Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Kontakt s jej telom v tomto teple bol... i napriek všetkému príjemný. Nechával som ju, aby sa mi zabárala do kožucha. Bolo to príjemné a ja si to užíval. Tak ako každý iný samec, ktorý by mal tú príležitosť mať vedľa seba nejakú slečnu. Naše maznanie netrvalo dlho, pretože sme z toho tepla nakoniec zabrali do spánku. Sám som sa ponoril do ríše snov, kedy sa mi snívali sny, ktoré boli spojené s mojim minulým životom. Predsa len teraz som žil iný, azda lepší? Ktovie. Bol som mladý, ešte som mal toho veľa pred sebou. Síce ma režim dosť zrazil na kolená, moja hrdosť mi pomáhala ísť ďalej. Spokojne som driemal aj potom, čo som sa ako tak prebral. Doubravka ešte spala a ja som ju nechcel budiť. Spokojne som spinkal až do momentu, kedy som už začínal byť suchý a teplo opäť postupovalo mojou podsadou srsti. Bolo mi teplo. Najlepšie by bolo, keby sme sa presunuli niekam inam. Mohli sme si niečo uloviť? Mohol som pre ňu ja niečo uloviť! To by bolo tak geniálne. Strihol som uchom a pozrel sa na Doubravku po očku, či už je hore tiež.

Mojou mysľou behalo mnoho myšlienok. Táto vlčica bola skutočne... záhadná. Na jednu stranu sa bála, na druhú bola statočná a vábila ma. Oheň ju priťahoval a ja sa jej nečudoval. Veď som mal len tie správne gény! Nebolo pochýb, že som bol veľmi chrabrí. Musel som si trošku polepšiť ego, pretože keď to neurobím ja, tak kto? Napokon som ju sledoval, ako sa unavila. Ach, ako som jej len chcel niečo podarovať! Ale čo? Myslel som si, že za ten krátky čas sa tak nezblížime, ale každou minútou ma to prekvapovalo viac a viac, čoho som bol schopný voči nej cítiť a myslieť si. "Vadilo by ti, keby si tiež ľahnem? To teplo je únavné, len pravdu máš," riekol som a s ťažkým povzdychom som sa po chvíli zvalil do piesku. Na mokrú srsť to nebolo ideálne, ale mne to bolo jedno. Bolo mi teplo a prial som si, aby som odtiaľto čo najskôr odišiel. Ale nemohol som tu Doubravku nechať samú. Nie teraz! Veď by ju tu ešte napadol... nejaký ten had alebo niečo. Musel som ju ochrániť a ukázať jej, aká som dobrá partia! So mnou sa jej nič nestane.

Díval som sa na Doubravku a čakal, čo mi vlastne na tú moju lichotku povie. Na moment som i ľutoval, že som to vyslovil. Určite ju tým len vydesím, lenže na moje prekvapenie bola s tým v pohode. Nastražil som uši a počúval jej slová. Musel som sa nad tým pousmiať. Stále videla v ohni hrozbu, i keď bol prirodzený, ako všetko ostatné. Lesné požiare zo slnečných lúčov alebo z úderu blesku... i naši predkovia sa s tým potýkali. Nebolo to nič, čo by nebolo súčasťou prírody. Dôvod k strachu z neho preto nebol. Aspoň tak som v to veril ja. "Mňa sa báť rozhodne nemusíš. Nepatrím k hlupákom, ktorí by svoju moc neovládali. Pochádzam, ako som už spomínal, z rodu, ktorému planie oheň v hrudi po celé generácie. Sme predurčení k jeho ovládaniu. Nie je možné, aby sa ti so mnou niečo stalo," riekol som smerom k nej rozhodne a ani sa neusmial. Myslel som to totiž vážne. Bol som hrdý na svoj pôvod i našu "plemennú knihu". Zažmurkal som, keď pomaly vychádzala von. Jej dotyk bol tak jemný a krok ladný. Šiel som za ňou ako zhypnotizovaný. Bola mojou múzou, afroditou... Nasledoval som ju von na breh, aby som videl, čo mi chcela ukázať. Kam pôjdeme? Nič sa tu nedalo robiť. Oáza bola len piesok a vyschnutá tráva. Voda... mohli sme sa len romantický prechádzať, či rozprávať sa príbehy. Taká nuda! Chcelo to viac života. Ani kvet som jej nemohol venovať, pretože tu prekvapivo nič nerástlo. Cítil som sa tak frustrovane.

