Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pousmial sa. Ak sa mu nepodarí začleniť medzi členov svorky viac než člen, ktorého prítomnosť je rešpektovaná, to by bolo ešte horšie ako jeho jednostretové známosti. Síce keď nad tým tak rozmýšľal, stále mal nádej u nováčikov. Tí ale neboli častí. ,,Dovolím si povedať, že to nehrozí," krátko sa zasmial. Ale vážne. Možno sa mu to ľahko hovorilo vzhľadom na to, ako veľmi túžil po nejakej stálej spoločnosti, a ak by ho taktiež rada videla to by bol veľmi vítaný bonus, ale momentálne to tak jednoducho cítil.Keď by náhodou aj zmenil názor, to by si nechal pre seba. Niektorí by to predsa nemuseli zobrať dobre! A on veru nechcel viznieť nevďačne.
Ak si matne spomínal, podobnú konverzáciu mali na začiatku ich stretnutia. Neuškodilo ale, ak si ju zopakovali. Predsa len to bola nejaká tá chvíľa a on si aspoň mohol byť istý...no, že si je istý. ,,Spomínala si, že by som možno mohol byť hraničiarom. Čo by vlastne boli moje povinnosti?" názov tej profesie samozrejme hovoril sám za seba. Bolo však dobré to počuť od niekoho kto sa vyznal a možno tam bolo niečo, čo by čierneho vlka prekvapilo. Hanka určite vedela, kam s tým mieri a nemyslela si, že to je hlúpa otázka, však? Na moment mal obavy. Tak či onak, čo vedel, hraničiar bola jeho najlepšia možnosť. Tým Hanku určite poteší, ani ešte nevedel ako!

>> Hranice Alateyské smečky

Vystrel uši, keď sa ho Hanka spýtala na kamaráta - tu jej nanešťastie musel dať zápornú odpoveď. ,,Vždy stretávam niekoho nového, ale zatiaľ som sa s jedným vlkom nevidel viac než raz," bolo príliš precitlivené, keď dúfal, že sa aspoň s takým Wyianom znova čoskoro stretne...? Dohodli sa predsa, že si dajú vedieť ako pochodili za posledný ten čas a či sa Keiji pridal do tej svorky ako zamýšľal. Snáď mu bude vedieť dať dobrú správu! Aj keď Keiji dobre vedel, že si Wyian na tento malý prísľub už dávno ani nespomenie a čierny vlk mohol byť len rád, ak si bude pamätať, že sa vôbec stretli. Tak to predsa s týmito prvými stretnutiami vždy chodilo. Keiji mal problém, že im dával väčší význam než mal.
,,S horami si viem poradiť," síce nie tieto, ale v tých druhých predsa len prežil svoju prvú zimu a v podstate precestoval od jednej strany ostrova k tomu druhému a naspäť bez problémov. Dovolil si teda povedať, že sa tu keď tak nestratí a bude si vedieť s týmto rady. I keď nevedel čo očakávať i od tých tradičných úlohách. Ak teda Einar, ako vlčica sama v podstate povedala, nezapojí pre zmenu do toho trochu fantázie a nedá mu niečo príliš prekvapujúce. ,,Hanka, vážim si tvojej pomoci," trochu popobehol, aby sa tak trochu postavil bokom pred ňu. ,,Ale myslím, že tvoja laba ti už aj tak dáva dosť zabrať a...čím kratšia cesta, tým pre teba lepšie!" pokrútil hlavou. ,,Tak, pokračujme rovno k hraniciam. Phew, veď ja si s tvojou alfou a celou tou skúškou poradím. Snáď," po dávke sebaistoty to samozrejme musel zakončiť jeho typickými obavami, ale snažil sa na tej celej sebaistoty pracovať.

