Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pocítil triumf zo svojho "úspechu" vytvorenia bobuľky na rastline. Áno, pre vlkov, ktorí vedeli tak veľa, že pre Zephira je to až nemožné, to bolo komické. Lenže Zephir bol rád, že sa mu podarilo aspoň niečo. A niekde v kútiku duše sa v ňom začínala prebúdzať zvedavosť po ďalších vedomostiach a zručnostiach vďaka tejto motivácii. Možno aj túžba niečo dosiahnuť, čo je preňho výnimočné, pretože to naozaj nepatrilo k jeho vlastnostiam. A táto vlčica bola celkom nádejná pomoc. Ak sa niečo nepokazí. Ale mohol by tu nad tým presedieť hodiny, a s tým nemal trpezlivosť ani on, ani Riveneth. Preto sa na ňu s očakávaním pozrel. Bolo to dobré, alebo naopak sklamanie? Na jeho výtvor sa však nepozerala príliš vytešeným pohľadom. Nakoniec sa mu nejakého uznania dostalo, takže svoj výsledok mohol pokladať aspoň za priemerný.
Zephir na svojej bobuľke nijakú chybu nevidel, ale, pravda, za sekundu to nebolo. Bol to však pokrok skôr ku jeho vzťahu s mágiu. Rýchlo mu dochádzalo, že svoje názory bude musieť zmeniť. Mágia v tomto svete sa stávala bežnosťou, ktorej sa bude musieť prispôsobiť - či chce alebo nie. Domov sa už nevráti.
Zephir ani nemusel rozmýšľať nad tým, čo ďalej. Z rozhovoru ho vyrušil pach neznámeho prichádzajúceho. Nevenoval by mu pozornosť, keby odrazu nezastal a Zephir nepocítil na sebe jeho pohľad. Upozornil aj Riveneth, ktorá sa mala do akcie. ,,Aké triky?"pýtal sa a nepokojne odvrátil zrak od bieleho cudzinca, ktorý do neho zabodával pohľad. Zamračil sa. Vlk sa ani nepohol. Takéto špehovanie sa mu nepáčilo. ,,Čo sme nejaké predstavenie?"zamrmlal si nespokojne pod nos tesne pred tým, než sa vlk ozval s otázkou. Napätým pohľadom preskakoval z cudzinca na Riveneth. Čo len plánuje?

Vypočul si meno už známej vlčice. Riveneth. Pre istotu sa ho snažil zapamätať, keby sa náhodou ich cesty ešte stretli, ale považoval to za dosť nepravdepodobné. Teda pochyboval, že by s ním Riveneth chcela ešte niečo mať. Veď informácie jej neponúkne, práve naopak. Alebo pokiaľ má, tak v poriadku. Otázka, čo bude za výmenu informácií, ho stále trápila. Ale snažil sa sústrediť na "tréning" a na to, že sa bude musieť snažiť, aby nevyzeral totálne neschopný, keďže naozaj netušil, ako na tom je. A odhalí sa to v prítomnosti druhého. Zephir teda chcel ísť rovno na vec a položil otázku. Na odpoveď nemusel dlho čakať a sledoval ostružinový ker, ktorý pred ním vyrástol ako švihnutím chvosta. Zameral sa na červené plody. Zmeravel a sústredil sa na bobuľku. A potom...vytvoriť jej kópiu na druhom liste. Na jeho počudovanie sa rysovalo čosi červené, na chlp podobné ostatným. Možno aj väčšie. ,,To bolo ľahšie, než by som čakal," zamrkal očami.
Zdalo sa mu, alebo ku nim niekto kráčal? Spočiatku zvuky ignoroval, no nedalo mu, musel sa uistiť. Spomedzi veternú clonu z piesku sa naňho dívala tvár neznámeho bieleho vlka. Bola úplne nehybná. Na tom by predsa nebolo nič zvláštne, keby sa nedíval priamo na nich. ,,Čo tu chce?"šepol.

