Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Oddychovala som u vody, ktorá obkolesovala menší stromček, na ktorý dopadali paprsky luny skrz praskliny v skale. Strihla som uchom a otočila sa za krokmi vlčice, ktorá sa ku mne po chvíli pridala. Nečakala som nejaké vrúcne slová, nebola takým typom vlka. To som si všimla i za ten krátky čas. "Zdravím vás, Astro," riekla som k vlčici a kývla k nej hlavou. Nemala som v pláne však vstať, nie hneď. I napriek spánku som bola unavená. Ale nie fyzicky, skôr z toho, že som sa už dlho nevydala niekam na prieskum. Strihla som uchom. "Ďakujem, určite sa však nájdu ešte takí, ktorí sa o ňom nedopočuli," povedala som a napadli ma moje podarené vĺčatá, Vino, či Zinek. Ktovie, kde im zas bolo konca, ale tak nejak som si na to už zvykla. "Hm?" zamumlala som, keď sa jaskyňou začalo rinúť tlmené vytie. Zastrihala som uchom a začalo mi mierne žiariť, keď som zisťovala počet vlkov na území. Spozornela som. "Prepáč mi, budem ťa musieť na moment opustiť, ale potom sa vrátim alebo ma môžeš zastihnúť na území pri jazere," riekla som smerom k nej, ako som sa stavala na rovné labky. "Máme tu neohlásenú návštevu," dodala som, keď som sa i spolu s kardinálom vydala von z úkrytu. Ach, chcela som si aspoň chvíľu oddychovať, ale to nešlo tak jednoducho. Veru nie. Kľučkovala som pomedzi skaly v úkrytu a pomaly mierila do lesa.

//les álf

//Svorka

Nasledovala som hranice a následne som zamierila smerom k úkrytu. Ako dlho som už v ňom nespala? Nejaký čas to už bude. Zastrihala som ušami a pomaly vošla skalným tunelom do vnútra úkrytu, kde sa nachádzala spoločná sála. Bolo to tu stále rovnako útulné ako keď som to našla. Bola som rada, že sa tu o všetko vlci starali. Cítila som tu prítomnosť len Astry, nechcela som ju hneď rušiť a pobrala sa do svojho výklenku, kde som sa zvalila na kožušinu a od únavy zaspala. Nespala som však dlho a môj spánok bol bezsenný. Keď som sa prebrala, ležérne som sa pozrela po okolí, zívla si a povedala si, že by som mala ísť niečo produktívne robiť. Nemohla som pol dňa vyspávať. Postavila som sa na rovné laby, otriasla som sa a ponaťahovala si stuhnuté svaly. Následne som zišla dole po schodíkoch a zamierila k stojatej vode, kde som sklonila hlavu a napila sa. Strihla som uchom a pohľadom som pozerala po úkryte, hľadajúc Astru. Mali sme možnosť sa porozprávať, teraz keď tu nikoho nebolo. Zívla som si. Azda i príde? Švihla som chvostom a pozrela sa na kardinála, ktorý sa tiež došiel napiť vody.

Sedela som na skale a dívala sa na okolie, akoby som chcela, aby niekto cudzí narušil hranice. Privrela som oči a premýšľala, či som tak paranoidná alebo len naivná. Rozhodla som sa však, vzhľadom na absenciu hraničiarov, okrem pochôdzky aj hranice obnoviť. Ostatní museli vedieť, že tu sídli svorka. Avšak zdalo sa, že hranice chátrajú a bolo by fajn ich opäť nejak označkovať, nech je to všetkým hneď jasné. Zastrihala som ušami a vydala sa z kameňa dole. Rozišla som sa po pomyselnej hranici a obtierala sa o kmene stromov, ako som pokračovala vpred. Na všetkom som zanechávala svoj pach. Kde tu som to obcikla, aby som zanechala silnejšiu pachovú stopu. Hranice sme nemali nejak extra veľké, preto mi dostať sa od mora k moru netrvalo až tak dlho. U toho som i neustále vetrila, aby som zistila, či ich niekto už nestihol narušiť, no nevyzeralo to tak. Práve naopak. V lese vládol pokoj a mier. Usmiala som sa spokojná tým, čo som urobila a zavrtela hlavou. Ešte som niekoľko stromov pokrstila svojou srsťou a pár kroví a koreňov svojim pachom. Verila som, že táto čerstvá pachová stopa dá jasne najavo druhým, že sa tu zdržujú vlci a nebolo by dobré sme liezť. Zastrihala som ušami a nasala pachy. Cítila som tu niekoľko členov a medzi nimi Astru. Tú jedinú som registrovala, že bola niekde pri úkryte ak nie v ňom. Bola sama alebo s Excelom? ktovie, ale i ja by som si rada konečne oddýchla, a tak som sa vydala po tejto námahavej obchôdzke smerom k úkrytu.

