Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Zephir podľa jedinej vety bez nejakých výrazov tváre si nemohol o alfe miestnej svorky urobiť obraz. Jeho zvláštny, nie príliš priateľský pohľad ho prekvapil. Nepáči sa mu, že má záujemca o svorku? Alebo sa vyjadril nevhodne? Pravda, nebol ani najväčší, ani nepôsobil hrdo. Počúval teda Khan- faniho vyjadrenie, ktoré taktiež neznelo, že by ho alfa nemal problém prijať. Váľať po piesku? Len teraz si tam sadol. O žiadne odpustenie nežiadal, ani to tak nemalo vyznieť. To, že pridať sa do svorky ľahké nebude mu bolo jasné, len ho zarazil tón jeho hlasu. Zephir však svoje pocity nedával najavo. Tvár bez výrazu mu v momentálnej situácii prišla najvhodnejšia. Pretože jednou vetou alebo mimikou by si to mohol...sťažiť. Možno si chcel udržiavať malú svorku a neprijímať každého náhodného cudzinca, čo bolo pochopiteľné. Bohužial pre Zephira trochu nevýhodné, keďže nebol natoľko výnimočným, aby prekvapil. Bol zcela obyčajným vlkom, ktorý nebol v ničom špeciálny, avšak... Prečo by mal? Svorka mu ponúkne útočisko, on jej to oplatí. ,,Nevynikám v ničom konkrétnom, no v tom by som problém nevidel. Som ochotný splniť všetko, čo budete potrebovať. Napríklad strážiť hranice, nevadilo by mi byť neustále na jednom mieste. Alebo plniť rozdielne príkazy." snažil sa to vysloviť presvedčivo, aj keď samotné slová tak nezneli.

Okolie bolo tak mŕtve, že by ani nečakal, že sa tu niekto tak rýchlo objaví. Otočil sa za zvukom a pohliadol na toho, kto ku nemu prichádzal. Kráčal ku nemu vlk s celkom hrdým postojom, čo mu dalo znamenie, že nebude obyčajný člen svorky. Bolo fajn, že narazil rovno na alfu, a nemusel sa doťahovať s členmi. Takto to bude mať rýchlo za sebou. Vstal a obhliadol si prichádzajúceho. Netrvalo dlho, kým ku nemu prehovoril. Pre Zephira jeho slová neboli nič prekvapivé. Nachádzal sa na území -teda išiel správne. Napokon ani nečakal dlho. ,,Zephir. Od člena z vedľajšej svorky z hôr som sa dozvedel, že sa tu nachádza svorka. Prichádzam teda za účelom rozšíriť vaše rady,"odpovedal s neutrálnym tónom hlasu. Tušil, že to tak jednoduché nebude - to by potom boli svorky zbytočne preplnené vlkmi, nie? Čo všetko bude musieť zvládnuť, alebo na čo všetko odpovedať, sa dozvie za chvíľu.

//Tichá zátoka cez Púšť

Keď konečne prešiel cez hordy piesku až na územie - teda, aspoň tak to vyzeralo podľa pachov, prekvapivo nikto tam nebol. Trochu napätý prichádzal na cieľové miesto, ale žiadnej pozornosti sa mu nedostalo. Dohľadel len na oceán piesku bez života. Nech sa Zephir rozhliadal ako chcel, nikde ani živej duše. Je on neschopný nájsť územie svorky alebo je svorka...preč? Hlúposť. Keď mu raz ten Arryn ukázal jasne na oázu a okolie, muselo tu niečo byť. Ibaže by mu klamal. Zephirovi sa vsak nezdalo, že by mal nejaké zlé úmysly. Prečo by mu niekto klamal o svorke? Čo by z toho mal? Nič. Nie, jednoducho si tu sadne do mäkkého piesku a počká. Nemá zmysel ďalej hľadať, veď nebol na okraji púšte. Presnoril to tu dosť. Pohodlne sa usadil a pozoroval zatiaľ nehybné okolie. Nikam sa predsa neponáhľa. No bolo zvláštne, ako si svorka nestráži územie. Zephir jednoducho nemal dostatočnú fantáziu na to, aby si vymýšľal, ako to tu funguje. Kto vie, aká je vôbec veľká. Mnoho členov mať asi nebude. Konieckoncov by to bolo pre Zephira aj výhodné. Nejaké veľmi veľké zoskupenia by sa mu nepozdávali.