Zdalo sa, že si za svojím tvrdením stála. Zephir vedel, že nemal ani potuchy, aké veci taký najmocnejší vlk na ostrovoch dokáže. Predsa keď už to tak otvorene tvrdí, niečo na tom musí byť, nie? A naviac, aké to mal šťastie, že spomedzi toho množstva vlkov narazil na jedného z najmocnejších, a dokonca sa môže aj niečo priučiť. Ak dokáže splniť svoju časť sľubu, ktorá bola zatiaľ neznáma. Dovtedy, kým sa neopýtal. Odpoveď ho prekvapila, pretože bola celkom iná, než by očakával. V podstate od neho nevyžadovala nič - vraj jej stačila len spoločnosť. Prvotná myšlienka bola, že sa za tým skrýva niečo viac, ale čo tam po tom. Nehodlal nad týmto premýšľať, keď nemal problém takmer s ničím. Predsa sa už chceli dostať ku tomu...učeniu. Zvrtlo sa to celkom rýchlo, akoby si to ani poriadne nepremyslel. Naozaj sa chce priúčať niečomu, čo ho doteraz nelákalo a pravdepodobne na to ani nemal vlohy? Neistota a ústupčivosť v ňom pretrvávala, krok vzad už urobiť nemohol. Niečo také bolo veľkým vystúpením z komfortnej zóny, aj keď je to celkom smiešne, veď to väčšina vlkov pokladá za hračku. ,,Som Zephir,"obrátil pohľad do očí vlčice, s ktorou tu sedel už dobrú chvíľu a jej meno stále nepoznal.
Teraz bol čas na otázky. ,,Tak mágie sú pre mňa asi najväčšou záhadou. Vravela si, že ovládaj aj zem, tak ako na to, ako nechať vyrást nejake kvety alebo trávu? Stačí len predstava?" Len pri predstave mu to veľmi nešlo. Alebo sa len nesnažil...

Zephir strnulo pozoroval výrazy tváre vlčice, ktoré sa každou vetou menili. Tvrdila toho o sebe veľa, no nemohol vedieť, či je to naozaj tak, alebo sa len vystavuje pred slabou osobnosťou, ktorá jej uverí každé slovo. ,,To je vysoká mienka," poznamenal ku tomu, že je patrí k najmocnejším miestnym vlkom, ak neklame. Popravde, nebolo preňho ťažké tomu uveriť, keďže vlčica naňho pôsobila skutočne mocne. Zatiaľ ho len napínala rečami, ale čo ak sa rozhodne mu niečo ukázať? Od napätia začal pošvihávať chvostom. Rozhovor sa zatiaľ niesol tak, že by sa Zephir mohol aj niečoho dočkať. Lenže ani on nebol až tak hlúpy, aby si neuvedomil, že táto vlčica tiež bude niečo požadovať a nenaučí čisto z dobrého srdca. Preto netušil, k čomu by jej obyčajný cudzinec mohol byť užitočný. Ale to sa zanedlho dozvie, však? ,,To by som bol rád, ale čo by si za to chcela?" nedočkavo vyslovil otázku, ktorá ho trápila.
Nikam sa nepridať? Pre Zephira nemysliteľné. Chápal, kam tým ohľadom jeho alfy mieri, ale popravde...pokiaľ by ho to príliš neovplyvňovalo, bolo mu to pravdupovediac jedno. Urobí si svoju prácu, a svorka mu ponúkne bezpečie a jedlo, to mu stačilo a nejaké iné fungovanie ho nezaujímalo. ,,Myslím si, že by mi vyhovovali len svorky v púšti. Ale predpokladám, že tu už ďalšia nie je."

