. Aj keď vždy sa v jeho mysli našli nejaké starosti, (zatiaľ) pre neho to najhoršie už mal za sebou. ,,Beriem ťa za slovo," švihol po nej chvostom; jeho nálada bola skutočne odľahčená.
Hanka mu pokynula aby počkal a on ani trochu nenamietal; na socializáciu s členami svorky bude určite kopu času a príležitostí. Zatiaľ čo tam na ňu čakal, prišlo na neho zívanie. V ten moment nepochyboval, že poriadne zaľahne a zobudí sa až ku samotnému večeru.
Potlačil veľké zívnutie, ktoré na neho prišlo po tom ako sa aj vlčici otvorila tlama, keď sa k nemu vrátila.Pokrútil hlavou:,,Ja už si nájdem niečo svoje. Maj dobrý oddych. Ty a tá tvoja laba to už fakt potrebuje," nuž, a to by bolo tak všetko čo zostalo povedať. ,,Vidíme sa," pozdravil ju a to už kráčal preč. Chvíľu sa potĺkal naokolo, než sa mu podarilo nájsť vyhovujúce si miesto, ktoré v duchu vyhlásil za svoj pelech. Aspoň dúfal, že nikomu vskutku nepatril - Keiji si to overil ňufákom a vrstvou prachu.
Čierny vlk si ľahol do kúta a položil si hlavu na labky; chvíľu načúval zvukom na okolí zatiaľ čo čakal, než sa jeho telo prirodzene ponorí do spánku. Prítmie úkrytu ho ešte viac upokojovalo. Znova sa usmial. On a členom svorky. Je členom svorky. To bolo fakt...úžasné.
Keiji mohol spať asi tak hodinu a pol než sa prebudil a nemohol znova zaspať. Vedel, že muselo byť stále veľmi skoro a potreboval by nahnať o niekoľko viacej hodín spánku. Prevrátil sa tak na bok, čo mu v tom momente prišla ako pohodlnejšia pozícia a znova bol pripravený skĺznuť do ríše snov. Aspoň si to mysleľ. Celkovo jeho telo malo na to iný názor. Možno na neho doliehal ten stres z tej menšej, nazvime to prijímacej ceremónie alebo z toho nadšenia. No nič. Nabrať nejakú tú energiu mohol aj jednoduchým ležaním so zavretými očami, no i na to napokon nedošlo. Zodvihol hlavu. Posadil sa. Sedel tam asi tak pol hodinu, viac menej hľadiac do prázdna. Napokon sa postavil a potichu sa vytratil z nory. Mal pocit, že niekde mal byť. Veď aj tak teraz tu nebol nikto kto by mu mohol ukázať hranice a na zraz sa určite dostaví na čas. Čoskoro tak už klusal na ceste cez hraničie pohorie.

>> Hraničné pohorie (cez územie svorky)

,,Ďakujem," odvetil Taiclare, keď ho privítala vo svorke. Aj on si (ako vždy) v hlave zopakoval inštrukcie, aby ich pre istotu nedoplietol. Oddýchnuť si v úkryte, nájsť Arryna alebo niekoho iného kto by s ním obehol hranice. Zajtra zraz. A to by malo byť všetko. Snáď mu nič iné neuniklo. To si v jeho prvý deň nemohol ani trochu dovoliť.
Keď sa dopočul, že Arryn je na výprave pohorách, znamenalo to, že si musel nájsť niekoho iného kto ho po nich prevedie. A keďže netušil, koho by bolo vhodné sa opýtať, opýtal sa samozrejme Hanky na takého vlka, keď sa o trochu vzdialili od Einara:,,Koho by som sa mal opýtať ohľadom prevedenia po hraniciach?" hranice svorky určite musel poznať každý, ale Keiji si nebol istý či mal nakráčal k náhodnému členovi a skrátka sa ho opýtať. ,,Alebo...to je jedno? Hocikto kto je dostupný?" A samozrejme nemohol nechať taký úspech aký Hanka práve dosiahla bez nejakých tých slov. ,,A...gratulujem k bete!" Keiji ani trochu nepochyboval, že si to vlčica zaslúžila.
Som na teba hrozne hrdá. Ako malý vždy dúfal, že podobné slová bude počuť od svojich rodičov, no na to nikdy neprišlo. Jeho bratia, s jedným vzťah čo by sa dalo označiť za "komplikovaný" a druhý založený na čistej slušnosti, boli ako vĺčatá nezvyčajne talentovaní. To naopak spôsobilo, že čierny vlk pôsobil neskutočne spomalene. A i keď to (asi) nebolo povedané nahlas, nevyzeralo to dobre, že tak vážený vlk ako bol jeho otec mal za potomka tak neschopné dieťa. Na jeho tvári sa tak rozžiaril úsmev - a ten by bol ešte väčší, ak by sa nekontroloval. Prikývol a vydal sa za ňou do úkrytu pre ten zaslúžený oddych.