/Obnova hranic/

//úkryt

V Ý P L A T Y ~ A U G U S T
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Jaroslav
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.8. - 31.8. 2024
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 8.9. 2024

O Z N Á M E N I E - S M E Č K O Z R A Z U

Rada by som nechala zísť našich vlkov začiatkom októbra. Ideálne smečka zraz 5.10. u jazera na území svorky. Pridalo sa dosť členov a bola by som rada, aby sa nejako zoznámili a následne by sa tí, čo budú mať záujem, vydali na lov pred zimou (splníme tak i miniquest!). Hra sa nezasekne, pretože pôjdeme bez poradia. Od môjho postu budete mať 72 hodín na odpis a potom píšem ďalší post, aby sme hrou pohli. Rovnako dopadne i lov, nech sme do konca októbra najneskôr hotoví.

Vietor pofukoval a ja stále sedela na hraniciach na kameni a sledovala les. Niečo sa mi nezdalo, pretože ten pach mi bol cudzí, no zároveň i povedomí. Zabručala som. Ako dlho som tu chcela sedieť? Nezdalo sa, že by sa chcel k nám vydať. Možno ucítil svorku a otočil sa. Vydýchla som si a zoskočila z kameňa. Rozhodla som sa, že sa opäť vyženiem na cestu a vydám sa smerom k horám po hraniciach. Bola som zvedavá, že či tu tiež niečí pach nájdem, ale nezdalo sa to tak. Všade som cítila len čistý les alebo pachy členov. Či už staršíe alebo tie novšie. Ktovie však, kde všetci boli. Vydýchla som so a pokračovala ďalej. Do zorného poľa mi padol krík, ktorý bol značne poškodený. Musel ho zrovnať nejaký medveď alebo jeleň. Avšak medveďa som nikde necítila. Toho by som tu nechcela stretnúť len čo bola pravda. Pokračovala som popri hraniciach smerom k horám a keď som bola v ich tieni, pohladom som prešla po stúpaní. Eren nebol nikde. Musel ísť týmto smerom, ak šiel od svätyne, no tu nebolo po ňom ani stopy. Hmm... Mala som mierne obavy. Iní cudzinci však na hraniciach neboli, čo ma mierne hrialo u srdca, že nás ani Chaos nesledoval. Nechcela som, aby sme s nimi prišli do ďalšieho konfliktu. Ešte by niekomu ublížili a čo potom? Asi by som si to vyčítala do smrti, keby podo mnou niekoho rozekali. Preto som bola rada, že stav hraníc bol nenarušený.

//Hlídka 2/2

Solari a Riccu som nechala za svojim chrbtom. Čoskoro zmizli medzi stromami a ja sa vydala k hranicia svorky. Chcela som ich najskôr celé prejsť a potom sa na nejakých bodoch na chvíľu zastaviť. Čo ak sa tam niekto zjaví? Možno i toho Erena od severozápadu uvidím prichádzať. Ale to boli len krásne sny. Nedávala som tomu reálne šance. Strihla som uchom a vydala sa na južnú hranicu. Tam sme susedili s vodou a tak nebolo pravdepodobné, že by tie hranice niekto narušil. No istota bola istota. Zastrihala som uškami a nasala pachy, dokonca som premýšľala, že aktivujem svoju náušnicu, ale... rozhodla som sa nechať to tak a radšej sa poriadne prejsť a zistiť tak, či tu náhodou niekto nestopuje. Nechcela som, aby nás nejaký člen Chaosu napríklad sledoval. Ešte to by nám tak chýbalo. Zamračila som sa a naježila sa mi srsť. Prešla som celé južné hranice a postupne popri rokline zamierila na sever. Späť do lesa. Čuchala som a čuchala, no nikde som necítila nič podozrivé či zlé. Všetko tu bolo tak... pokojné a jednoduché. Avšak po chvíli kroku, som ucítila niečí pach. Nepoznala som ho, no nebol až tak blízko hraníc, len mi ho privial vietor. Zabručala som a na moment sa zastavila na jednom kameni, kde som si sadla a čumela medzi stromy, či tam toho cudzáka neuvidím.