,,Á-ano!" tak rýchlo sa postavil na nohy po tom čo ho Hanka popohnala, až sa mu takmer zaplietli dokopy. Zakyvácal sa mierne do strany a takmer sa oprel váhou o vlčicu, ktorá by to s tou nešťastnou, poranenou nohou samozrejme neocenila. Podarilo sa mu však zotaviť bez toho a hneď ju už aj svižne nasledoval, pričom sa mu svaly triasli. Od nervozity aj vzrušenia; ten moment na ktorý sa tak dlho chystal konečne nadíde. Znepokojene pokukoval po nohy vlčice vždy, keď bolestivo zasyčala. ,,Ak sa potrebuješ oprieť..." a samozrejme nemohol inak, než jej ponúknuť pomoc, i keď bolo dosť možné, že takto by to bolo horšie a nikde by sa veľmi nedostali. Ako niekto múdry určite raz povedal, jeden niekedy musel sa premôcť do destinácie a potom oddych prišiel skôr...eh. Nie jedna z jeho najjasnejších myšlienok.
Usilove prikyvoval na to čo mu Hanka rozprávala o jej alfovi, až ho z toho začal krk bolieť. ,,Volať ho alfa, vykať mu, rozumiem," zopakoval nahlas aby si skutočne potvrdil, že rozumel týmto jednoduchým inštrukciam a vlčica ho mohla poprípadne opraviť, .,,Teraz si ma trochu nastrašila," priznal sa ako začali vstúpať hore. Zo všetkých vlkov, ktorých mu Hanka spomínala, Einar znel ako niekto kto by ho skutočne kusol do toho zadku! ,,...Čo keď sa mu nebudem pozdávať? Ah, nie, neodpovedaj," niekedy si nebol istý čo je horšie. Nevedomosť alebo vedomosť. Začínal však dospievať k názoru, že obe vedeli byť rovnomerne zlé. ,,Zvládnem to, zvládnem to..." zamrmlal si pre seba povzbudzujúco.

>> Hraniční pohoří

Síce tá melanchonia, ktorou si prešiel počas jeho prvej zimy na ostrovoch, bola akámsi zvláštnym spôsobom upokojujúca pre dušu, bol rád, že mal tentokrát spoločnosť. Vlčica si však nanešťastie zranila nepekne labu a ich výlet sa musel predĺžiť. Potĺkať sa takto vo dvojici spolu po zimných horách však malo niečo do seba. Ak by stále nebol rovnako odhodlaný držať sa svojho plánu, tento spôsob života by mu celkom vyhovoval. Keď tak mu to zostalo ako druhý plán. Už zo skúsenosti vedel, že nejaká tá spoločnosť na krátky výlet sa vždy našla.
Hanka ho prerušila z veľmi úchvatnej činnosti - pozorujúc ako sa para z jeho tlamy zdvíha a následne rozplýva zo vzduchu. ,,Určite ich už zaujíma, kde sa fľákaš," krátko prikývol s jemným, hravým úsmevom. Jemu sa ani za celý rok nepodarilo nájsť niekoho, kto by sa zamýšľal nad jeho dlhšou neprítomnosťou, ale už ho to netrápilo tak ako predtým. Strihol uchom:,,To vieš, stále som nezmenil názor na to, že by som sa k vám rád pridal," a ak by to náhodou nevyšlo...ah, ten život tuláka nebol tak hrozný ako si myslel! Náročný, no nie hrozný. Tieto malé dobrodružstvá, ktoré sa mu darilo si s niekým odchytiť bol dobrý druhý plán do života.
,,Tvoje nadšenie nad tvojimi známymi je...nákazlivé!" až sa takmer aj on tešil kým ich uvidí, no dobre vedel, že čím bližšie by bolo stretnutie s nimi, tým viac by mal obavy, že ho kusnú do zadku!

