Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Doubravka len skonštatovala to, čo som si myslela ja sama. Zamával som chvostom zo strany na stranu a premýšľal, či tu vôbec ostanem ešte. Zdalo sa, že nie len o nás, ale aj o tých druhých vlkov nemal nikto veľmi záujem. Prešiel som si jazkom po tesákoch. Akoby tu nemal nikto záujem o to, či sa im tu premávajú cudzí vlci alebo nie. Povzdychol som si a pozrel sa na vlčicu, ktorá k nám predsa len prišla. Neveril som, že za nami niekto vôbec príde. A hľa! Postavil som sa na rovné labky a keď vlčica dohovorila, pokývol som jej hlavou s ľadovým, no predsa zároveň šarmantným výrazom. "Buďte pozdravená, drahá Hanko. Rád vás spoznávam, moje meno jest Rainer Arvid. Vaša priateľka, Doubravka, ma priviedla k vašim hraniciam, aby mi ukázala svorku v horách, ktorá je môjmu srdci najbližšia. Na ostrovoch som len pár dní, ale zima prichádza i do týchto končín a rád by som sa niekde uchýlil," riekol som smerom k nej a pozrel sa na ňu ohnivými zrakmi. Myslel som, že mi o nej hovorila. Vyzerali podobne. Mohlo ísť o vzdialenú, či bližšiu rodinu. Zeby ona bola tou, ktorú tu našla? Oh áno.

Pousmial som sa u jej slov. Vedel som, že to povie. Privrel som oči. "Som rád, že ma tu nenecháte, drahá," riekol som, i keď sme sa už dávno rozhodli si tykať. "Ako sa tu však zabavíme, než tvoja alfa dorazí?" posťažoval som si a pohľadom prešiel na jej kožuch. "Hm, môžeme..." začal som a naklonil sa väčšmi k nej, aby som jej zubami nežne prečesal srsť. "Prečistiť naše kožuchy?" dodal som pokojným hlasom a ešte chvíľu v tom pokračoval, ak ma neodstrčila a pobavene sa u toho uškrnul. "Ach, tak hustý. Pravdu máš, skutočne prežije i viac, než je krutá zima," skonštatoval som napokon a odtiahol sa. Pozrel sa jej do očí a chvíľu tak zotrval, než som začul hluk, ktorý sa šíril horami. Otočil som sa tým smerom a až prehnane ochranársky sa postavil pred Doubravku. Nikde som však nikoho nevidel, i keď ten krik znel akoby prichádzal z neďaleka. Čaro hôr. "Hovorila si, že sú milí a schopní. Čo týmto jačaním chcú dokázať?" riekol som a nadvihol obočie, keď som sa otočil späť na Doubravku. Azda ani nepatrili do svorky, no to som nemohol vedieť. Za týmto krikom sa mi skutočne ísť nechcelo a tak som sa posadil späť vedľa mojej nádhernej spoločníčky. Mal som predsa nejakú úctu a hrdosť. Rád by som si počkal na alfu osobne a nie, aby som sa tu štramíroval za nejakými ujačanými členami, nečlenami svorky. Prekazili i tú peknú atmosféru medzi mnou a Doubravkou. Otrasné. Odfrkol som si a keby som mohol, asi by som ich i spálil na popol, len aby zavreli svoju papuľu.

Nadvihol som obočie a pousmial sa. Doubravka mala dobré srdce a šlo jej hlavne o to, aby s každým vychádzala. Aspoň to mne tak prišlo, keď práve poukázala na ich milosť. "Nezáleží mi na tom, či budú ku mne milí. Rád by som len prečkal zimu so schopnými jedincami, na ktorých sa môžem spoľahnúť," povedal som na jej slová a privrel oči. Prístup druhých dôležitý nebol, čo sa týkalo prejavu. Pokiaľ si vlk vykonal svoju prácu dobre, bolo mi jedno, či u toho bol nepríjemný. "Nemusíš tu čakať so mnou, ak ti bude príliš chladno. Bol by som nerád, ak by si tu vymrzla. Určite tu máte miesto, kde sa budeš vedieť zohriať," riekol som smerom k nej, keď som si ju prezrel. Vonku už bolo chladno. Hlavne v takej výške, v akej sme boli. Moja srsť bola hustá a zniesla toho mnoho. Nechcel som však, aby Doubravka ochorela. Samozrejme, jej povinnosťou bolo, aby pri mne počkala, keďže som bol na ich hraniciahc. No i tak... nikto nemohol vedieť, ako dlho tu budeme čakať. Dúfal som však, že nie nejak extra dlho. Ešte som pred zimou sa chcel porozhliadnuť po okolí a pokúsiť sa nájsť toho obchodníka...