//Hlídka 1/2

Počúvala som Riccu, ktorá mi opisovala celú ich rodinnú situáciu. Nemýlila som sa. Naozaj ich bolo viacej. Bolo to však dávno, a tak som si tým nebola úplne istá. No Ricca mi potvrdila, že ich skutočne bolo viac. Strihla som uchom a prikývla. Vĺčatá sa radi vytratili. Sama som mala také, ktoré sa flákali ktoviekde. Naposledy som tu cítila len Joseline. Ale ak žili, bol to úspech, no mohli sa aj doma ukázať. "Ach, mládež, Bohom nemôžete pomáhať. Sú to sebeckí, dorobení zazobanci, ktorých nezaujíma nič, len oni sami," riekla som a zaškerila sa. "Aj keď občas sa tvária, že pre nás niečo robia, v skutočnosti sú im naše osudy jedno," dodala som, pretože som nemala dobré skúsenosti s miestnymi bohmi. Boli preceňovaní a zbytočne ospevovaní. Aj keď Iris vyzerala normálnejšie, než Nero, to bola pravda. "Nevidela som ho, ani nezachytila jeho pach. Azda sa len zatúlal na ostrove alebo natrafil na niečo zaujímavé. Snáď do zimy sa ukáže a aj ostatní," skonštatovala som a pokývala hlavou. Bola som mierne nervózna, no v prírode prežili vždy len tí najsilnejší. Musela som veriť, že i moje vĺčatá boli silné a určite sa dokážu o seba postarať. "Hmm, dobre. Viete čo? Hovorila som to už i ostatným členom, ktorých som stretla, že s príchodom prvých zimných mrazov, sa chcem pri jazere so svorkou stretnúť. Tam budete môcť povedať, ak na niečo zaujímavé prídete aj ostatným, budem len rada, keď vás tam uvidím," nadhodila som a prešla po oboch pohľadom. Musela som sa však pustiť do ostatných povinností, ktoré som ako alfa mala. "Teraz ma ale ospravedlňte, mám nejaké povinnosti, hlavne skontrolovať hranice, držte sa a dávajte prosím na seba pozor," upozornila som ich, akoby to boli moje vlastné deti. Boli mladí, azda i preto som to tak riešila. Neboli o toľko starší než Tebeth a Niyari alebo áno? strihla som uchom a vydala sa do lesa.

Strihla som uchom. Takže ich matka podľahla na chorobu, ktorou trpel i sám Vino. Aj ja... každý si ňou prešiel, len v inom merítku, pravda. Povzdychla som si. Avšak aspoň mi potvrdila Ricca, že ich otca dlho nevideli. I on jej mohol podľahnúť alebo sa ocitol na druhej strane ostrovov, ktovie. "Hm, nevadí. Hlavne, že ste tu vy. Mali ste ešte ďalších súrodencov, nemýlim sa? O nich niečo viete?" opýtala som sa ich oboch a nadvihla obočie. Chcela som byť len informovaná. Ako som bola zalezená na území stále, strácala som prehľad o tom, čo sa na ostrovoch deje. Povzdychla som si. Bolo to strašne únavné! Vypočula som si ich obe o tom, čo by boli schopné robiť pre túto svorku. Mala som s nimi svoje plány. "Hm," zamumlala som a privrela som oči. "Určite do začiatku bude vhodné, keď zaujmete pozíciu prieskumníkov. Potrebujeme zistiť, čo sa na ostrovoch deje a aj sa na svojich cestách veľa naučíte," začala som a mykla chvostom. Ach ako som im závidela tú voľnosť. Ja sama som bola za svojich čias prieskumníkom a chýbali mi tie časy. Teraz som tu len zarastala machom. "Už som stratila prehľad o tom, čo sa vo svete deje. Bola by som rada, keby ste sa mi pravidelne hlásili... stačí v krátkosti, čo ste zažili, na čo ste prišli, čo sa kde deje... čo ste sa naučili," riekla som. Zaujímalo ma, kam sa ich charaktery rozvinú a čo z nich skutočne vyrastie. Ale videla som v nich potenciál, ktorý by som v nich chcela rozvíjať. Usmiala som sa na ne. "Čo na to poviete?" otázala som sa ich a nadvihla obočie. Samozrejme, že sme sa mohli pobaviť i o iných veciach, ale tie so mnou moc vlkov riešiť nechcelo. Asi v tom hrala rolu bariéra toho, že som bola alfou. Povzdychla som si. Ale i ja sa vedela zhovárať i obyčajných veciach! Niektorým som nerozumela lebo boli príliš emočné, ale... to nevadí.