S prvou vetou súhlasil, aj keď bol v podstate úplne neznalý a tým nahore by kládol vinu za všetko nešťastie v živote, pretože na koho iného sa sťažovať?
Lenže bola tu aj druhá vec, celkom neznáma, odstrašovala ale zároveň aj lákala - mágia. ,,Takže s ňou máš skúsenosti?"pýtal sa vlčice, zatiaľ čo mu skúsila na ňu ponúknuť iný uhol pohľadu, než mal doteraz. Nútilo ho to viac sa zamýšľať, ale informácie bolo to, čo potreboval. A tak sa stalo, že chcel vedieť viac. Už sa stihol dozvedieť, že mágiu môže ľahko určiť podľa farby očí. Vždy to nejak tušil, ale teraz to mal potvrdené. ,,Zem, áno...asi áno. Nikdy som sa o to ani hlbšie nezaujímal. Ja vlastne ani neviem prečo. Doteraz ma to nelákalo, ale ak vravíš, že z mágie môže byť dobrý sluha, možno by som sa rád dozvedel viac,"riekol.
Vraj vie ovládať aj jeho element, zem. ,,To si sa s dvoma mágiami narodila ale si ju niekde získala?"položil otázku, pričom si pripadal skutočne hlúpo, lebo, pravda. Starý síce nebol, ale mladučký tiež nie. Napriek tomu boli jeho znalosti chabé. Sledoval, ako predviedla ďalší trik akoby švihnutie chvostom.
Rozhovor sa ubral trochu iným smerom, pretože nad záludnou otázkou musel porozmýšľať. ,,Ale, to vôbec nemôžeš porovnávať! Veď skoro každý vlk, ktorý sa novo pridá do svorky, nepozná alfu,"pokrútil hlavou.

Obyčajný vlk? Obyčajného vlka považovala asi niekoho iného, než by považoval Zephir. Do hlavy jej nevidel, takže len ťažko povedať, čo presne tým myslela. To sa už rozhovor presunul ku miestnym božstvám a veciam okolo nich, preto ku tomu nestihol nič povedať. ,,Druhú stranu dúhy?"povedal zamyslene. Neznáma vlčica mala opäť pravdu. Zephir nad odpoveďou dlho rozmýšľať nemusel, skrátka povedal presne to, čo cítil: ,,Ja tej vašej mágii neverím. Veľa som jej nezažil, a aj to som s nimi nemal dobré skúsenosti. A už vôbec nebudem dôverovať tej, ktorá si ma tu sama doviedla," odvetil. Dobrovoľne tu neprišiel, tým si bol istý. Nebol typom vlka, ktorý by vyhľadával takéto dobrodružstvá. Na druhú stranu, aby sa nepovedalo, tieto ostrovy mali aj svetlé stránky. Veď až doteraz sa mu nič nestalo, nie? Takže mu šťastie prialo. Naviac si rýchlo našiel svoje miesto tu, v púšti. Vzápätí mu vlčica položila zaujímavú otázku ohľadom jeho alfy. Nato si musel v hlave prehrať doterajšie spomienky a jeho slová. Pomaly začal kývať hlavou, predsa len uznávať, že namyslenosť by naňho aspoň trochu sedela. ,,Keď ma uvidel na území, spočiatku bol voči mne odmietavý, ale neviem, možno sa to tak robí. Možno by som ho popísal ako...viac hrdého,"riekol. ,,Nepoznám ho, tak by som ho jednoznačne nesúdil," mykol ramenami.

Vlčica jeho tiché zašomranie pod nos započula a reagovala nie veľmi uspokojivou odpoveďou. Keď mu jeho domnienky potvrdila, musí na tom niečo byť. Rozhodne na ostrovoch nebola nováčikom. ,,To som si myslel už od prvého okamihu na týchto ostrovoch. Dalo sa čakať, že si osud zo mňa urobí hlúpy vtip," povedal svoje myšlienky nahlas, nehľadiac na to, či jeho srdečné výlevy vlčicu zaujímajú alebo nie. Ľutovanie sa a roznášanie negativity pred inými bolo predsa jeho. Nepokojne drcol na zadok a prezeral si cudzinku, s ktorou sa dal do reči úplnou náhodou. Lepšie, ona sa ku nemu prihovorila. Vraj ho nedesila, nuž...,,Každý máme istý prah zdesenia," riekol, čím chcel dať najavo, že takéto vydesenie mu stačilo. Pri ďalšej vete len skrútil kútiky úst, pretože mala vlastne pravdu. Celkovo si veľa spoločnosti neužil.
Pýtala sa, odkiaľ prišiel. Iste, podľa srsti to mohla ľahko spozorovať, ale pokiaľ chcela niekoho, kto by jej vedel vyrozprávať niečo zaujímavé, natrafila zle. ,,To je. Pokiaľ za ten presun môžu tí vaši bohovia, asi vedia, kde to neznášam. More ma vyvrhlo uprostred ľadových krýh, na neznesiteľnú zimu. A potom hneď nejaké magické...veci, portály, chodenie po vode. Našťastie som v suchu, vo svorke odtiaľto. Aspoň niečo jediné normálne," všetky ,,zážitky" povedal jedným dychom. Možno až viac, než by sám čakal.