Veselý úsmev vlčice mu skutočne dodal nejakú tú odvahu - aspoň už nemal pocit, že mu bude vynadané za nejakú maličkosť. Hanka presne odhadla čoho sa čierny vlk bál a bolo lepšie, keď si to on neuvedomoval - ako už bolo spomenuté, nepozdávalo sa mu, že bol ako otvorená kniha. ,,Mám pocit, že som už zažil zo všetkého trochu," áno, ešte na to bude nejaký dobrý čas myslieť. Bol to asi jeho spôsob vyrovnávania sa s tými bláznivými udalosťami.,,Ale rád sa nechám prekvapiť niečím novým," poznamenal pobavene s úsmevom, ktorý mu následne klesol. No ešte aby to vyššie sily zobrali ako výzvu!! Veď on to vôbec nemyslel vážne! ,,Alebo radšej nie," dodal rýchlo. ,,No keď na to príde, poradím si," hraničiar znela ako vhodná práca pre neho. Len ťažko by sa našlo niečo vhodnejšie, v rámci klasických svorkovských funkciách. ,,Chápem," do toho pokýval hlavou akoby na potvrdenie, i keď stále mu nešla do hlavy táto tajnosť-netajnosť. ,,Ocením akúkoľvek najmenšiu pomoc," dodal, no potom Hanka pokračovala. Na moment na ňu nechápavo hľadel, než sa mu tvár rozjasnila. Takmer aj zatancoval labami na mieste, no udržal sa. Jeho chvost za to veselo kmital zo strany na stranu. ,,Áno, to by bolo super! Vážne? na sekundu sa zľakol, že to bol nejaký vtip, ktorý mu nedošiel a urobil zo seba blbca.

,,Bol by som rád, ak by sa pre mňa našla nejaká funkcia," trvalo mu moment odpovedať, lebo sa musel pozastaviť nad touto otázkou. ,,Môžem robiť čokoľvek okrem lovu, ale bol som trénovaný v boji," predtým neveril, že by to bol schopný uplatniť v praxi. Bolo predsa len niečo iné sa vedieť ubrániť svojmu otcovi s vedomím, že išlo len o tréning. Reálnym situáciám nebol vystavený skoro vôbec a vedel, ako (ne)zvládal stres. Nedávne skúsenosti s Mielei mu však ukázali, že sa mohol spoliehať na svoje reflexy viac než si doteraz myslel. Niežeby sa mu to pozdávalo, samozrejme, ale svorka si ho ešte "vycvičí". ,,Dobré vedieť," zasmial sa na odľahčenie. Pevné putá však pre neho znamenalo, že bude mať vážne ťažkosti sa zaradiť do komunity. Bol zvyknutý, že v takýchto prípadoch zostával ako niekto, koho ostatní poznali, pri troche šťastia ho akceptovali na zdvorilostnej úrovni a tým to končilo. V duchu si povzdychol. Urobil by to nahlas, ale nechcel pôsobiť precitlivene. Musel s tým predsa počítať, no bolo ľahké si nechať tou myšlienkou klesnúť náladu. ,,Um...bol by problém ak by som vedel kde presne sa nachádzate? Ak nie, som ochotný kvôli Alatey sám hory prehľadať," pobavene švihol chvostom. Takto by mal ale viacej času pri chôdzi spanikáriť (znova) a odložiť to. Na svoj prvý pokus samozrejme nebol ani trochu hrdý. Aj keď to by bolo teraz ešte väčšia hanba, keď o jeho pláne vedela aj Hanka.