Pohľad som presmerovala na Riccu, ktorá sa chopila slova. Už som chápala, prečo mi je tak povedomá. Začínalo sa mi i vybavovať, že som sa s ňou rozprávala, keď bola menšia. Pokiaľ ma spomienky neklamali, chcela odísť do Zlatej. Ale očividne na cestách sa jej zacnelo po domove? Ktovie. Nesúdila som. Bola to jej voľba a teraz bola staršia než predtým. Bol to asi len mladícky rozmar. Alebo ma len moja pamäť klamala. "Som rada, že si našla cestu späť domov," riekla som, keď obidve povedali to, čo mali na srdci. "Vždy to tu bude tvoj domov, Solari a aj tvoj, Ricco," povedala som a na obe sa pozrela. Následne som dodala: "Osud vašej matky ma mrzí. Niekedy však neovplyvníme božie úmysly s našimi životmi." Zaujímalo ma, kde skončil ich otec. Ale určite nie tu. Možno preto som sa na neho nepýtala ani, netušila som, aké mali medzi sebou rodinné vzťahy. "Oficiálne ťa Solari vítam naspäť doma a Ricca, myslím si, že už je na čase, aby si sa mohla považovať za sigu tejto svorky... V dohľadnej dobe určite i kappu. Vidím, že ste obe dospeli," riekla som a venovala im úsmev. Nebol nijak prehnaný, ale aspoň sa na mojej neutrálne vážnej tvári niečo objavilo. "S tým by som sa ťa i Ricca chcela opýtať, kam vidíš svoje smerovanie v povolaní, ktorým pomôžeš tvojej svorke?" opýtala som sa jej a pozrela u toho i na Solari. Lovcov nebolo nikdy dosť, ale mali sme i dosť málo informácií a preto by sa zišli i priezkumnici no i hraničiari a obranci... Ach. Všetko bolo treba dať pekne dokopy!

//lws alf

Opustila som novú dvojicu, ktorú budem stretávať v lese častejšie a vydala sa za kardinálom, ktorý už strážil dve vlčice neďaleko. Zastrihala som ušami a s náušnicou prezistila, kto sa vlastne všetko na území nachádza. Bolo príjemné vidieť, že je tu tak živo. Nastražila som ušká a spokojne kráčala vpred. Mala som v pláne ich rýchlo vybaviť a ísť ďalej. Musela som toho pred zimou ešte veľa zariadiť. Napríklad zorganizovať lov, na ktorý sa Vino pekne vybodol! "Hm," zamumlala som si popod ňufák. Opatrne som našľapovala po mäkkom lesnom poraste a v tichosti sa približovala k dvojici. Upravila som i smer vetru, aby ma neucítili prichádzať. Zjavila som sa až medzi vetvami dvoch mohutných ihličňanov, spod ktorých som vyliezla. Pohliadla som prv na Riccu, ktorej som kývla hlavou na pozdrav a potom upriamila zraky na vlcicu, ktorej pach mi bol povedomí no z jej vzhľadu som si s ním nikoho nespájala. Azda som ju len niekde zahliadla? Zmenila srsť? V tejto krajine bolo množstvo premenných. "Zdravím ťa drahá Ricca, koho k nám vedieš ak sa smiem spýtať?" otázala som sa na ňu, no pohľadom som nespusťala jej spoločníčku. Odkiaľ som ju len poznala...

//Pardon mobil post písaný na tretí raz

Marec:
Ricca = 15kšm + 1% do vytrvalosť
Enzou = 15kšm
Meduňka = 5kšm
Excelsior = 15kšm
Joseline = 15kšm a 1% vytrvalosť

Apríl:
Joseline = 5kšm
Ricca = 10kšm
Enzou = 15kšm
Meduňka = 10kšm

Máj:
Enzou = 5kšm
Meduňka = 5kšm
Joseline = 15kšm a 1% vytrvalosť
Ricca = 15kšm a 1% vytrvalosť

Jún:
Meduňka = 10kšm
Joseline = 5kšm
Ricca = 10kšm

Júl:
Enzou = 10kšm
Excelsior = 15kšm
Joseline = 10kšm
Ricca = 5kšm

DOKOPY ZAPÍSAŤ (aby to bolo jednoduchšie):
Ricca = 55kšm a 2% vytrvalost
Enzou = 45kšm
Meduňka = 30kšm
Excelsior = 30kšm
Joseline = 50kšm a 2% vytrvalost