Samozrejme, že mi to tá krpatá vlčica veľmi rýchlo vrátila. Aj s úrokmi. Zastrihal som ušami a snažil sa nadýchnuť skôr, než ma opäť strčila pod vodu. Bublinky vzduchu mi pomaly prúdili od papule až hore k hladine. Nechával som ju chvíľu si myslieť, že ma dostala, no potom som ju veľmi ľahko svojimi svalmi zhodil a vymanil sa z jej objatia. Vynoril som sa a opäť popadol dych. Ostal som stáť ako také mokré kura vedľa Doubravky a usmieval sa na ňu. Ako taký hlúpy chlapec, ktorý sa zaľúbil do bieleho kvetu. Jej oči boli zelené, no nejako mi k jej vzhľadu sedeli. Keď som prekusol to, že niesla v krvi element zeme... dokázal som zo seba vyplodiť vetu: "Máš nádherné oči, Doubravko." Môj hlas bol príjemný, až vábivý. Premýšľal som, či mi do ksichtu šplechne ďalšiu spŕšku vody, pretože taká presne bola. Živelná a pochabá, ako celá matka zem. Voda ma príjemne chladila, ako mi obmývala labky. Určite to bolo v tomto parne veľmi príjemné. Ani som sa nebál toho, že by som nachladol, to by bolo hlúpe. Určite hneď ako vyjdeme na breh, tak mi srsť vyschne do pár minút.

Keby som nebol pod týmto omámením, asi by som reagoval inak, než doteraz. Avšak predsa len som sa uškrnul. Chcela sa hrať a ja som jej na to skočil. Nechal som sa viesť a vrátil jej šplechnutie do ksichtu. Odbehol som bokom, kým z očí dostávala vodu a snažil sa jej tak zmiznúť z dohľadu. Premýšľal som, ako ju strhnem do vody, aby sme sa spoločne okúpali. Pobavene som sa u toho zubil. Odrazil som sa a prednými labami ju jemne strčil, aby stratila rovnováhu a padla do vody. "Vieš plávať?" zabručal som. I keď jazero nebolo hlboké, stále sa v ňom mohla utopiť, ak by začala panikáriť. Ak sa mi ju podarilo strhnúť do vody, zvalil som sa do nej tiež. Celý som sa namočil a chvíľu pod vodou ostal, aby sa mi môj kožuch poriadne nasiakol vodou. Následne som sa vynoril a odfrkol si prebytočnú vodu von. Otvoril som zraky a začal ostriť, či mi to Doubravka opätuje a strčí ma pod vodu zase!

Hľadel som na ňu akoby cez ružové sklá. Bola tak perfektná! Až bola škoda, že sme sa nespoznali skôr. Že nepatrila k môjmu domovu. Ach. Azda mi skutočne chcel osud naznačiť, že tieto ostrovy sú mojim novým domovom, novou nádejou. Zasnene som počúval slová, ktoré hovorila. Jej hlas bol ako piesňou pre hadov. Tak melodický a vábivý, že som sa cítil ako v hypnóze. Povedala mi toho o sebe mnoho. Počúval som ju a bol i zaskočený niektorými vecami, ktoré mi povedala. U jej otázky som sa pousmial. Samozrejme, že očakávala niečo i po mne. "Mám rád zimu, hory, chlad. Noc, nočná obloha a hviezdy. I keď v našom domove nebol čas sa nad krásou prírody pozastavovať, ja som si ten moment našiel. Nebojím sa ničoho, okrem zabudnutia a... samoty," riekol som a pozrel sa na vodnú hladinu. Stále mi bolo teplo. "Nejdeme sa schladiť?" opýtal som sa jej, keď bola tak prírodne založená, trocha blbnutia vo vode by mohlo byť fajn! Venoval som jej šibalský úsmev a vykročil do vody. Oáza nebola hlboká a tak sme sa tu mohli trochu vyšantiť!