//Hraničné pohorie

Pomaly som kráčal po boku Doubravka, a keď som cítil silnejúci pach, zastavil som sa. Nechcel som zbytočne provokovať jej svorku. Bolo však slušné tu už počkať, aj keby som nemal nič v pláne s onou svorkou. Predsa len som mohol byť len tulákom, ktorý si nevšimol kam šiel. "Koľko má vlastne tvoja svorka členov? Akí sú?" opýtal som sa Doubravky, aby mi podala nejaké základné informácie skôr, než príde niekto z členov. Chcel som byť informovaný predtým, než sa budem pýtať na detailnejšie veci. Strihol som uchom a pozrel sa niekam do hôr. Z tejto strany boli len samé skaliská, ktoré už boli kde-tu poprášené snehovou pokrývkou. Myslím, že by som sem veľmi rýchlo zapadol. Zívol som si. Po tak dlhej ceste by sa mi zišiel i spánok, ktorý by som snáď mohol niekde v horách nájsť. Či už na území svorky alebo by som zablúdil niekam do nižších polôh. "Zima je už skoro tu," skonštatoval som, keď som vydýchol oblak pary z papule a zdvihol hlavu k nebu, z ktorého som očakával, že čochvíľa padne niekoľko bielych vločiek. Boli sme dostatočne vysoko. Tak či onak som zdĺhavo zavyl, aby som dal najavo našu prítomnosť. Moje vytie sa rozliehalo väčšinou hôr a odrážalo sa od skalných štítov.

Privrel som oči a pohliadol na ňu. Samozrejme. Bola len vlčicou, ktoré boli od prírody slabšie, než vlci. Minimálne pokiaľ sme zrovnávali rovnú silu. "Môžem ti ukázať nejaké triky, ako i menší a slabší vlk, dokáže prekonať veľkého a silného," dodal som a venoval jej vážny pohľad. Myslel som to tak. Vedel som jej pomôcť k tomu, aby bola istejšou a nápomocnejšou i pre jej priateľov. "Pomohli by ti i magické schopnosti, ktoré ponúka tento svet. Sám sa do nich potrebujem viac ponoriť, ale na to mám ešte čas. Len teraz som prišiel," pokračoval som a pomaly sa pohol k hraniciam. Bol som zvedavý na toho Einara, ktorého spomínala. Stále som veril v to, že ide len o zhodu mena. "Dobre, mohli by sme za ním ísť spoločne, až to tu doriešime. Veď ho nie je tak jednoduché nájsť? Alebo aspoň nájdeme nejaké... lesklé kamienky," dodal som a kývol hlavou. "Poďme bližšie k hraniciam a zavyme. Určite si nás tak všimnú skôr. Ak teda nezrážate všetkých, ktorý k vám stúpia jedinou labou," povedal som a uškrnul sa. Samozrejme, i to bola možnosť, ktorá sa tu mohla praktikovať. Ale tak krutý rozhodne nepotrebovali byť.

//latté

//Kvílivec

Strihol som uchom a zdĺhavo sa zahľadel na Doubravku, ktorá sa zdala byť prekvapená. Ktovie, či to len nehrala alebo hrala to, že je prekvapená, aby zakryla to, že nie je? Privrel som zraky. Nie, ona mi skutočne na nejakého zákerného vlka nesedela. A ak áno, musela byť tým najlepším manipulátorom a klamárom na svete. Pretože z jej osoby sršala len úprimnosť a radosť zo života. To, čo mne chýbalo. Nebol som sám najlepším vlkom pod slnkom, ale mať pri sebe niekoho, kto vo vás živí aspoň kus toho dobrého a ste ochotný pre ňu urobiť všetko... hmm. Romantické. Avšak kto by chcel zotrvať s niekým takým, ako som bola ja? Nemožné. "Takže ostrovmi sa takí vlci túlajú... to by si si mala dávať pozor, aby si im neskočila na sladké slovíčka," vystríhal som ju a ustarostene sa na ňu zadíval. I keď sme sa poznali krátko a v podstate mi mohla byť ukradnutá... vďaka tomu divnému omámeniu pri oáze, som ju bral ako svoju kamarátku, ktorá mi to tu poukazuje a uvedie do života na týchto ostrovoch. Niekoho, koho môžem vždy vyhľadať, aby som nebol tak osamotený. "Lesklé kamienky, dobre. Nejaké sa mu pokúsim nájsť, než za ním pôjdem," pritakal som a pokýval hlavou. U jej ďalšej otázky som sa rozhodoval, čo bude lepšie. Najradšej by som sa nechal dotiahnuť za samotným alfom, ale potom som to nechal tak. Pre Doubravku asi viac znamenali jej priatelia, za ktorými by bolo rozumné sa dostaviť. "Pokiaľ ti to nevadí, rozhodnutie by som nechal na tebe. Nevadí mi tu počkať, ani ísť za tvojimi priateľmi, pokiaľ budem s tebou," riekol som a zahľadel sa na ňu. Vedel som, že tak skoro sa naše cesty nerozídu. Bol som zvedavý, čo viac nám tento život tu prinesie. Ale zatiaľ som si... nesťažoval. Všetko bolo lepšie, než to predtým.