Vyľakaný sa strhol, no pohľad na škodoradostný úsmev vlčice ho prinútil zastať a zamrznúť na mieste. Bola to len náhodná vlčica, ktorá zhodou okolností v noci pre Zephira vyzerala desivo...No teda, tá ho dostala. Keby to v tme bolo vidno, na tvári by mal zahanbenie zo samého seba. Zľaknúť sa člupnutia kamienku do vody? Rozhodne na hanbu, ale utiecť už nestihol. To si už tmavá vlčica prikráčala k nemu a dostala sa ku nemu až nebezpečne blízko, čím absolútne prerušila už jeho, aj tak veľkú osobnú zónu. Snáď najväčšie prekvapenie bolo, keď mu strčila ňufák do srsti, ako keby bola nejaká známa. Keď prekonal tento šok, pomaly sa uhol dozadu dostatočne ďaleko,aby ho opäť neprekvapila. No pohľadom stále meravel na vlčici. ,,Tak snáď si týmto zo mňa nevystrelili!"zašomral si popod nos. Stále mal nedôveru v tento kraj a tých, čo vraj za ním stáli.
Na lichôtku nijak nereagoval, mal len jednu otázku. ,,Baví ťa takto desiť vlkov? A čo...čo po mne chceš?"štekol roztraseným hlasom. Keď už sa ku nemu tak prihrnula, musí mať niečo za lubom.

//Oáza cez Púšť

Bolo to jazero, jednoznačne väčšie od oázy, ale nepochybne zvláštne. Neodrážalo sa na ňom takmer žiadne svetlo, priam splýval s okolitou tmou. Už neďaleko od neho sa kade-tade povaľovali kosti neidentifikovateľných zvierat. Či už celé kostry alebo úlomky. Neopatrný už stihol o nejakú zakopnúť. Zahromžil a vliekol sa ďalej. Toto znamenie mu nenapovedalo nič dobré o tom, kde sa to práve ocitol. Zrejme bol už ďaleko za hranicami. A toto uvedomie mu veľa odvahy nedodalo. Pocit bezpečia ho nadobro opustil a po tele mu prebehol mráz, hoc nebolo až tak chladno. Tu poňho nikto nepôjde, s prípadným nebezpečím si bude musieť poradiť sám. Je hraničiar, na neznámo si bude musieť zvyknúť...Krok po krôčikou sa približoval bližšie, akoby čakal, že na neho čochvíľu vyletí príšera z vody a v okamihu sa z neho stane jedna z kostier na brehu. Len krátka predstava a strach mu akoby stláčal hruď. Dobre vedel, že si nahováral a v noci mohol mať vlk strach z kadečoho, ale panická myseľ sa nezaprie. Doteraz však mohol počuť len svoj dych a tlkot srdca v nočnom tichu, čo ho upokojovalo. Bola však veľká chyba sa na zvuky zameriavať. Hlasné čľup! ho prinútilo vyplašene sa strhnúť a obzrieť sa za zdrojom zvuku. Stretol sa tvárou v tvár s takmer červenými očami, ktoré patrili neznámej vlčici s parohami, ktorá dokonale pasovala do tohto temného prostredia. Zdalo sa, že lepšiu vystrašenú spoločnosť ani mať nemohla.

//Úkryt cez Namarey

Slabý mesačný svit mu osvetľoval cestu na púšti. Svetla teda nemal toľko, aby videl poriadne na cestu, no v púšti to nebolo potrebné. Akoby aj bolo, keď všade, kam stúpi, je piesok? Pokojnosť a monotónnosť púští sa mu páčila. Nemusel sa obzerať za seba, pozorne počúvať každé šustnutie za kríkami alebo jednoducho všade okolo seba. Tu na neho nečíhalo nič, čoho by sa mohol báť. Mohol sa vyvaliť všade, kde len chcel - a hrozilo mu snáď iba zadusenie pieskom, čo bolo samozrejme takmer nemožné.
Zišiel po kopčekoch a prvé, čo za nimi uvidel, bol lesk vody, na ktorej sa odrážal mesiac. Malebné jazierko na okraji hraníc svorky. A kde inde by si to namieril, než tam? Strážiť hranice, odteraz to bola jeho pohodlná úloha. Doprial si pár dúškov vody a preňuchával okolie. Na nič zaujímavé však neprichádzal. Možno by to chcelo i menšiu obchádzku okolia, predsa toho prešiel málo. Samotný ako prst sa vydal na cestu napriek dunami. Po niekoľkých minútach sa však niečo v okolí zmenilo. Na horizonte bolo niečo tmavé. Akoby to pohlcovalo všetko svetlo...