>> Úkryt

Potkej tři členy své smečky a popovídej si s nimi 1/3

V tom krátkom okamihu nemal jeden priestor študovať či išlo o zavrčanie hravé alebo vskutku nepriateľské. Ako ho aj otec neustále poúčal, išlo o otázku sekúnd. Problém v ich tréningoch bol, že Keiji vždy príliš rozmýšľal, keďže vedel, že sa mu nič reálne nestane a jeho otec mu vynadal pomaly za každú maličkosť z čistej nenávisti k nemu - v mysli čierneho vlka to akosi vytvorilo nejakú blokádu. Keiji bol však tu a jeho otec zostal tam, v ich rodnej svorke. Jeho telo sa tak v rýchlosti zvrtlo smerom k narušitelovi, pripravený jej čeliť. So sklopenými ušami zodvihol labu, aby jednu vlčicu švacol, keďže v ich pozícií v tom momente lepší obranno-útočný kúsok snáď ani nebol dostupný. No to už na jeho obratu sa vyrútila Hanka a zrazila k zemi. Mať takú kamarátku ako Hanka, to si veľmi vážil!
Ako rýchlo sa situácia vyhrotila, tak sa aj ukľudnila. Zadíval sa na vlčicu, ktorá im bola predstavená ako dcéra Einara. Tá teda rozprúdila ich stuhnuté telá od zimy! Nadvihol uši, keď ho Einar pozval do ich úkrytu sa ohriať. Znamená to, že...? Dokázali to? Dokázali to! On to dokázal.
,,Ďakujem, alfa. Vykonám," jeho hlas znel pokojne, no s chvostom musel bojovať aby sa mu nerozkýval ako malému vĺčaťu. Úplne nevedel ako vnútorne spracovať tento moment - tak dlho sa psychicky na tento moment pripravoval a celkom neveril, že by to zvládol. No nech sa v ňom vírili akékoľvek pocity, mal radosť, to určite áno. Pokrútil na alfovu otázku hlavou, že nemá a otočil sa k Hanke, ktorá ho mala viesť ešte raz pre tento deň. ,,Ďakujem," tak aby to tí dvaja nezachytili, k nej zašepkal. Ešte sa síce videli a budú sa vidieť, no radšej jej to chcel povedať teraz, lebo potom...Čo on mohol vedieť! Cítil sa lepšie, keď jej to povedal teraz, aby vedela, že jej je vďačný za jej pomoc.

Aj keď by si najradšej i naďalej vymieňal očný kontakt so zemou, nebudilo to dobrý dojem a prinútil sa viac menej pozrieť na Einara. Na toto ho ale Hanka vôbec nepripravila! ,,Verím, že budem vykonávať svoju prácu hraničiara...alebo akákoľvek iná sa ku mne nakoniec dostane poctivo a budem tak prínosom pre svorku," na konci sa mu takmer zaplietol jazyk, no celkovo to z neho išlo tak plynulo, že tým prekvapil aj sám seba. Keď ho alfa začal obchádzať, šibol rýchlym pohľadom po Hanke, možno aby dostal nejakú tú odozvu či na to išiel dobre - svoje slová mysleľ úprimne, no ona už vedela, že jeho sociálne schopnosti a schopnosti sa vyjadrovať boli na slabej úrovni. A najmä ten jeho stres, ktorý s ním vedel poriadne zamiesť zem! Cítil ako sa mu svaly zatriasli a Keiji dobre vedel, že to nebolo od zimy. ,,A keď sa bude dať, vždy podám pomocnú labu všade inde kde to bude potreba," mať solidne miesto v nejakej práci bol predsa tak nejak jeden z dôvodov, ktorý podal vtedy pred zimou Hanke, čo od svorky asi tak očakával. Mať nejaký cieľ, byť niekde užitočný...A snáď aj neskôr rozoznaný pre jeho prácu. Tak. Možno sa tam dalo povedať niečo viacej, ale ako jeden vravel, menej je niekedy viac. Einar nepôsobil predsa len ako typ vlka, ktorý by chcel počúvať nejaké monológy viac než bolo potrebné.