U Riccy funkciu zohráme až k ním Liss dôjde. Excela vymyslíme ešte :D

Sledovala som Astru, počúvala ju. Vedela som, že nie je pre nás hrozbou. Minimálne tak na mňa nepôsobila. Necítila som však z nej ani žiadne postranné úmysly alebo tak... privrela som očká a nechala ju teda povedať tie slová, ktoré som potrebovala formálne počuť. "Hm, takže za predpokladu, že sa k nám pridáš, tvojim zameraním by mohla byť hraničiarka. Niekto ako ty, by sa nám veru hodil," riekla som a švihla chvostom. Keby mala radšej cestovanie, mohla sa stať priezkumníčkou, ale o to rozhodne nestála. Chcela svoj pokoj a stabilnú pôdu pod labkami. Tú som jej vedela v tento moment zaručiť. Ach, ako to už i mne chýbalo. Ísť sa niekam takto zatúlať a znova niečo zažiť. Priam nereálne, veru. Až by som však uvidela Vina na území, možno by sa mi podarilo odísť aspoň na pár dní. No skôr som sa prikláňala k tomu, že to reálne nebude. Svorka ma potrebovala tu.
"Ďakujem, Astro. Vážim si tvojich slov," povedala som smerom k nej a pozrela sa na Excela. Hodili sa k sebe, len čo bola pravda. Nechcela som ich ďalej zdržiavať, mala som ešte ďalšie povinnosti. Aj keď by som sa s ňou rada porozprávala, to bolo jasné... Bola mi sympatická. Rozhodne som chcela vedieť viac z jej života! Ale na to bude kopu času! "Je mi cťou ti ponúknuť nový domov, bezpečné zázemie a pevnú pôdu pod nohami," začala som a na chvíľku sa odmlčala, než som pokračovala: "Excel, chcela by som ťa požiadať, aby si územie a úkryt ukázal Astre. Určite vám obom prechádzka po území pomôže sa s ním lepšie vžiť." Usmiala som sa i na neho. Musela som ísť na neho pomaly, ale verila som, že im tento proces prospeje. "S príchodom prvých zimných mrazov budem zvolávať svorku k jazeru. Ak natrafíte na ďalších členov, informujte ich o mojich slovách, prosím. Do tej doby máš Astro možnosť rozmyslieť si svoj záväzok. Nebudem sa hnevať. Avšak do tej doby, buď ako náš plnohodnotný člen a potom... uvidíš, ako to bude tvoje srdce cítiť," dodala som a prešla po nej pohľadom. "Verím, že sa nám naskytne viac času na to, aby sme sa lepšie spoznali. Mám mnoho otázok, ale môj post stráca právo na voľný čas," povzdychla som si a kývla hlavou smerom do lesu, kde sa nachádzali ďalší návštevníci, za ktorými som musela čoskoro odísť. Bolo mi ľúto, že ma videla takto roztekanú, ale čo sa dalo robiť. Časy boli kruté.
Následne sme sa rozlúčili. Kývla som hlavou. "Nech stojí šťastena pri vás a čoskoro sa uvidíme," riekla som a zmizla som v lese, aby som sa vydala smerom k druhej dvojici, ktorá na mňa zjavne čakala.