,,To už som vlastne vedel," odvetil v menších rozpakoch. Bol prekvapený počuť, že názov svorky bol nejaká utajovaná informácia. Mielei mu toho vedela čo to približne o svorke povedať. Nespomínala náhodou, že má v tej svorke kamaráta? Určite by tak vedela, ak by to malo byť nejaké tajomstvo. O Mielei však Hanke povedať neplánoval. Bolo otázne či ho nakoniec prijmú a nebolo to podstatné. ,,Všetci, ktorých som stretol," odvetil v ešte väčších rozpakoch na jej otázku kto všetko mu o svorke povedal. ,,Existencia vašej svorky je pomerne známa," alebo že by len Keiji mal také veľké šťastie stretnúť práve tých vlkov...? Pokukoval po vlčici čakajúc jej reakciu na tieto informácie. Ešte viac ho však samozrejme zaujímalo čo asi na to povie alfa, keď sa to dozvie. ,,Ale žiadne obavy, uhm nebolo to nič konkrétneho. V podstate o vás nič takého neviem," ponáhľal sa ju uistiť. Zo všetkých možných scenári na ktoré sa pripravil túto jednu zabudol zahrnúť. Uvedomil si, že jej vlastne povedal, že nemá nejaký konkrétny dôvod na pridanie sa práve do Alatey, okrem lokácií, ale to by mu šance pravdepodobne ešte viac znížilo. Ak toto nevyjde, zostanem skrátka tulákom, vedel sa vzdať pomerne rýchlo, v tomto momente mu problémy, ktoré prinášalo tuláctvo prišli prijateľnejšie. Dúfal tiež, že sa ho nespýta na konkrétne mená, nechcel takému Wyianovi alebo Mielei priniesť zbytočné problémy. Nemohli predsa za to, že svorka anonymite nevychádza.

,,Ja som zase po dlhom čase naďabil na člena svorky," pousmial sa. Naposledy to bol Gabriel, ešte v deň v príchodu Keijiho na ostrovy. A potom len samí tuláci. ,,Asi to je tak, ako sa hovorí - vrana k vrane sadá," poznala vlčica ten výrok? Šklbol uchom. Uvedomil si, že je nejaký ukecanejší, čo si vyjasnil ako kecanie z nervozity. Člen Alateyskej svorky! Robil dobrý dojem? Vlčica nevyzerala ako niekto kto súdi maličkosti tak by bol stratený prípad ak by nepochodil dobre u nej. Pozrel sa na ňu, alebo skôr švihol pohľadom či nezachytí nejakú negatívnu vlnu. Ale tie on zachytával často, aj keď niekde tam v kútiku mysle dobre vedel, že žiadne tam neboli. Snažil sa udržať svoj chvost na mieste. Chcelo sa mu nervózne krútiť a čierny vlk nerád prezrádzal stav svojho psychického rozpoloženia. Preto ho tak všímaví vlci akými bola napríklad Mielei znepokojovali. Cítil sa, akoby mal emócie napísané priamo na čele. ,,Chcel by som sa tam pridať do svorky," odpovedal jej na jeho vlastné prekvapenie vyrovnane. ,,A teraz, keď sa mi podarilo naďabiť na jej člena mi aspoň môžeš povedať či ešte prijímajú," mávol labou pobavene, no to by bolo aj trápne, ak by si tam nakráčal a následne ho otočili, že má prísť nabudúce. A to nabudúce by bolo ktovie kedy. Akoby som to vlastne vôbec vedel? Znova by som tam nakráčal a ak by ma znova otočili, to by som sa mohol asi rovno od hanby zakopať do zeme prebehlo mu hlavou. Nie, ak by neprijímali asi by sa uspokojil s inou svorkou. Počul, že na výber ich tu bolo celkom dosť.