//Mäkká pláž cez Zlatý les

Cez les prebehol len veľmi rýchlo, nezastavoval sa. Pri pohľade na púšť za vodou si mohol byť istý, že išiel správne. Už je čoskoro tam! Len musí obísť celú zátoku. Kvôli hmle sa držal od vody ďaleko. Keďže mal labky stále mokré, usádzalo sa mu na nich blato. To vytrel do posledného kúsku trávy a poriadne sa oklepal od vody. Aspoň nateraz, keď už sa ide ukázať do svorky. Netušil, na čom si potrpia miestni, preto bol zvedavý, na koho to vlastne zachvíľu narazí. Ak vôbec na niekoho, keďže u oázy nikto nebol. Toto mu doteraz nedávalo zmysel. Kde potom sídlia? V strede púšte? Potom tam takýchto oáz musí byť viac. Každopádne, nie je púsť ako púšť. Jeho rodný domov s touto púšťou by len ťažko mohol porovnávať. Nebol fanúšikom zmien, ale táto mu až tak nevadila. Bude si musieť zvyknúť.

//Namarey cez Púšť

//Mangrovy cez Bažiny

Chladné ráno a...nezvyčajne silná hmla, vďaka ktorej nevidel skoro ani na krok. A zvlášť, ked sa pohyboval v takom mieste, ako sú Bažiny. Preto  sa tam zdržal oveľa dlhšie, nez by očakával. Jeho slabá fyzická zdatnosť a zrak v kombinácii s hmlou bola...katastrofa. Mohol byť rád, že si tam nezlomil nohu alebo nezapadol do blata na veky vekov. No bol tu, živý a relatívne zdravý, keď sa nerátajú modriny a občasné krvavé škrabance. Hurá. Už len sa očistiť do blata. Čo znamená si trochu precvičiť svoje plavecké schopnosti. Pristúpil s nedôverou ku vode, veľmi opatrne sa posúvajúc krok po krôčiku hlbšie. Ako by samotná zrádnosť mora nestačila, pridala sa ku nemu hmla. Zephir zo seba rýchlo zmýval špinu, pričom neustále dával pozor na vlny, ktoré ním jemne lomcovali. Stačilo mu byť ako - tak čistý, na toto si fakt nepotrpel. Bol len obyčajný, špinavý tulák, takže na jeho vzhľade naozaj nezáležalo. Hlavne, že sa zbavil najhrubšej špiny. Vyliezal z vody, drkotajúc zubami z chladnej vody a vzduchu. Čo najskôr do tepla...No jasné, ved tú svorku úplne stratil z dohľadu. Bol si celkom istý, že prechádzal cez ten zlatý les, preto vykročil tým smerom.

//Tichá Zátoka cez Zlatý les

//Bažiny

Prostredie sa pomaly, ale isto menilo. K horšiemu, pretože pevnej zeme ubúdalo čoraz viac a Zephir už nemal kam stúpať. Vedel, že riskoval. Veľmi riskoval. Už viackrát spadol a tak sa divil, že on, nie veľmi fyzicky zdatný, sa do toho blata neponoril úplne. Vždy vyviazol. Zatiaľ.
Keď bol pri konci, zastavil sa na hrubom koreni, kde len ťažko balansoval. Začínalo sa more. Opäť niečo neznáme. Nebezpečné. Bolo toho tak veľa, čo nepoznal. Desilo ho to, no zároveň aj lákalo.
Vedel, že urobí chybný krok, keď sa pokúsi preskočiť na posledný kus pevnej zeme. Ani nestihol spracovať, čo sa stalo a už sa topil v bahnitej vode. Snažil sa vydrať von na hladinu a dostať sa na cieľ, ktorý bol tak blízko. Po trápení, ktoré sa zdalo byť večné, sa konečne vykotúľal na bahnitú, no ako - tak pevnú zem. Asi je čas vrátiť sa niekam...do bezpečna.