Zasmrkal som. Slzy ma štípali na tenkej koži okolo očí. Bolo to tak ponižujúce. Zabručal som a odtiahol sa takmer narovnako s Doubravkou. Zvláštne, že sme si boli tak blízky a to sme sa videli len niekoľko minút. Niečo mi tu nesedelo, ale v túto chvíľu som nad tým nebol schopný premýšľať. Asi som mal nejakú slabú chvíľku. Možno tak na mňa vplývala tá horúčava púšte? Predsa len tu museli byť i päťdesiatky. Musel som mať úpal, že som sa správal ako pobláznený pubertiak. Ostávalo medzi nami ticho, no jej blízkosť som si i napriek tomu užíval. Mala lahodný pach a príjemný kožuch na dotyk. Kiežby sme sa mohli spoločne len tak nezáväzne váľať po horúcom piesku v príjemnom objatí. Mal som rád maznanie sa. Nie len preto, že počas mrazivých nocí to príjemne dokázalo zahriať, ale blízkosť inej živej bytosti bola príjemná. I keď len taká letmá, krátkodobá. Čo som mal však teraz povedať? A mal som niečo hovoriť? Chcel som o nej zistiť niečo viac. Neviem ani prečo. Moja intuícia ma k tomu pobízela. "Povedz mi niečo o sebe. Moju slabosť si videla," povedal som napokon a uškrnul sa. Snažil som sa to zahrať na frajera. "Máš nejaké... hmm... obľúbené veci?" opýtal som sa jej, čím sa snažil o nej zistiť niečo viac. Prešiel som si jazykom po tesákoch a vyčkával, čo z nej vypadne. Možno o nej zistím dačo zaujímavé? A potom som sa jej mohol vypytovať na svorku? Nie. Načo? Tá ma nezaujímala tak ako ona.

Situácia s vlčicou sa vyostrovala. Nebolo to ani mojou zásluhou, ale práve jej impulzom. A potom kto je tu ten nebezpečný? Síce som bol horiaci plameň, no Doubravka bola... iskrou. Pri jej dotyku mnou mierne cuklo. Bol to inštinkt, ktorý som si životom v horách vypestoval. No napokon som sa opäť uvoľniť. Dotyk jej horúcej labky bol príjemný, azda by som si i prial, aby sa jej hebká srsť priblížila ku mne ešte viac. Mala však pravdu. Mohol som veriť v to, že všetko je tak, ako má byť. Keď som tu bol ja, mohli tu byť i iní. Veď niekoľko jedincov zmizlo... boli to však roky. Strihol som uchom. "Doubravka," riekol som a pozrel sa jej do očí. Jej gesto a slová vo mne vyvolali s tými zvýšenými hormónami reakciu. Nie priam žiadanú z mojej strany, no zároveň pochopiteľnú. V očiach sa mi nahromadili slzy a veľmi rýchlo som sa predklonil, aby som sa jej zaboril do srsti na krku, kde som sa snažil zbaviť tých odporných sĺz. Chvíľu som fňukal. "Nechcem tu byť sám," povedal som tlmene, ako som bol zaborený do jej srsti. Bola to pravda. Nechcel som byť sám, bez rodiny a svorky, bez režimu v ktorom som žil... rozpadlo sa mi všetko, v čo som doteraz veril. Bol som sám a stratený. Bol to ubíjajúci pocit.