Pousmial sa na vlčicu:,,Tak to som rád. Nie všetci rozmýšľajú rovnako..." zablúdil myšlienkami k tým pár nepríjemným situáciám s ostatnými, do ktorých sa dostal kvôli nepatrnej nepozornosti. Dalo by sa to veľmi jednoducho vyriešiť. Niekedy to tiež ani nebola jeho chyba! Ale aj tak dostal vynadané. Bola to súčasť 101 dôvodov, prečo sa obával tak prvých interakcií s cudzincami. ,,Si zo svorky?" aspoň tak to z jej slov vyrozumel. ,,Nie som ten pravý čo by mal potvrdiť populáciu tulákov," vzhľadom na to, že sa mu podarilo zašiť na zimu do hôr a minúť skoro celú nejakú tú chorobu, ktorá sa po ostrovoch rozniesla. Dozvedel sa to viac menej až teraz od Mielei. ,,ale ja ostatných stretávam celkom bežne," vrana k vrane sadá...? Pravdepodobne. ,,Predstaviť sa alebo svoje meno?" zasmial sa. Z hôr...? Mohla by byť z Alateyskej svorky? to by bolo požehnanie. Veď kto by mu mohol o nej povedať lepšie, než samotný jej člen? Možno by som mohol ísť rovno s ňou a odprevadiť ma k alfe! To by bolo omnoho lepšie ako nakráčať k hraniciam a čakať, dokým si ma niekto všimne, z rozprávania ostatných vedel, že len máloktorá svorka dovoľovala cudziemu vlkovi prejsť hranice i keď to bolo za účelom pridania sa. Ale nemal by predbiehať skôr, než mu podá odpoveď. Možno ani nebude ochotná. ,,Ja som Keiji. Teší ma," pri troche šťastia aj on čoskoro bude z ,,hôr". Ak nie bude musieť skúsiť šťastie inde. Napríklad u Zlatej svorky. Bolo otázne či si ho vĺča pamätalo, no pri ich stretnutí sa ponúklo mu, že ho predstaví s alfou.

Ovalila ho vlna chladu, ako sa mu po chvíli dostala voda pod srsť a telom mu prešla triaška, no to bol ešte len ten poriadny budíček o ktorý si prosil. Hlava ho samozrejme stále bolela, no jeho už teraz svieža myseľ bola pripravená do akcie. Teda, neberte ma za slovo. Celkom nerád by si najbližšie dni, týždne a vlastne mesiace zopakoval večernú výpravu - celkovo bol pripravený sa nudiť, ak mu to okolnosti dovolia. Jedine, že by som sa zahrabal niekde do hôr ako cez zimu, on pomaly nevedel, že existujú ostatní vlci a tí zase nevedeli, že existoval on. Svet sa skoro nehýbal. Vtedy a aj potom ku koncu zimy mal z toho celkom melancholickú náladu a i keď si to nerád priznával, mal by znova ak by si to zopakoval. Aj keď si ujasnil, že mu chlad neprekážal, rozhodol sa od vody otriasť. Jeho plán mu však prekazila náhla spoločnosť. Možno nie tak náhla vzhľadom na to, že on bol ten čo tu zasadol než sa poobzeral naokolo či niekoho nevyrušoval. Otriasť by sa tu rovno pred vlčicou, pričom by jej to mohlo ísť do tváre, bolo nezdvorilé. ,,Zdravím," odvetil neistým tónom ako vždy, keď sa stretol s novou dušou. ,,Dúfam, že som ťa nevyrušil," predpokladal, že áno, no zmiatla ho nadšenosť vlčice. Prinútil sa priateľsky sa pousmiať. Nesmie stále vyzerať tak vyklepane, akoby ho niekto mal každú chvíľu kusnúť do zadku. Aj keď nikdy nemohol vedieť či to tak nebolo. Takto sa budeš prezentovať pred svorkou? vyhrešil sa. Svorka určite neprijímala žiadných vystrašencov a ak chcel mať šancu, musel sa vzchopiť. Falšuj to, kým to nezvládneš. Na moment sa zadíval smerom k horám, kam mal ráno v pláne vyraziť.

Poprosím rozdeliť percentá:

5% do sily
5% do vytrvalosti
2% do rýchlosť
2% do obratnosti
1% do lovu

Zapsáno

<-- Spálenisko (cez temný les)