"Nič iného som nepoznal," odvetil som jednoducho a mykol ramenami. Pre mňa to až tak hrozné nebolo. Bol som v tom prostredí a ideológii vychovávaný od mala. Pozrel som sa na ňu a pokýval hlavou. Áno, v tomto kraji som mohol nájsť niečo nové pre svoj život. Len pán boh vedel, či to bude lepšie. Strihol som uchom a pozrel sa na pohorie. Ktovie, či vôbec jej svorka bude mať niečo, čo vo mne prebudí ten pocit tho, že je to môj domov. Aj keď nie rodený, tak získaný. "Zlé úmysly, hm, ty so mnou nejaké máš?" riekol som smerom k nej a podpichol ju. Spýtavo som nadvihol obočie a uškrnul sa. "Obchodník? A kde je? Čo za tie mágie chce?" povedal som a pozrel sa na ňu. Konečne vyslovila niečo, čo ma skutočne zaujalo a bol som pripravený si o tom zistiť čo najviac. Medzičasom sme sa zdvihli na nohy a vydali sa smerom k pohoriu, aby sme zavítali do jej svorky. Bohvie, či tam vôbec ostanem alebo nie. Možno sa k nim ani nepridám. Uvidíme.

//Hraničné pohorie

//Kvitnúca lúka

Pozrel som sa na Doubravku a pousmial sa. Áno, bol som dobrý a pravdou bolo, že som nikdy nemal labky prázdne. "Nachytala si ma. Takýto omyl v mojej zemi bol rozsudkom smrti," riekol som popravde a pousmial sa. Pokiaľ by sme nič nepriniesli, niekto by umrel. Hlad bol zrádny, rovnako ako nehostinné podmienky, kedy koristi bolo málo. "Verím, že v tejto zemi rovnaké podmienky nezažijem. So všetkou tou mágiou, ktorá uľahčuje život. Netušíš, ako by som vôbec mohol získať i iné schopnosti, než sú tie vrodené?" opýtal som sa jej a nadvihol obočie. Bola tu zjavne dlhšie než ja, keď sa už pridala k nejakej svorke. Chcel som zistiť, aké som mal možnosti alebo to bolo len v rukách tých bohov, ktorých tu mali. Chcel som spoznať tieto nové čary a vyskúšať si vlastniť niečo viac, než bol oheň. Podišiel som k vode jazera a sklonil hlavu, aby som sa napil. Bol som pomerne smädný, a tak som hltavo pil. "Ako ďaleko je tá tvoja svorka?" riekol som ďalšiu otázku a nadvihol obočie. Boli sme v tieni pohoria, ktoré sa týčilo nad nami. Mohlo ísť o tie jej hory? Ale videl som tu mnoho ďalších, tak ktoré boli tie jej svorky?

Pohliadol som na Doubravku, ktorá sa týmto jej neúspechom dosť trápila. Povzdychol som si a pozrel som sa na vlčicu. Uisťovala ma, že loviť vie a ja som jej to skutočne veril. Inak by do tohto štádia veku neprežila, keby si nedokázala uloviť aspoň jednu myš. "Verím ti, Doubravko. Nabudúce mi to ukážeš a ja vyjdem určite na prázdno," riekol som a privrel oči. Aj mne sa mohlo zadariť nič neuloviť. Ale v tejto krajine som sa takého omylu neobával. Nemal som pocit, že by tu bol nedostatok čohokoľvek. "Jedz," riekol som, i keď sa snažila z toho vyhovoriť. V mojom hlase bola počuť ráznosť i starosť. "Ide zima. Potrebuješ nabrať zásoby. I keď nie je tak krutá ako u nás na severe, určite ju bez zásob neprežiješ tak jednoducho," povedal som a privrel oči. Veril som, že jej svorka sa vydala i na lov vyššej koristi, ktorá zasýti viac, než nejaký ušiak. Keď sme dojedli alebo skôr počas toho, vyzvedal som. Pokýval som hlavou. Čiže tu boli i iné, pravda. Musela to byť rozsiahla zem. Prinajhoršom sa počas zimy vedeli spojiť a pomôcť si. Ako som si myslel. Táto krajina bola mojou utópiou. "Pokiaľ ostatné nesídlia v horách, aj ja si myslím, že najsprávnejšia voľba bude práve tá tvoja. No uvidíme," riekol som napokon a postavil sa na nohy. Bol som smädný. Neďaleko som v diaľke zazrel ligot hladiny jazera. "Môžeme?" opýtal som sa Doubravky a zamieril k vode, aby som sa napojil. A zmyl tú pachuť krvi, ktorá mi ostávala v papuli.