Strihol som uchom a pozrel sa na Doubravku. Pokrútil som hlavou s letmým úsmevom. "Rodina a moja svorka pre mňa znamená všetko. Som schopný pre nich obetovať i sám seba. Aj keď to vyzerá hrozne, svojim spôsobom pociťujem prázdnotu, keď som tu. Stratil som všetko, v čo som veril, o čo som sa snažil. Tu som... nikto," riekol som a zamračil sa. Hľadel som do vody, v ktorej som hľadaj útechu. Bol som z toho rozhodený. Azda za to mohli tie hormóny, ktoré mnou lomcovali. Sám som nevyznával city, ani som sa na nič poriadne neviazal. Ale jednoducho sme mali svoje pudy a inštinkty a jednoducho s rozladenou harmóniou môjho bytia, to bolo dosť náročné. Hlavne u takej citlivej témy. "Rodinu nenájdem len tak, jednu mám, ale neviem sa za ňou vrátiť. Ty si nechcela odísť? Vrátiť sa?" riekol som a smrkol. Bol som rozcítený, tak som chcel otočiť debatu na ňu, aby som sa mohol dať trochu dokopy. Pretože ak by som viac rozprával o sebe, azda by som sa i rozreval. "Neviem, či sa s osudom zmierim. Kiežby som i ja tu rodinu svoju našiel, tak ako ty," dodal som napokon a privrel oči. Možno potom by som to bral ako druhú šancu na život, no sám som tu ostávať nechcel. Aspoň som mal teraz vo svojej spoločnosti vlčicu, ktorá nebola hlúpa, bola priateľská, pohľadná a sympatická. Cítil som sa s ňou fajn, i keď som nevedel, ako ona vníma mňa. Nezáležalo však na tom, čo ak sa po tomto stretnutí ani nestretneme už? Avšak jej spoločnosť mi bodla vhod, ako náplasť na moju dušu. Cítil som sa pri nej rozčarovane!

Očakával som otázku, ktorá prišla následne po mojich slovách a pripomienkach na jej element. "Môj rod v sebe už niekoľko generácií nenesie ani stopu po ostatných elementoch, než je oheň. V horách, kde som žil, zem ani voda nemali svoje opodstatnenie. Niektoré línie rodov mohli niesť ešte stopy elementu vzduchu, no prevažne bol u každého vĺčaťa takmer sto percentný oheň," vysvetlil som jej. "Hory neboli tak priateľské ako tieto, ktoré som tu mal tú česť uzrieť. Každá sekunda bola otázkou ži alebo umri. Slabí jedinci padli, silní sme ostávali. Režim, v ktorom som ešte pred pár dňami žil... sa zdá ako zlým snom, keď si ho porovnám s tým, čo je dnes. Azda len spím a sním? Je snáď táto chvíľa utópiou mysle, ktorá nevie, či prežije ďalší deň?" riekol som a privrel oči. Bolo to strašné spomíňať na to, čo bolo. V čom som žil. I tak som sa k tomu chcel vrátiť. Chýbalo mi to utrpenie, v ktorom som musel prekonávať každú jednu minútu svojho života. Azda len preto, že som nepatril k úplnému spodku. Pravda.
"Verím, že váš domov bol nebom na zemi, božím požehnaním vlčice, ktorá sa narodila pod šťastnou hviezdou," povedal som na jej slová a venoval jej priateľský úsmev. Zastrihal som ušami a pozrel sa na vodnú hladinu, ktorá bola tak pokojná. V týchto končinách som len márne mohol nariekať o kus vetru, ktorý by rozčechral moju srsť. "Zvládnu ho len skutočný majstri. Rody priam kráľovské, ktorých potomkovia majú predispozície na to, aby mu vládli. Je nebezpečný, no zároveň nápomocný. Každá mágia je zrádna, pokiaľ ju neovládneš. I tvoja zem dokáže privolať zemetrasenia, ktoré spôsobia škody. Voda s jej obrovskými vlnami a povodňami. Vzduch s víchricami a tornádami..." povedal som. Bolo však pravdou, že najspaľujúcejším bol práve oheň. Ten pokiaľ bol dostatočne silný, určite nedokázala zmiesť ani voda.