//Mäkká pláž cez Bažiny

//Zlatý les cez Pláž

Les zlatých listov nechal za sebou a pokračoval cez pláž do zvláštneho, vlhkého prostredia. Nikdy nič také nevidel ani by si to nedokázal predstaviť, keďže celý svoj život až doteraz prežil v suchých oblastiach - teda opaku toho, kde sa nachádza teraz. Veľmi sa mu to nepáčilo, no tentoraz si zaumienil, že trochu vykročí zo svojej komfortnej zóny a preskúma to tu, pretože nikdy nevie, kedy sa mu informácie, kde čo je budú hodiť. Nad tým, ako dlho mu to vydrží, však už nepremýšľal.
Každým krokom sa prepadával pod bahno. Snažil sa stúpať na korene a zdanlivo tvrdú zem, no aj tak mal veľkú časť nôh ušpinenú od hustého blata. Padlo už mnoho nadávok zašomraných pod nos, no neprestával. Istá jeho časť mu hovorila, aby to nadobro opustil, on hlupák sa tu iba bezvýznamne tápa! Ako mu to mohlo napadnúť? Nie, musel to tu spoznať a pripraviť sa na prípadné nebezpečenstvá. Aby nebol úplne mimo tohto sveta. Keď sa neprispôsobí, neprežije. Napokon to je aj pre jeho vlastné dobro. Ak odtiaľto vylezie živý a zdravý.

//Mangrovy

//Oáza cez Tichú zátoku a púšť

Zephir si neuvedomil, ako bezcieľne kráčal a tupo zazeral kdesi do diaľky, kým sa nezastavil v lese. V lese so stromami zlatých listov. V lesoch sa za svoj život veľa nenapohyboval, no ešte nikdy nevidel, aby mali listy zlatú farbu. Musel si však uvedomiť, že tu bol vo svete plnom mágie a všetko tu môže byť úplne iné, než by čakal. Všetko a všetci. Nepáčilo sa mu to. Nikdy nebol fanúšikom veľkých zmien v živote. Tie však ku nemu patrili a tak či tak by sa udiali. Skôr či neskôr. Dalo sa povedať, že sem neprišiel dobrovoľne. Pamätal si len, že niekto ho sem poslal. Veľmi matne si spomínal, ako ho zasypávali tony piesku. Myslel si, že toto bude jeho koniec. Nebol. Ako inak, než kvôli mágii sa tu ocitol. Nejako však nemal náladu to rozoberať, pretože čo s tým spraví? Vôbec nič. Nikto ani nič to už nevráti naspäť. Spozná, kde sa to ocitol a nejak...si tu prispôsobí život. Nemal na výber. To však nie je nič nové, len opakované omieľanie toho istého.
Neveriacky zazeral na stromy a všetko naokolo. Pochyboval, že sa tu bude nachádzať nebezpečenstvo. Vyzeralo to tu skutočne mierumilovne a možno aj trochu romanticky. Tedz nič pre neho. Zamyslený vychádzal z lesa a stále mi nepadlo na um, že sa v tom, kde sa nachádza svorka pekne domotal. To ho už však začalo zaujímať neďaleké miesto - bažiny.

//Bažiny cez Mäkkú pláž

//Hraničné pohorie

Zephirovi sa zdalo, akoby mu cesta trvala veky. Hlavne, kým zošiel z desivej výšky pohoria! Bola to neopísateľná úľava. Na hory v najbližšej dobe už nezablúdi.
So zamysleným výrazom v tvári sa pomaly prechádzal po lúke. Púšť už bola na dohľad, čo ho prirodzene tešilo. Nikam sa však neponáhľal. Od hôr nestretol žiadnu živú dušu...Nie, že by mu to vadilo.  Skôr ho zaujímalo, ako bude vyzerať svorka, keď tam dorazí. Ako tu vyzerá hierarchia? Určite to nebude fungovať tak, ako v rodnom kraji. Musel sa však pozastaviť nad svojimi myšlienkami. Nebol on typ vlka, ktorému by to bolo jedno? Nijak by mu nevadilo, keby s ostatnými nevychádzal. Samozrejme, nie natoľko, aby ho vyhnali. Svorka mu zabezpečí prežitie a on na oplátku tiež bude musieť. Nevadilo mu to. Vlastne ani nemal na výber. Ak sa tam chcel udržať, musí byť aspoň trochu aktívny.
Lúka sa končila, púšť začínala. Tráva postupne mizla a zanedlho cítil mäkký piesok a namiesto zeleného oceánu videl ten béžový. Oáza bola neďaleko a svorka možno taktiež. Toto však bola oveľa nehostinnejšia časť. V jeho domove sa sem a tam vyskytoval porast a kroviny, no tu bolo holé prázdno. Len jedinú nádej poskytovalo toto malé jazierko, z ktorého sa napil. Nezaťažovalo ho to, len si bude musieť zvyknúť.
Sekundy sa menily na dlhé minúty. Nikto neprichádzal. Nikto ho nešiel vyhnať, pozrieť sa, kto prišiel. Ani pachy tu necítil. Povedal by, že by sa vlci usídľovali práve tu, pri jazere a trochu vegetácie. To potom muselo znamenať, že sa tu takých miest nachádza viac. Snažil sa teda nasledovať dosť nejasné pachy, ktoré by mu naznačovali usídlenie svorky. Došiel ku okraji. Teda, ku väčšej vodnej ploche - zátoke. To by taktiež dávalo zmysel, lenže...vlci nikde. Poprechádzal sa okolo, či niečo nepostrehne.