//Kvílivec

Doubravka mi kráčala naproti, ale už na prvý pohľad mi bolo jasné, že sa jej nepodarilo zajaca uloviť. Myslel som si to, prebehlo mi mysľou. Nič sa však nedialo. Síce som bol hladný, ale ten zajac mal tak desať kilo aj. Vypasený bol riadne. Určite si s nimi na chvíľu obaja utíšime žalúdky, než nájdeme niečo poriadneho. Pustil som ho teda na zem a pri jej slovách sa len pousmial. "Nič sa nedeje, aj také sú dni, kedy sa nedarí," riekol som a len si spomenul na život v horách. Tam sa omyly a chyby trestali kruto. Neulovil si korisť, bol si hladný. Avšak tu to bolo inak. Pridržal som si ušiaka na zemi labou a tesákmi sa do neho zahryzol, aby som si kusisko z neho odtrhol. Kývol som hlavou a zvyšok posunul k Doubravke. "Najedz sa," povedal som a sám si so svojim podielom ľahol na zem, kde som si stehno pridržal prednými labkami, kým som si trhal mäso. Zatiaľ, čo som prežúval, som premýšľal nad tým, aká môže byť tá svorka, kam sme sa chceli vydať. Ostrovy vyzerali byť veľké a priestranné, určite ich tu bolo viacej. "Doubravko, rozprávala si mi o svojej svorke. Sú tu však aj iné skupiny?" opýtal som sa jej a pokračoval v žraní. Zaujímal som sa o takéto základné informácie. Pomáhali mi v lepších znalostiach a bol som informovaný a lepšie pripravený. Na všetko.

Zastrihal som ušami a pohliadol na miesto, kam ukazovala Doubravka. Nasal som pachy a predsa len som ucítil slabý závan pachu ušiakov. Kývol som hlavou, aby sme pomaly k tomu miestu zamierili. Našľapoval som potichu ako mačka, s nastraženými ušami. Opatrne som kráčal a díval sa vpred, aby som náhodou nejakého králika nevydesil. Na moment som zastavil v pohybe, keď som zbadal pár dlhých uší, ktoré trčali z vysokej trávy. Po očku som pozrel na Doubravku, či je pripravená sa za zajacmi rozbehnúť. Bolo ich tu niekoľko, no nám stačili dvaja. I jeden by sa hodil. Azda by som ho mohol nechať džentlmensky dáme a ja by som si ulovil voľačo neskôr. Strihol som uchom a ešte spravil pár krokov, dobre že som sa neplazil bruchom po zemi. "teraz," šepol som smerom k Doubravke a vyrazil vpred. Zajace sa okamžite rozpŕchli. Vybral som si rýchlo jedného z nich a nasledoval ho cez veľkú časť lúky, než som ho dobehol. Sklonil som hlavu a chytil ho za šiju. Tresol som ním o zem a prednou labou si pridržiaval jeho telo, kým som ho nezadusil. Ešte chvíľu sa metal, no napokon umrel. Vzal som ho do papule a vydal sa spokojne za Doubravkou, aby som zistil, či sa jej podaril jej úlovok alebo jej budem musieť dať ten svoj.

//Oáza

Pokýval som hlavou, zatiaľ čo sme kráčali po rožhavenom piesku. "Pre teba to vyskúšam, ale nič teda nesľubujem," povedal som Dubravke, na čom sme sa práve zhodli. Teraz sme museli nájsť niečo pod zub, pretože som začínal byť fakt hladný. "Povedz mi, Doubravko, aký si dobrý lovec?" opýtal som sa jej, aby som nevybral korisť, na ktorú som mal chuť ja, no ona by nebola schopná ju so mnou uloviť. Aj tak som to videl len na nejakých zajacov, ktorých určite ešte i v tomto ročnom období na lúke nájdeme. Čoskoro sme prešli z púšte na lúku, ktorá sa ťahala široko ďaleko. Tu by sme niečo mohli uloviť, pravda. "Cítiš niečo?" riekol som smerom k nej a nasal okolité pachy, aby som zistil, či tu nejaká korisť je. Cítil som nejaký srnčí pach, i líščí, ale hľadal som ten jeden, ktorý by bol pre nás jednoduchým cieľom.