//Jazero smrti cez Púšť

Napokon sa zišli(asi?)všetci členovia. Zephir počúval debatu len jedným uchom a druhým von, keď však Khan-fani ukázal na vlka, ktorý mu bude pomáhať so strážením územia, sa naňho Zephir pozrel. Ich pohľady sa stretli,nič im to však nenapovedalo. Zephir sa obrátil na bieleho vlka, ktorý začal rozprávať čosi o nejakej chorobe. Nastražil uši a meravo počúval, pretože téma sa zdala byť dôležitá. Klamal by, keby tvrdil, že ho tieto informácie nevystrašili. Biely hovoril o chorobe skutočne hrozivo. Bude si musieť dať pozor...a nepribližovať sa ku nikomu,kto by prejavoval zvláštne príznaky. Ale tak sa predsa nedá žiť, nemal by radšej cestovať a získavať informácie namiesto utiahnutia sa do úkrytu? To sa už však zhromaždenie rozchádzalo a členovia viedli debaty, ktoré sa ho netýkali. A koho by sa vlastne pýtal? A čo? Biely mal určite iné starosti, než mu odpovedať na zvedavé otázky. Zephir zdvihol svoj lenivý zadok, ponaťahoval telo a vyrazil v tom bludisku smerom von s dúfaním, že sa nestratí. Mal pocit, akoby sa tu vyvaľoval večnosť, aj keď zhromaždenie nebolo nijako dlhé. Cesta von z úkryt nebola náročná a ani dlhá, preto sa mu uľavilo, keď uzrel slabé mesačné svetlo.

//Oáza cez Namarey

//Oáza cez Namarey

Zanedlho boli v úkryte. Bol tak dobre schovaný, že by ho chudák Zephir nenašiel ani so zdravým zrakom. Na druhú stranu to potom bolo skvelé útočisko. Vo vnútri to taktiež vyzeralo tajomne. Jeden by povedal, že prastaré neznáme znaky vyryté na stenách by zaujali každého vlka, no v  Zephirovi to nič nevzbudilo. V hieroglyfoch nevidel nič tajomné, záhadné. Niečo, čo by mu dávalo otázky na myseľ typu "Skadiaľ sa tu vzali?", "Čo vôbec znamenajú?". Zephira však skôr otravavovalo to, že sa bude musieť od niekoho priučiť, kde je čo. Sám by sa do toho, pochopiteľne nepúšťal kvôli množstvám chodbičiek. To však nebolo všetko, čo tento nezvyčajný úkryt ponúkal. Často mohol naraziť na pieskovité stĺpy a jaskyne osvetľovali žeravé lávové kamene. Dodávali aj teplo, ale jednoznačne tu nebolo tak dusno ako hore na púšti. Khan ich však neviedol ďaleko. Zostali v najväčšej, pravdepodobne hlavnej miestnosti. Vraj smrť, ak si nevšímajú vyryté písmo bohov? Alfa mal pre Zephira zvláštny humor. Teda, ak to humor bol. Ďalej nasledovali obvyklé veci. Zephirovi mal pri funkcii hraničiara pomáhať Strix, na ktorého sa krátko pozrel. Naďalej rozradzoval úlohy členom. Zephir si čo-to zapamätal.