Jeho telo sa hneď postavilo a otočilo smerom k vlčiemu hlasu, v ktorého postave Keiji hneď rozoznal alfu vďaka popisu vlčice - obrovský a so srsťou akoby mu horela. ,,Zdravím," neurobil by predsa len dobrý dojem, ak by jeho prítomnosť ignoroval, no potom už zostal ticho a len trochu sklonil hlavu, presne tak ako mu Hanka poradila. Nenápadne po nej pokukol. Na jednej strane bol napätý s nadchádzajúcej konverzácie ohľadom jeho záujmu pridania sa do svorky, na druhej sa bál, aby z jej slov nemala nedajbože nejaký trest! Veď ani on nebol úplne bez viny. A keby ryšavý vlk sa ozval o niečo neskôr, Keiji by ešte zo seba vydal aj nejaké to pobavené uchechtnutie. Uf, až sa na neho teplo navalilo pri tej predstave.
Vybrali si vskutku zlý čas vrátiť sa k téme, ako dlho už pri hraniciach na alfu čakali. Moc si nezazlieval, že si nevšimli ako sa k nim blížil. Okrem zadkov im predsa len v tomto počasí ľahko zamŕzali aj ich zmysli, keď im nezostávalo nič iné len posedávať na mieste. Keiji samotný bol posiaty slušnou vrstvou snehu.
Keiji cítil ako mu v hrudi silno bilo srdce a i keď vedel, že to počuť nemohli, aj tak ho to znervózňovalo ešte viac než tu stáť a čakať čo sa asi tak udeje. Keď sa sústredil, vedel ale dobre ovládať svoj postoj tela. Nemohol predsa Einara si nechať myslieť, že je slabý - takého člena svorky by určite nechcel.

,,Čo...tým myslíš?" rozpačito zamumlal s tak nízkym hlasom, že to by teda Hanka musela mať poriadne dobrý sluch, aby ho počula. Páčiť? Páčit ako... Bolo si ťažké predstaviť, že by on a niekto...
,,Vskutku. A pozri, už aj vychádza slnko!" zodvihol hlavu k oblohe, keď si uvedomil, že tma okolo nich nebola taká nepriepustná ako doteraz. Síce tu bol s Hankou, no mal za to, že svorky nemali v obľube žiadneho cudzieho vlka, ktorý im sedel príliš blízko u hraniciach a vždy sa ponáhľali si ho preveriť. Obzvlášť taká Alatey, ktorá si údajne potrpela na zachovanie tajnosti. V jeho rodnej svorke takisto...eh, nie. Tie spomienky nech len zostanú ako sen z ktorého si vlk sotva niečo pamätal, no i tak v ňom vzbudzoval nepríjemné pocity. ,,Necítiš jeho pach?" Einarov pach samozrejme nepoznal a keby aj áno, cez túto chumelicu by on osobne sotva niečo vycítil. ,,Valí sa z tej oblohy teda slušne dlho. Ak to takto bude pokračovať, za chvíľu sa tu budeme všetci predierať hlbokými záveji snehu," jemu osobne to nejako neprekážalo, ale mohol vidieť prečo by to bol pre ostatných problém. ,,A naše miniatúry to už začínajú schytávať," posadil sa k nim o trochu bližšie, aby chvostom mohol pozametať povrchnú vrstvu snehu, ktorá sa na nich kopila a deformovala ich. ,,Nech nám aspoň robia spoločnosť, dokým sa k nám alfa nepripojí," vyhlásil.

Nevózne sa pousmial, keď si uvedomil koľko nových tvárí snáď už čoskoro mal stretnúť. ,,Tak to aby ma dobre spoznali ešte za mojich mladých čias," ale čo práca hraničiara, už len to nastávajúce socializovanie sa mu určite pridá rok alebo dva navyše! Drápy zaryl do zeme. To je samozrejme to čo chcel (socializovanie, nie zrýchlené stárnutie), ale toľkí vlci na ktorých sa musel poznažiť urobiť dobrý dojem! Ten bol predsa najdôležitejší.
Na moment sa zľakol, že nedajbože vlčicu svojím výtvorom urazil! Bol vskutku rád, že to bolo práve naopak. Aj keď si nebol istý či si jej smiech vysvetlil úplne správne. ,,Nemyslím si, že by to niekto považoval za užitočnú prácu, ale každopádne priímam a ďakujem za kompliment," pousmial sa. Natočil hlavu aby si ešte raz svoje dielo prezrel. Stále si myslel, že vyzerala dosť opito, ale vďaka komentáru vlčice teraz miniatúru Hanky videl v niečo lepšom svetle. Tentokrát úplne obrazne povedané, lebo tu vládla slušná tma. Nakoniec sa stihli sem dostať s dobrým predstihom pred svitaním a už tu sedeli nejakú tú dobrú chvíľu. Alebo mu to tak len prišlo. Ten čas vedel predsa len vlka potrápiť, keď niečo - v tomto prípade skôr niekoho - očakával!
,,Maľba by aspoň bola trvanlivejšia," zima možno trvala dlho, ale niekedy mala svoje teplotné výkyvy a jeho umelecké dielo by sa mohlo z dňa na deň roztopiť. Alebo skôr v prípade ich dvoch miniatúr, pochovaný pod kopou snehu. V podstate by sa vrátili do svojej pôvodnej podoby.