OZVENY KONEC(?)

Jej slová boli plné nadšenia a elánu. Zastrihal som ušami a pozrel sa na Doubravku. Mal som pocit, že by som mohol využiť túto príležitosť a skúsiť aspoň na zimu nový život. I tak som potreboval sa niekde usídliť a prečkať ju, než budem pátrať po ceste späť domov, kde som mal nejaké tie záväzky. Ešte si budú myslieť, že som len tak ušiel. Odfrkol som si a pokýval hlavou. "Bude mi potešením ti robiť spoločnosť vo svorke, ak ma teda váš alfa osloví. Nerešpektujem kade koho. Azda sa tak nezdám, možno je to tým teplom, že mi hrabe na hlavu a správam sa ako poblúznený puberťák, no na severe sme nemali priestor na nejaké prílišné prejavy emócií. Som dosť vážny až chladný, hlavne k cudzím. Ale ty, Doubravko, si tak plná života a optimizmu, že si mojim protikladom, ktorý mi na tvári vyčarí vždy úsmev," povedal som smerom k nej a zašvihal chvostom. Vedel som, že ten očar raz zmizne a budem zase plne sám sebou. Nie, že by som bol chodiaca kocka ľadu, ale tiež som nebol tak otvorený a srdečný ako ona. Teda nie na každého. Záležalo mi na mojej rodine, pred časom svorke, mojich hodnotách... uznával som lojálnosť, oddanosť, úprimnosť... Napokon som strihol uchom a kývol hlavou. "Poďme z tohto pekla preč," dodal som a vydal sa po boku vlčice na severe. Tam, kde sa púšť stretávala s travinou.

//Kvitnúca lúka

Strihol som uchom. Ohnivý. Lákavá spojitosť, ale i tak som tomu nechával otvorené dvere. Nechcel som byť potom sklamaný, že som si niečo namýšľal, čo nebola pravda. "Čím by som jej bol prospešný? Nepoznám tunajší kraj, jeho zvyky, ani históriu. Mám len svoju schopnosť a svaly, znalosti lovu..." riekol som a pokrútil hlavou. "Avšak stačilo by mi tam byť... s tebou," dodal som a usmial sa na ňu zasnene. A ak aj jej sesternica bola rovnaký živel, azda by som sa tam ani nenudil. Povzdychol som si. Toľké krásne predstavy, ktoré ktovie, či by boli realistické. "Áno, niečo by sme si uloviť mohli. Aj obyčajné zajace, tu nenájdeme nič, len myši. Asi by sme sa mali niekam vydať preč, drahá," zatiahol som a letmo do nej štuchol ňufákom. Sám som sa pozviechal na rovné labky. Otriasol som sa a pozrel sa na ňu. Bola tak krásna! Prirodzená, úprimná a žiarila ako slniečko. Priblblo som sa na ňu usmieval a prisahal, že sa nechcem od nej vzdialiť a užívať si len jej prítomnosť. Aspoň nejaký čas.

Ležérne som pootvoril očko a pousmial sa u jej poznámky. Bola všímavá. "Dobré ráno i tebe," riekol som smerom k nej a zívol si. Srsť som mal už dávno presušenú. Už som sa len cítil ako pomaly teplota môjho tela len rastie. "Do tej v horách?" riekol som, no to už Doubravka pokračovala. Nebol som si istý, či sa chcem pridávať niekam do svorky. Pozrieť som sa mohol, odprevadiť ju, trochu sa schladiť. Zastrihal som ušami, keď spomenula meno svojej alfy. V mojej hlave to meno rezonovalo, no pravdepodobne i inde na svete mohli byť vlci s rovnakým menom. Bolo by to absurdné a vtipné, keby to bola tá zhoda náhod. Einar Fiske... sú to už roky, čo zmizli. Nie, určite to nie je on, pomyslel som si, no zvedavosť vo mne rástla. Mohol som sa tam aspoň pozrieť... povzdychol som si. "Aj mne je s tebou dobre, môžem ťa do svorky odprevadiť, ale neviem, či sa tak skoro niekam pridám, aj keď ide zima..." skonštatoval som nahlas a zamyslel sa nad tým. Obtrel som sa ešte hlavou o krk Doubravky a usmial sa. Stále som sa cítil opantano v jej prítomnosti. "Nie si hladná?" opýtal som sa jej, aby som sa o ňu staral. Aj keď bola pravda, že i ja sám som bol hladný.