Příspěvky uživatele

Dlho si samotu neužil. Len na chvíľu zažmúril oko a keď ho znova otvoril, stála pred ním vlčica a začala naňho rozprávať. ,,He?'' Zdvihol hlavu. Prezrel si ju - nemala ucho a na tele hlboké šrámy - niekto ju asi poriadne dobil. Olízal sa po papuli a následne si takto zívol. Okej, tak asi vstávame. Dobré ráno.
,,A ty si čo za potvoru?'' To len tak do vetra. Meno už mu prezradila, tak na to sa nepýtal. Hlavou kývol a pomaly sa zdvihol. Oklepal sa od zeme a ešte chvíľu mlčal. Pokúšal sa vstrebať všetko, čo naňho spustila. Na takého vlka trebalo ísť pomaly. Inak hrozilo, že nič nepoberie. ,,Nikoho som tu nevidel. Nie koho popisuješ. Mrzí ma, ale v tomto ťa sklamem,'' zakrútil hlavou. Potom zdvihol pravú zadnú labu a krátko sa poškriabal za uchom a na krku. Kto vie, čo sa mu za tú dobu prešlo po kožuchu. Tak či tak, vlčica asi... nemala v pláne odísť. Snáď by ju vedel vyspovedať, lebo nebola jediná, kto mal otázky. Len tie jeho sa príliš netýkali jej. Len tak všeobecne. ,,Som Norok.''

Nerozumel, prečo ho prirovnávala k uhliu. Uhlie bolo predsa normálne čierne a on mal farbu tiež normálnu. Prižmúril oko a nachvíľu stíchol. Mohol sa jej predstaviť? Na to... sa mu príliš nezdala. Tak ešte chvíľu váhal s odpoveďou. Fľakatej vlčici však došla trpezlivosť o dosť skôr, než stihol akokoľvek odpovedať. Dobre, Melanis, švihol chvostom a zakrútil hlavou zo strany na stranu. Nechápal.
Natočil hlavu jej smerom a sledoval ju sa vzďaľovať. Odchádzala. Norok si zívol a prednými labami sa po zemi skĺzol zo sedu do ľahu. Kopec mu ponúkal dostatočný rozhľad do okolia, aspoň v rámci možností. Už znova ležal. Poslednou dobou touto aktivitou trávil až príliš veľa času. Len žalúdok sa začal dožadovať pozornosti. Najprv potichu, ale za chvíľu sa ozve hlasnejšie. A nepríjemnejšie. Mal by.... niečo uloviť.

//Most cez Les u Mostu

Šuchtal sa pomedzi stromy. Hlavu dvíhal hore a obzeral si ich vetvy, obrastené ihličím. Norok sa nikdy v stromoch nevyznal, lebo ho to nik nenaučil. Ani to nikdy nepovažoval za podstatnú vedomosť, lebo ihličie a lístie neobžieral. Smrek? Borovica? Čo ja viem, zakrútil hlavou. Postupne les riedol a terén stúpal. Cesta ho tak doviedla k čistinke na kopci.
Tráva mu vo vetre nežne hladkala laby, zatiaľ čo noha za nohou kráčala k vrchu. Často sa pristihol otáčať hlavou neprirodzene do ľava, kvôli oku, alebo skôr jeho nedostatku. Norok si nebol istý, či to nazvať zlozvykom. Olízal si papuľu a zdvihol hlavu. Zavetril cudzí pach. Chvíľu stál na mieste, akoby premýšľal. Napokon sa krokom vybral za pachom.
Následne ju uvidel. Vlčicu. Dokráčal celkom blízko, dostatočne na to, aby si ju dokázal prezrieť. A potom sa krátko zamračil. ,,Hej,'' začal a posadil sa. Chvostom švihol zo strany na stranu. ,,Ty vyzeráš ako sob. Prečo?''
Dožadovať sa odpovede bez predstavenia ani patričného oslovenia, ani neslušnosť jeho otázky ho teraz netrápila, bola druhoradá. Lebo jednak nerozumel, prečo sa tak podobala inému zvieraťu, a zároveň mu to vlastne prišlo fakt super.

//Temný les

Kopa snehu sa odrazu pohla. Potom ešte raz. Unavené staré oko okolo seba nevidelo nič, akúsi belotu... Norok zdvihol hlavu. Následne sa postavil. Pekne pomaly, laba po labe. Spal dlho. Zima mu nebola. Nie. Hrubá zimná srsť ho chránila a pripomínal akési klbko. Guľu chlpov. Oklepal zo seba sneh a ako mu šla papuľa otvoriť, tak si široko zívol. Uši sklopil vzad ako reakciu na nepríjemný studený vietor. Švihal ho do tváre a so srsťou sa mu pohrával. Len akosi hrubo.
Okrem snehu pred sebou videl most, či takú konštrukciu, čo most pripomínala. Kolísal sa v prúdoch morského vetra. Slané vlny ňuchal až sem. Ohliadol sa za seba, či predsa len nebude lepšie ísť dozadu, než dopredu. No ako si pamätal, priaznivé to nebolo ani tam. Nikde. Olízal si papuľu, sklopil hlavu a opatrne vkročil na most. Chvost stiahol k nohám a nasucho prehltol. Laby pokladal opatrne, lebo po každom kroku mohol prísť pád.