Pripomínal jej domov. Odfrkol som si. Keby mne pripomínal domov, asi by som odtiaľ hneď odišiel na opačnú stranu. Bolo pravdou, že nie každého domovina bola tak tvrdá ako tá moja. Doubravka vyzerala byť veľmi emotívna a priateľská vlčica, ktorá mala zázemie plné lásky a pokoja. Niečo, čo som ja nikdy nepoznal. Len samé povinnosti a to, aby som bol čo najužitočnejší pre svorku, inak by som skončil ako krmivo počas zimy pre vĺčatá. Prešiel som si jazykom po zadnej strane tesákov. "Ach, tvoja sesternica musí byť rovnaký živel ako ty, všakže," poznamenal som a premýšľal, že keby som mal okolo seba tak energické vlčice, asi by som sa čoskoro zbláznil. Ale na druhú stranu by sa s nimi dalo jednoducho zahrávať. Nevyzerala byť príliš prechytralená. Určite nie tak, aby mohla odhadnúť moje motívy. Bol som predsa galantný, šarmantný a na mojom vonkajšku nešlo poznať nič, čo by som nechcel, aby druhý vedel. Bol som skúsený v týchto pretvárkach. Hral som mnoho rolí, ktoré ma dostali tam, kam som chcel. Alebo kohokoľvek, koho som chcel. "Ach a to si už prečo myslíš?" opýtal som sa jej, pretože som neveril, že element má niečo s charakterom vlka. Išlo len o jeho užitočnosť a ja som odmietal uznať element zeme, či vody ako niečo... užitočné. Alebo i vzduch. I keď ten bol vcelku dobrým sluhom v horách pomimo ohňu. Strihol som uchom a pousmial sa. "Červené ako lačné no teplé plamene plápolajúceho ohňa. Dobrého sluhu, ale zlého pána," riekol som, aby som odpovedal na jej otázku a privrel oči. Na moment som sa ponoril do niektorej zo spomienok, než som strihol uchom a venoval sa opäť Doubravke. Keď sa ujala spevu, s úžasom som sa na ňu díval. Znelo to tak famózne! "ach, dokázal by som si pýtať opakovanie až do samotného rána!" povedal som aa keby som mohol, aj by som jej zatlieskal poriadny aplaus. Ale ako vlk som to nemal rozhodne jednoduché!

//spev vlčice

"Vidím, že máš mnoho znalostí o tomto podivnom svete. Isto sú tu i iné svorky, prečo práve tá, kam si zavítala ty?" opýtal som sa jej, pretože na mňa vôbec nepôsobila ako horská koza. Ja som celý život v nich žil a nemyslel som si, že by som to znova vyhľadával. Práve pre nehostinné podmienky, kde prežil len ten najsilnejší. "Magické... doslova. Element zeme nejde v tvojich očiach prehliadnuť," povedal som milo, i keď som si o tomto elemente myslel čokoľvek, len nie to dobré. Čudoval som sa, že ju v horách vôbec svorka prijala. K čomu bola zem dobrá? V horách? K ničomu. V lese by som to pochopil, ale na čo by to bolo tam? Zbytočné. "Máš krásny hlas, keď rozprávaš," povedal som znenazdajky, pretože som nad tým premýšľal priam od začiatku nášho stretnutia. Slová, ktoré rozprávala nemuseli dávať úplný zmysel, stačila mi jej melódia, s akou vyslovovala jednotlivé vety. "Prial by som si, aby som mohol počuť i tvoj spev, Doubravko. Musí byť tak nádherný ako ty sama," povedal som zasnene a nemohol si pomôcť obdivom, ktorý som voči nej pociťoval. Samozrejme, že mi záležalo o tom, čo si dámy o mne mysleli. Spoločnosť vlčíc bola niečo, čo musel vyhľadávať každý jeden vlk. Inak bol divný a neprirodzený. Aspoň v takom presvedčení som žil.