//daén

Prechádzala som pohľadom z Excela na jeho spoločníčku. Bolo mi jasné, že nie sú tu len tak. Dokonca som si ani nemyslela to, čo mi povedali. Srandujem. Prikyvovala som u ich slov hlavičkou. Samozrejme. Veľká severská láska. Chladná ako ten najmrazivejší kus ľadu. Bola som však za neho rada, že má niekoho blízkeho. Vzhľadom na jeho zdravotný stav. Dodávalo mi to nádej, že svet je predsa len ešte dobrým miestom a každého v ňom čaká šťastie. Počúvala som Astru, keď sa rozhovorila. Rozprávala dosť stroho, ale výpoveď jej slov bola bohatá. Konečne niekto, kto dokáže komunikovať priamo. Mala moje sympatie. "Hm," zamumlala som si niečo nezrozumiteľné popod ňufák, keď hovorila o Alateyskej svorke. Nemala som na ňu zatiaľ pozitívne ohlasy, len čo je pravda. Ale pravdou bolo, že už dlho sa ku mne nič nedostalo. Možno všetko bolo inak, než som si pamätala. Veď som dosť dlho bola... mimo. "Volám sa Lissandra a som alfou miestnej svorky, ako už vieš," riekla som na rovinu a nesnažila sa hrať na zdvorilé vykanie, vzhľadom na to, že sme mali byť členmi rovnakej svorky. "Okrem tvojich väzieb vo svorke na druhej strane kraju... aké sú tvoje ďalšie vlastnosti a zručnosti?" opýtala som sa jej, keďže sme potrebovali každú schopnú labku, ktorá by sa nám ponúkla. Nadvihla som zvedavo obočie a sledovala ju. Pôsobila som neutrálne, priam až odmerane. "Predpokladám na základe tvojho pôvodu, že budeš veľmi húževnatá, prispôsobivá a silná samica," začala som dedukovať a prezrela si ju. Nevedela som si však tipnúť, na aký smer by som ju videla. Či už lovca, obrancu, či posla... ktovie, čím by ona oplývala. Musela mi sama povedať, v čom sa cíti komfortne. K otázke jej prijatia som sa momentálne nevyjadrovala, zisťovala som. To bolo hlavné. I keď bolo priam jasné, že družku jedného z členov prijmem v konečnom dôsledku, no bola som zvedavá. Chcela som vedieť, s čím budem spolunažívať v jednom lese a v čom nám hlavne dokáže pomôcť.

V Ý P L A T Y ~ M Á J / J Ú N / J Ú L
Prosím vyplňte nasledujúce kritéria nižšie do komentárov pod tento príspevok, ďakujem!

Meno vlka: Abrahám
Počet príspevkov: herné príspevky za obdobie 1.5. - 31. 5. / 1.6. - 30.6. / 1.7. - 31.7. 2024
Postavenie: aktuálne herne odohrané postavenie
Povýšenie: Ak ste boli tento mesiac povýšený a máte to herne zahraté, môžete si napísať o jednorázovú odmenu...
napríklad -> povýšenie zo sigmy na kappu.
Funkcia: aktuálna herne pridelená funkcia / funkcia, ktorú by ste chceli pre vášho vlka
napríklad -> lovec / chcel by som byť lovcom
Aktivita pre svorku: Čo ste pre svorku urobili? Zachránili ste niekoho? Zdieľali ste užitočné informácie s členmi? Plnili ste svoju funkciu? (napr. ako lovec som ulovil srnu pre celú svorku)
Krátke zhrnutie (i rýchlo hry): všetko čo ste za tento mesiac stihli zažiť
Questy svorky: -individuálna položka-

Čas máte podľa nových pravidiel do polnoci 15. 8. 2024

/vyhodnotím naraz potom marec i apríl aj máj aj jún aj júl... :DD pardon/

//územie

Kardinál zamieril k druhej dvojici, ktorá sa ocitla na území, aby zistil situáciu. Ja pokračovala za doznievajúcim vytím Excela. Strihla som uchom a pomaly pokračovala medzi stromami po lesnej pôde, ktorú som už snáď poznala naspamäť. Nastražila som ušká a vyšla spomedzi krovia, kedy som uvidela onú dvojicu. Vlk sa od nášho posledného stretnutia nezmenil, aspoň mi to tak neprišlo. Zelené zraky som upriamila i na jeho spoločníčku, kvôli ktorej ma očividne zavolal. Zdalo sa, že však zranená nie je. Nebolo to teda kvôli pomoci. Aj keď som vedela, prečo prišli, stále som chcela mágiu oklamať a aspoň trochu si precvičovať mozog dedukciou. Ach, aké otravné bolo vedieť čítať myšlienky. Miestny bohovia ma naozaj len prekliali touto mocou, aby som pykala za svoje chladné správanie, keď som bola mladšia. Otravné.
"Rada ťa znova vidím, Excelzior. Som vďačná, že ťa tvoje cesty po ostrovoch opäť zaviedli domov a vidím, že neprichádzaš z ciest sám," riekla som smerom k nemu a pohľadom však stále ostávala na vlčici. Jej sfarbenie bolo tak jemné. Očakávala som, že nás Excel predstaví a postavia ma pred hotovú vec, prečo sem vlastne prišli. Strihla som uchom a pohľadom na moment odbehla smerom do lesa, kde letel kardinál k druhej skupine, ktorú tvorila Ricca s cudzincom. Aj keď onen pach som poznala. Len som si nevedela vybaviť hneď o koho to presne ide. Nevadí... teraz som mala na starosti týchto dvoch.