Vzpomienky na zimu - Jednoduchá úloha - Postav sněhovou sochu, sněhuláka, nebo něco jiného - samozřejmě ze sněhu

Vlk môže o mágiu prísť...? bolo niečo, čo sa takmer opýtal nahlas, no našťastie sa mu podarilo včas si zahryznúť do jazyka. Možno až doslovne. Na moment mal pocit, že zacítil v tlame jej sladkú príchuť. Nakoniec zneho vyšlo len prekvapené:,,Oh.". Po pár sekundách však ešte dodal:,,Voda je skvelá, ale ešte radšej mám jej pevnú formu - ľad," možno preto mal tak rád zimu, všetko bolo zamrznuté a zasnežené. Kebyže nemal taký hustý zimný kožuch, možno by trochu zmenil názor, vidiac ako sa mnohí vlci triasli od mrazu. Bol však typ vlka, čo veci vedel oceniť aj cez ich zlé stránky. Teda, možno až na piesok. Určite až na piesok.
Naklonil sa nad svoju napodobeninu a skúmavým okom si ju prehliadol:,,Ah, život hraničiara sa podľa všetkého so mnou nemaznal," a keďže smiech predsa len bol nákazlivý, nemohol si pomôcť a pridať sa k nej. ,,Zd-Zdá sa, že budem potrebovať odísť na starobný oddych skôr," krátko, ale ostro sa nadýchol, aby sa upokojil. Ten smiech mu celkom prospel. Zrazu sa cítil akýsi uvoľnenejší.
Rozhodol sa aj on prispieť k umeleckej scéne a vytvoriť nejakú tú vlčiu snehovú napodobeninu. Nahrabal si pred seba slušne veľkú kôpku snehu, ktorú labou následne začal tvarovať na telo. Labami si utlapkal štyri pologule, ktoré následne zatlačil k základu. Jeho snehový vĺčik tak vznikol v ležatej pozícií. Ešte mu napadlo do jeho tváre zatlačiť dve malé kamienky, ktoré mali reprezentovať oči. O krok odstúpil, aby si mohol prezrieť výsledok v lepšom uhle. ,,Vyzeráš, ako keby si zjedla nejaký vtipný hríb. Koho si myslíš, že dopadol lepšie?" áno, rozhodol sa, že toto snehové stvorenie malo byť Hanka.

<< Hraniční hory
Vzpomienky na zimu - Jednoduchá úloha - Chyť do tlamy vločku

Jemná vrstva snehu mu vŕzgala pod nohami ako našľapoval do ich destinácie. Ten zvuk bol celkom uspokojujúci. Krunch, krunch, krunch. Sem tam sa k rytmu pridalo prasknutie vetvičky alebo šramot uvoľneného kameňa. Cesta horami nebola najľahšia, no tento druh námahy mu neprekážal. Pootvoril tlamu, aby dačo povedať vlčici a cítil ako sa mu snehové vločky roztápajú na jazyku. Zahnal sa tlamou po najväčšej vločke, ktorá sa jeho smerom blížila a cvakol zubami. Následne potriasol hlavou aby sa zbavil snehových vločiek, ktoré sa mu zdánlivo trdohlavo zachytili v srsti nad očami a blokovali mu tak víziu.
,,Tak to znie ako práca vymyslená akurát pre mňa!" za posledné mesiace túlania sa predsa len zistil, že sa vie veľmi dobre orientovať vo svojom prostredí, myslíš, že pre mňa ešte bude voľné miesto?" a čo keď sa alfa rozhodne, že ho chce niekde inde? Zastrihal ušami. Bol si istý, že si územie a jeho hranice ľahko oťuká, no ťažko mu bolo veriť, že by si jeden vedel zapamätať pozíciu každého kríku či kus skaly. Hanka musela zväličovať, však? Niekedy mal obtiažnosti to rozoznať. A ak nie...Arryn, ak jeho meno dobre zachytil, bol naozaj obdivuhodný. ,,Máš to odskúšané?" uchechtol sa. Veď jeden ak ho niekto zrazu zobodil zo spánku, si sotva vedel spomenúť na svoje meno.
Sledoval magický kúsok, ktorý Hanka predviedla. Vždy obdivoval, keď ostatní používali svoje magické schopnosti čo povedal aj Hanke:,,Moja kontrola nad vodou v poslednej dobe sa tak rýchlo zlepšila,až nie som zvyknuý že s ňou niečo zmôžem a vždy tak zabúdam, že ju môžem použiť," zdôvernil sa.
,,Ah, o to sa nemusíš báť," s radosťou si nechal od nej robiť rečníka za takejto situácie!