I keď sa teplota s príchodom noci čoraz viac znižovala, aj tak si potreboval schladiť hlavu (a myseľ). Nič tak nebolo lepšie, než studená voda rieky v kombinácii s nízkymi nočnými jarnými teplotami. Perfektné. Bola to ako poriadna facka, o ktorú si sám vyprosil. Neváhal a ponoril do nej skoro celú labu, aby otestoval silu prúdu - nebol predsa ľahkomyseľný. Usúdil, že prúd bol dostatočne slabý v tejto časti na to, aby sa vedel vrátiť späť na breh a neunieslo ho to ktovie kde. V horšom prípade - aby sa neutopil. Následne však zaváhal. Potom všetkom čo si dnes jeho telo prešlo dosť možne hrozilo, že by mu vypovedalo službu. Dospel k názoru, že to radšej nebude riskovať a namiesto toho na seba vodu začal labou špliechať, no pravdepodobne upútalo pozornosť kohokoľvek kto sa v jeho blízkosti nachádzal. On sám si hnedú vlčicu nevšimol. Vážne by si mal začať viacej všímať svojho okolia, no teraz to bolo ospravedlnené. V hlave mu dunelo od toho púštneho tepla, ktoré zvýšil ten rudý kameň. Ale nad dobrodružstvami tohto večera sa mu chcelo rozmýšľať ako posledné. To je omnoho lepšie. Celú zimu som utekal pred chladom a teraz tu na seba špliecham studenú vodu za studenej noci," prebehlo mu hlavou, keď mal kožuch nasiaknutý vodou a kvapkala z neho voda. Čo len mohol povedať na svoju obranu? To prehratie na púšti asi nebola dostatočná výhovorka.

Ďalšia úspešná záchranná misia. Zatiaľ čo vlčica poúčala vĺča o tom, aby sa samo netúlalo u čoho by rád Keiji dodal, aby tiež nešplhalo na stromu, upútala jeho zraky obloha, než jej stihol odpovedať čo s vĺčaťom. Na moment znervóznel či toto miesto si ešte pre nich pripravilo niečo ďalšie, no vyskytlo sa, že to bolo naopak pre zmenu príjemné prekvapenie. Tplietky. Kopa trplietok. Za nimi nasledovali paprsky a než sa nazdal okolo nich poletovalo stovky motýľov. Keiji nemal slov a len ich s údivom pootvorenou tlamou pozoroval, až mu tam nejaký takmer vletel. ,,Beriem to ako znamenie, že sme úspešne prešli lekciou a je koniec tým bláznovstvám," ozval sa po chvíli, keď sa mu podarilo odtrhnúť zraky od scény s úsmevom od ucha k uchu. Z časti kvôli tej kráse, ale z časti aj, že majú túto fever dream za sebou. Nebol si istý či to celé nebola nejaká spoločná halucinácia. Ak ste si náhodou mysleli, že mu to pomohlo k charakterovému vývoju, tak to ste boli na omyle. Tak dobre, možno trochu. Predsa len bol nútený vysporiadať sa so situáciami, ktoré si často vymýšľal v hlave a bál sa, že raz nastanú. Možno toto bola pre neho tá lekcia, že aj keby nastali, napokon by to duševne zvládol. Lenže zároveň to bol tiež dôkaz, že jeho myseľ nebola úplne odveci a keby tu nebola Mielei, sám by si neporadil a...nedopadlo by to dobre. Sám nič nedokázal. ,,Ale aj tak sa ti preistotu na nejaký čas vyhnem," povedal priateľsky, a povedal jej ešte nejaké tie slová na rozlúčku. Bolo omnoho ľahšie sa s ňou lúčiť, než s tými ostatnými. Ale to bolo vzhľadom na to čím si tento večer prešiel prirodzené. Zvrtol sa na odchod. ,,A uh, veľa šťastia s tvojimi plánmi," dodal ešte, než zmizol cez kraj temného lesa smerom k horám. Púšte mal už akurát tak na nejaký ten časť až dosť. A tiež aj on mal nejaký ten plán a nastal tak druhý pokus nakráčania ku svorke.