I napriek tomu, že som nepoznal jej pôvod ani status, ktorý mala... z nejakého neznámeho dôvodu ma priťahovala. Aj keď som bol na belšie srsti s béžovými znakmi... približovala sa k mojim ideálom aspoň mierne. Neodolal som a decentne si ju obzeral. Ale len tak dlho, aby to nebolo divné. Pozrel som sa jej do očí, keď začala rozprávať. "Domov v horách? Kde žijete, drahá slečna?" opýtal som sa jej a nadvihol spýtavo obočie. Taká drobná vlčica a žila v nehostinných podmienkach horských krajín? Nedokázal som si ju tam predstaviť, samotinkú. Musela určite žiť vo svorke. Ach, fungovalo to tu tak, ako u nás na severe? A ako som sa vôbec v tomto podivnom kraji ocitol? Kde som to vlastne bol? Mal som mnoho otázok, no tak málo odpovedí. "Prepáčte mi, ja zabudol, tak ste ma svojou krásou zaskočili! Moje meno Rainer Arvid znie, ak vám nič moje meno nehovorí, istotne ste z kraju iného ako ja sám," riekol som a venoval jej šarmantný úsmev. Bolo pravdou, že ak by tu bol každý vlk z iného konca sveta, musel tu existovať skutočný chaos. A rovnako tak i bordel v mágiách, keď som pohliadol do jej zelených očí. Zem. Tak neužitočná pre život v horách. "Ach, vidím, že i zvyky miestnych iné sú. Ako si však želáš, Doubravka z nebies znesená," dodal som a švihol chvostom, keď som jej opäť zalichotil. Ach, ako mi bolo príjemne v jej spoločnosti. Aj to horko som tak nevnímal!

>> Ozveny lásky - ZAČIATOK <<

Teplo. To jediné mi behalo hlavou. Až do príchodu vlčice, ktorá zaujala moju pozornosť. Bola... Hlučná. Zdvihol som zrak a pozrel sa na ňu. Žvanila a žvanila. Jej hlas bol príjemný. Melodický. Užíval som si ho, aj keď som jej slovám príliš veľa dôležitosti nekládol. Väčšinu z nich som pre počul. "Krásne, máte pravdu. Krása sa tu nájsť skutočne dá," riekol som, i keď som referoval na niečo úplne iné, než ona. Díval som sa na ňu a namiesto môjho klasickej tvrdého a chladného výrazu sa mi mierme obmäkkčil. Bolo to mágiou? Ktovie. Pousmial som sa na ňu. Decentne, zachovávajúc svoju hrdosť pôvodu. "Nevyzeráte ako niekto, kto by si užíval prostredie piesočných plání," riekol som a prezrel si jrj kožuch. Síce nebol hustý ako ten môj, rozhodne nepatrila k vlkom, ktorí by žili v tropických teplotách. Najradšej by som.odtialto odišiel, no nejaké čaro ma držalo ma.mieste. Nútilo ma nespúšťať oči z vlčice. Jej telo bolo tak ladné! Sfsrbenie mi niečo pripomínalo, i keď som si nedokázal spomenúť, že čo. Povzdychol som si. Čo sa to so mnou dialo? Cítil som... Niečo neznáme. Niečo, čo nebolo so mmou v poriadoi. Emócie a city. K čomu boli dobre!

//Duny cez Púšť

Našľapoval som na piesok s takou nedôverou, že som vyzeral ako pes, ktorému obujete prvý raz v živote topánky. Bolo to vtipné, ale ja som sa s týmto nikdy nestretol. Piesok. Pôsobil na mňa ako sneh. Žltý sneh. Bolo tu teplo. Neskutočné TEPLO. Na moju severskú srsť, ktorá bola takmer celoročne zimná, hustá... tu bolo prehnane horúco a predpokladal som, že ak tu budem o sekundu dlhšie, asi odpadnem. Čo ma vôbec viedlo hlbšie do tých piesočných pláni? Niečo, niečo v hĺbke mojej duše, akoby ma táto zem mámila, nech sa vydám práve sem. Niekam, kam by som sa nikdy dobrovoľne nepozrel. Nebolo prirodzené pre môj pôvod, aby som sa prechádzal po týchto rozžhavených, drobných uhlíkoch. Zamračil som sa. Aké otrasné to bolo! Jedinou spásou v mojom živote bola vodná hladina, ktorú som v diaľke zazrel. Privrel som zraky a pomaly sa priblížil k hladine, akoby som ani nechcel veriť, že v tejto mŕtvej časti sveta, existuje čo i len kvapka. Sklonil som však hlavu a začal piť, spočiatku nedôverčivo, či si neomočím jazyk v piesku, následne som si však vodu vychutnával plnými dúškami.