//Na Vyhlídce (cez Les u Mostu)

//Spálenisko

Našľapoval som pokojne. Nikam som sa neponáhľal, vlastne som sa celý čas len pofľakoval. Príroda okolo mňa sa zdala byť každým krokom čoraz ponurejšia. Zdalo sa, akoby som vkročil do miesta mŕtvych, či sa konečne po toľkých rokoch dostal do pekla. Že ma konečne stretla smrť, ale na to som sa cítil až príliš živý. Zhorený les vystriedal o niečo temnejší a v hmle zahalený porast. Stromy boli tmavé a ich vetve holé. Nedovidel som žiadneho slnečného svetla, takže som postupne strácal všetok pojem o čase. Moje nozdry vetrili niekoľko cudzích pachov a síce som sa rozhliadal, nechal som to tak. Pokiaľ sa mi žiadna iná duša nepokúsila skrížiť cestu, nedbal som ani kúsok. Ticho bolo v tomto mieste prenikavé a jediné, čo som počul, bol tlkot vlastného srdca a zurčanie potoku. Konečne pitná voda, ale aj napriek doľahlému zvuku som mohol po tomto zdroji prameňa len pátrať.
Zver som tu žiadnu nenachádzal, len tu sa aj otravné krkavce vytratili. Nebolo tu zbla nič, len pochybne vyzerajúce rastliny a huby. V tejto chvíli som skutočne nemal chuť sa zabiť na rastline alebo zdrogovať na hube. Hoci bolo odtrhnutie od reality lákavé, v neznámych končinách som uprednostnil svoje zmysly a vedomie. Všetko zdravé, čo mi v hlave ostalo, napovedalo, aby som sa konečne spakoval. Nebolo mi treba vravieť dvakrát, prioritou pre mňa stále ostávalo nájsť východ z lesa a prísť niekde na zdroj vody a potravy. Žalúdok sa mi ozýval už poriadnu dobu a už teraz mi bolo jasné, že zožeriem prvú žrateľnú zver, na ktorú narazím.

//Most

Nemienil som sa tu zdržiavať dlho. Každý môj krok niekto prenasledoval. Mal som pocit, že na mne bol prilepený minimálne jeden pár očí. Moje nozdry žiadne vlčie pachy nevetrili, preto mi ostávalo len zafunieť a pokračovať v ceste. Za domovom som sa neobzeral. To miesto pre mňa nemalo absolútne žiaden význam. Bol som nomádom, domov pre mňa neexistoval. Vždy som sa presúval. Žiaden lovec neostáva na jednom mieste príliš dlho a tým som sa riadil aj ja. Nemal som priamy cieľ, kráčal som tam, kam ma viedli laby a nos. Matka žila rovnakým životom, ale sprosté záväzky ju donútili dopadnúť tak, ako dopadla. Videl som na jej tvári nespočetne veľa krát, ako zo mňa bola sklamaná. Ale ja som nedbal, pretože pre mňa bola podstatným článkom len v časoch, kedy som sa nedokázal sám nažrať. Aj tak si bola naničhodná mater, trpko som si pomyslel.
Svaly ma stále pobolievali a odpočinok, ktorý som mal, mi nestačil. Potreboval som sa aspoň na chvíľu zložiť a dopriať si spánok. Nepoznal som tieto miesta a bolo pre mňa nevýhodné, potácať sa tu vyčerpaný. Taký hlúpy som nebol. V diali som mohol vidieť zeleň. Chýbalo mi síce oko, ale zrak bol stále ostrý. Necítil som sa byť obmedzený, len moja vízia sa o niečo zúžila. Nevrlo som zamrnčal a pridal do kroku. Hrdlo mi išlo od smädu vysušiť.

//Temný les

//Mimo M.G.

Posledné, čo som zazrel boli prudké vlny. Divoké. Zvuky hromov ma ohlušovali ako nebeské biče a svetlo bleskov oslepovalo. Pršalo intenzívne už niekoľko dní, ale v tej chvíli nabralo počasie neskutočné obrátky. Keď som sa konečne vynoril nad burácajúcu hladinu, ďalšia mocná vlna ma strhla zase dole. Sotva som vedel, kde boli svetové strany, kde bolo hore a dole. Každou chvíľou som mal vo svojej palici väčší a hustejší guláš. Pred okom sa mi zahmlievalo a dych dochádzal. Mohol som do svojej smrti počítať sekundy a predsa som sa ocitol v takom chaose, že som si ani na poradie čísel nespomenul. Takto to pokračovalo celú večnosť a zrejme som to naozaj vnímal spomalene, pretože než sa mi pred okom úplne zatmelo, bol som načisto vysilený.
Myslel som si, že som zdochol. Kdeže. Precitol som na na veľmi suchom a pustom mieste. Popol lietal vzduchom a zo zeme ešte stále stúpal dym. Do nozdier sa mi dostával iba smrad síry a spáleného dreva. Spálenej zeme. Napriek tomu ale žiaden vlčí pach. Buď to som sa ocitol v pekle, alebo sa načisto zbláznil. Ťažkopádne som sa pozviechal a otriasol, aby som zo seba dostal všetok ten bordel v podobe popola. Až tu som si všimol, že moje chlpy boli ešte stále pozliepané od vody. More sa za mojim chrbtom vlnilo ako divé, ale predsa bolo tiché. Toto miesto bolo načisto mŕtve. To ticho sa do mňa zažieralo ako parazit. Také ako pred búrkou, nepáčilo sa mi to. Zamračil som sa a vykročil vpred. Svaly ma ešte stále boleli, ale dokázal som s tým pracovať. Zvuky mojej chôdze som takmer vôbec nepočul. Znepokojovalo ma to tým najvyšším možným spôsobom. Teraz som vidieť živého tvora potreboval ako soľ. Len, aby som sa uistil, že moje telo ešte teraz nepláva hore bruchom na hladine oceánu.