-> Nížina hojnosti (cez temný les)

<-- Duny (cez temný les)

Ak bude mať niekto ďalší problémy, bude si už musieť poradiť sám, takmer mu uniklo z tlamy. Vedel, že to od neho nebolo ani trochu empatické. Cítil sa previnilo, že tak rozmýšľal. Nie však dostatočne previnilo na to, aby s tým neprestal. ,,Mne na dva,” uškrnul sa akosi kyselo, nebol vo svojej koži. Na päť opravil sa v duchu. ,,Súhlasím. Bude to musieť za nás prevziať niekto iný,” pomaly sa blížili k ďalšiemu miestu, keď v diaľke zachytil kvílenie, plač. Spálenisko pochopiteľne neposobilo ani trochu priateľsky a blížil sa tak za zvukom s veľkou obozretnosťou. Ďalšia ilúzia alebo záchranná akcia? Možno obe zároveň. Roztrhlo sa s nimi vrece. ,,Možno to všetko začalo tou otázkou o jare,” nadhodil odrazu. ,,Ak by sme neodpovedali…” zamumlal.,,Možno sme odpovedali zle a toto všetko je súčasť nejakej veľkej lekcie,” jeden by ťažko veril, že tak zdánlivo nevinné odpovede by to mohli spôsobiť, ale svet vedel byť čudný. ,,Zniem až príliš odveci?” zasmial sa a to sa už dostal ku miestu, kde sa ozývalo kvílenie. Nejaké vĺča tam viselo zo stromu a len tak tak sa tam držalo. Otázka nebola čo tu samo robilo, ale ako sa tam na ten konár dostalo. Ak si to Keiji dobre vybavoval, vlci neboli práve zdatný v šplhaní. Chýbala im flexibilita a najmä drápy ako mali mačkovité šelmy, ktoré ktoré by ich tam udržali. Na to sa ho, ale bude čas spýtať potom čo ho nenechajú spadnúť na smrť. ,,V-vydrž ešte!" prebehol popod neho a postavil sa na zadné laby, no konár s vĺčaťom bolo príliš vysoko. Klesol na predné a so zdvihnutou hlavou vĺča pozoroval, snažiac sa rýchlo dôjsť na riešenie. ,,Vieš mu nejako pomôcť s tvojimi schopnosťami vody? Nechať ho padnúť dole a dúfať, že sa nám ho podarí chytiť je príliš riskantné,” na moment sa cítil neskutočne neužitočný a bezmocný. Musel si svoje schopnosti vody vážne vylepšiť.

<-Oáza (cez púšť)

Nemyslel si veľmi, že to bol dostatok vody pre všetky tie zvieratá, ale ako sa vravelo lepšie niečo ako nič. Snáď sa dokázali spamätať aj bez vody, inak si na nich mrchožrúti pochutia. Bol to tu hotový bufet. Bol rád, že zase cítil piesok pod nohami. Aj keď ho nemal v obľube, sneh tu nebol prirodzený a hordy piesku svedčili o tom, že je zase všetko tak ako malo byť. Obzeral sa naokolo či zazrie niekde biely povrch, no ilúzia bola zrušená. A aj teplota sa zdala, že o niečo poklesla. Jemu stále nebolo dobre. Na to potreboval z tadiaľto odísť do večerných studených teplotách mimo púšte a možno si nejakú tú chvíľu poležať, no tento luxus si momentálne nemohol dovoliť. Z nejakého dôvodu mal pocit, že to ešte neskončilo a niekde sa nachádzala ďalšia duša alebo duše, ktoré potrebovali pomôcť. Opýtal sa Mielei či to cítila rovnako. Vážne si nemyslel, že by pobehoval po ostrovoch ako nejaký hrdina a zachraňoval tunajšie obyvateľstvo. Hlava ho po tom neznesiteľnom teple bolela a hruď sa mu stále ťažko dvíhala, no už mu nehrozilo, že stratí vedomie a nerozmazávalo sa mu pred očami. Bolo toho dosť. Bolo toho už príliš. Tak prečo stále pokračoval? Za to Mielei pôsobila, že s týmito dobrodružstvami stále nemala problém. Možno ju nechcel sklamať a ukázať jej, že toho veľa nevydrží i keď to tak bolo.

--> Spálenisko (cez temný les)