Postupne prichádzali ďalší členovia. Teda, prišli už len dvaja. Dokopy boli piati, ak nerátal Khan- faniho. A seba pripočítal medzi členov svorky. Stále nebol oficiálne prijatý, no očakával, ze teraz ku tomu dôjde, keď už je ten zraz. Strhnutie pozornosti na neho mu nie je príjemné, no vedel, že to bude nevyhnutné, ak chce v nejakej svorke byť. Svoje rozhodnutie zatiaľ neľutoval. Všetko doteraz prebehlo tak, ako má byť - nikto naňho nehádzal nepríjemné pohľady a nejaký problém s jeho prijatím sa nevyskytol. O vyslovene priateľské vzťahy mu nešlo, len sa tu chcel cítiť ako doma a mať svoje pohodlie.
Alfa mu síce povedal, kde sa nachádza úkryt, no potom ich na zraz zvolal práve doň. Či do nejakých ruín? Bolo to jedno, veď ich bude nasledovať. Pri ceste sledoval členov, ktorí naňho zatiaľ nejak nereagovali. Asi našťastie. Neboli veľká svorka, čo sa Zephirovi páčilo. Menšie svorky boli útulnejšie, celkovo sa v nich cítil lepšie. Jedina vec, ktorá sa mu nepozdávala, bola spomínaná nebezpečná cesta. Aj keď sú púšte jeho prirodzeným miestom, nevedel, čo si má pod nebezpečnou cestou predstaviť.

//Ruiny

//Namarey

Uľavilo sa mu, ked mu dovolil byť hraničiarom, pretože na prieskumníka sa naozaj necítil. Ako hraničiarka už pôsobila Zubraya, vlčica neďaleko nich. Dlhoročná?Takže to musí byť svorka, ktorá si už niečo prežila. To však samozrejme Zephir netušil, že tomu tak nebolo, keďže svorka bola pomerne nová. Na tom však Zephirovi nezáležalo, a preto túto informáciu rýchlo vypustil z hlavy.
Potom mu ešte navrhol lovca. Pri tom sa tiež nezatváril veľmi ochotne, no nechcel oponovať. ,,Tak zatiaľ si zoberiem hraničiara. Pokiaľ by bolo treba, pomôžem aj s lovom," povedal. To by ho však onen člen musel správnemu lovu priučiť.
Ešte predtým, nez Khan - fani zavyl na zvolanie členov, prikázal mu, aby nepodpaľoval palmy. Zrejme s tým už mal skúsenosť, no Zephirovi boli tie palmy ukradnuté. Naviac podľa farby očí oheň neovládal, aj ked to mohol mať ako vedľajšiu mágiu, ale...vyzeral Zephir ako veľký magik? Ani nie. Hned po Khanovom zavytí sa sem ukázala zväčša čierna vlčica s červenými odznakmi. Svorkový zraz...Ach, čiže upevňovanie vzťahov medzi členmi? To Zephir veľmi neuznával. Nemá problém si robiť svoju prácu, ale na nejakých dobrých vzťahoch mu nezáležalo. Ani vlčica sa netvárila tak, ako by sa na to tešila.
,,A akým smerom je ten úkryt?"spýtal sa alfu, keďže úkryt, zahrabaný niekde v piesku by ledva našiel vlk so zdravým zrakom.

Zephir čakal na odpoveď alebo aspoň niečo, čo by napovedalo, čo si o jeho odpovedi Khan-fani myslí. Uškľabol sa, no ani nie v tom negatívnom zmysle. Potom si zopárkát kývol hlavou. Nech už to znamenalo čokoľvek, Zephir zrejme zapôsobil. Ani to nebolo tak ťažké. Vlk sa konečne mal ku slovu. Z jeho slov Zephir usúdil, že hraničiara asi nepotrebujú, čo bola škoda. Táto úloha mu vyhovovala najviac. Len si sedí na vyhriatom miestečku a pozerá sa po prípadných votrelcov. Veľa námahy si to nevyžadovalo. Niet divu, že si túto funkciu už niekto uchmatol. Alfa mu potom navrhol prieskumníka, čo sa mu teda nepozdávalo. Behať kade tade po tých veľkých ostrovoch? Nič pre neho. Ako to však povedať? Môže si vlastne dovoliť oponovať? ,,Hmm.Aké máte ešte voľné funkcie?"spýtal sa. V love ani v boji nevynikal, a ostatné nepoznal. Predsa len, každá svorka to má asi inak.
Čakal, že to ešte koniec nebude. Mal sa ešte preukázať u oázy, kam ho viedol. Neostávalo mu nič iné, než ho nasledovať...

//Oáza