//Zlatý les cez Tichú zátoku

Prial, si aby už mohol zísť dole. Dobre však vedel, že ak chce niečo vidieť, bohužiaľ nemá na výber. Nebol vlk, ktorý by sa chcel prekonávať, vedieť niečo nové. Vystačil si s tým, čo mal a takto celý svoj život stagnoval na mieste.
Keď boli na končiari, zdvihol hlavu na smer, ktorým mu Arryn ukazoval. Najprv sa mu urobilo nevoľno z výšky, musel sa držať pozadu. Takto vysoko nikdy nebol. Ani výhľad nebolo niečo, čo by ho natoľko zachvátilo, aby na nejaký ten vrchol kvôli tomu vystúpal. Pohľad na piesočnaté oblasti a oázu ho však potešil. Cestu zvládol a odrazu vie, kam má ísť, no nie je to dobrý deň? Už len tam doraziť v zdraví. Pozrel sa na vlka so slovami. ,,Tak dobre...Ďakujem za informácie,"to boli jeho slová na rozlúčku. Na chvíľu tam však ešte zostával, aby si prípadne vypočul jeho slová. Keď sa tak stalo, pomaly a opatrne začal zostupovať dole, smerom na lúku.

//Oáza cez lúku

Musel sa vrátiť na územie, to si Zephir uvedomoval. Naviac už nemal žiadne ďalšie otázky, dozvedel sa toho viac než dosť. Snáď už len by bol rád, keby sa dozvedel smer, kam má si raziť cestu do púšte. Pretože inak by sa ku nej nedostal ani na druhú zimu. V čo dúfal, to sa stalo a vlk ho bol ochotný odprevadiť z úkrytu a z výšky mu ukázať smer, ktorým by mal ísť, na čo Zephirovi zostalo len prikývnuť. Vstal, vyšiel z úkrytu a pozrel sa na okolie. Bol večer, na oblohe zopár mrakov a jemný, avšak studený vietor. Čo najskôr do tepla a rovín. Bol to veľký nezvyk, dávať pozor na každý kamienok alebo nerovnosti na ceste. Zephir nechápal tunajších vlkov, aj keď na tom čo nechápať nebolo, skrátka boli prispôsobení ako on tomu svojmu prostrediu. Dokonca naňho pomaly prichádzal aj pocit hladu.

Odpoveďou zostal milo prekvapený. Nielen púšte, ale aj množstvo odlišných typov. Všetko na jednom ostrove, alebo ostrovoch, zvláštne, ale keď je tu mágia, prečo by sa mal čudovať tomuto? Poslúchal ho ďalej. Ďalšia informácia sa mu opäť pozdávala, až mal čo robiť, aby nezdvíhal kútiky úst. Naozaj to nie je tak zlé? Kde už on prišiel na toľké šťastie? Púšť a v nej svorka, o prežitie na ostrovoch je postarané. Že si nesadne s členmi? Na vzťahoch mu veľmi nezáležalo. Stačilo, že bude vo svojom prostredí, bude mať čo jesť a piť a to bolo asi tak všetko, čo ku životu potrebuje. Nie, naozaj nie je zlożitá osobnosť. Naviac je to jeho jediná možnosť, pretože podľa jeho správ iné svorky tieto podmienky nespĺňali. Nebolo sa však čomu čudovať. Vlkov obľubujúcich takéto prostredia nie je veľa. Už to, že tam niekto založil svorku je dosť.
Spýtal sa ho, či sa chce pridať. ,,Zatiaľ to nechám otvorené, určite sa tam však pozriem,"odvetil, aj keď asi vedel, pre ktorú možnosť sa rozhodne. Stať sa mohlo hocičo.

Odpovedal mu nepriamo. Samozrejme, nikto nemohol vedieť zámery bohov. Prečo by to vlkom dávali najavo? Tí mohli len hádať, o čo tu skutočne ide. A nakoniec sa to možno ani nikdy nedozvedia. Teda, s najväčšou pravdepodobnosťou. A tak sa zdalo, že vec okolo mágií a bohov bola uzatvorená, pretože, čo iné ku tomu dodať?
Arryn mu dal priestor na ďalšie otázky. Zephir sa na chvíľu odmlčal. Keďže mu bol ochotný ich zodpovedať, bol rád za takúto možnosť a chcel ju využiť, ako sa len dá. Vec okolo mágie bola uzavretá, obrázok o tomto kraji si už urobil. Už len zostávalo... ,,Nachádzajú sa tu aj teplejšie územia, niečo podobné púštnym oblastiam?"toto bola celkom dôležitá otázka. Vďaka jeho stavbe tela a riedkej srsti si mohol povšimnúť, že hory a tundry nebude nič pre neho. Dúfal v kladnú odpoveď. Pretože, ak by sa tento ostrov skladal len z nich, ostávalo by mu len si zvyknúť a to by tak skoro nebolo.

Arryn ho nabádal rozmýšľať inak, než len o tom, aké výhody táto vymoženosť prináša. Vraj či to nie je skúška, no Zephir to takto vôbec nevnímal. Bral to ako výhodou, ktorú vlci na týchto ostrovoch dostali a využívajú to. Niektorí na dobré, niektorí na zlé účely. Samozrejme, viac sa mu páčila jeho predstava než Arrynova. ,,Čo by z toho bohovia mali, ak by nám klamali? Zábavu?"tu už však zachádzali do hlbších debát.
Takéto dohadovanie nemalo zmysel, každý mal tú svoju pravdu, ktorej sa držal a obidvaja by si donekonečna rozprávali svoje. Arryn jej neveril, Zephir tiež, avšak zaujímala ho a niečo ho ťahalo ku tomu, aby z jej ovládania vyťažil čo najviac.
Áno, aspoň ostražitý bude, ale vlkove slová ho aj tak neodradili. ,,Skrátka si treba prežiť skúsenosti s ňou, a potom...uvidíme,"keby sa to vlkovi dalo, mykol by plecami. Len tu zostať a skúšať, čo to vlastne ovláda. Mal na výber? Nemal. Zephir bol vlk, ktorý by sa skôr prispôsobil väčšine, než kráčal vlastnou cestou. Raz sa to však dozvedia obidvaja.

Zephir mal na to úplne iný názor, no nechcel sa hádať, len ho táto téma zaujala a dúfal, že si to Arryn nevyloží zle. Zephir sa nikdy nevyžíval v konfliktoch.
Vlci sú teda jediný druh, ktorí mágiu využívajú, čo bola pravda. ,,Tú mágiu by sme potom nedostali pre nič. Dali nám ju bohovia. A tí, keď sú niečo viac než my, asi vedia, čo robia." Hovoril nám, pretože vedel, že s príchodom na tieto ostrovy sa niečo zmenilo. Od prvého okamihu,keď tu otvoril oči. Vedel, že ho to ku niečomu ťahá, nebol si však istý, ku čomu presne. A keď je Arryn obyvateľom týchto ostrovov, s istotou ju bude ovládať i on, napriek jeho postoji ku nej. Len ju nevyužíva. ,,Keď ju ovláda väčšina vlkov alebo každý, tak sa obávam, že len s fyzickými schopnosťami tu prežiť nepôjde."Čo však i určite vedel, Zephir sa len zamýšľal nahlas. Arryn mu to však viac objasnil, prečo mal ku nej taký odpor, vďaka čomu ho vlastne chápal. Keby vyrastal v rovnakých spôsoboch ako on, možno by mal rovnaký názor, bola to však aj vec povahy. Zephir si skrátka rád zjednodušoval život.
Došlo mu, že človek zrejme bude dvojnožec.
Vlk vysvetľoval ďalej. On na obety neveril. Nemá istotu, či ten, ku ktorému sa klania, vôbec existuje a splní jeho prosby. Podľa neho to povedal veľmi zjednodušene, niekto alebo niečo na to musí dohliadať. Nehovoril mu však do toho nič, pretože jeho myšlienky boli iba domnienky, do tejto témy sa absolútne nevyznal a možno je to skutočne tak, ako hovorí.