Příspěvky uživatele

< návrat zpět

× Ulov si na horší časy (2b)
× Ubraň svůj úlovek před hladovým predátorem (3b) → 1/5

//Hraničné pohorie

Od Wua som rovno zamierila v tom lejaku do lesa. Avšak márne som sa nazdávala, že medzi stromami to bude o niečo lepšie. Houby. Všade bola voda. Blato. Hlavne to odporné blato. Až sa mi chlpy ježili akoby do mňa udrel blesk. Neznášala som, keď som mala špinavú srsť. Nebola som žiadnou princezničkou, ale kto chcel mať bielu srsť zamuchlanú od blata?! Nakrčila som väčšmi ňufáčik, no v tom som zazrela pohyb. Zdvihla som zrak a za jedným zo stromov som uvidela na spadnutom, opadanom pni veľkého, čierneho vtáka. Nastražila som ušká a v očiach mi preblikla hviezdička nádeje. Mala som na dosah labky svoj úlovok, ktorý som mohla priniesť vĺčatám. Tetrova určite ešte nejedli. Mlsne som sa zalizla a vydala sa v tichosti a bahne k nemu. Skrývala som sa za stromami, no nezdalo sa, že by ma niekde uzrel. Nemal ako. Všade sa liala voda a i on chudák chcel nájsť miesto, kam sa skryje. Vydal sa ďalej do lesa, keď zoskočil z dreva a ja ho prenasledovala. Nemal potuchy, že idem za ním. Čoskoro sa však otočil a uvidel ma. Vyštartovala som a za šmýkania v bahne som ho takmer okamžite dobehla. Bola som rýchla a pomocou mágii som si nenabila držku. Zakusla som ho do krku a víťazoslávne si ho niesla pomedzi stromy. Ešte som sa tu chcela popozerať, čo sa tu vlastne deje, keď v tom som uvidela ďalší pohyb. Tento sa mi však toľko nepáčil. Na moment som zamrzla na mieste a moje srdce prestalo biť. Hnedý kožuch mohutného zvieraťa, ktoré sa brodilo rovnakou sr*a*kou ako ja, sa ustálilo pohľadom na mojom drobnom tele. Nie. Nemohla to byť pravda. Do očí sa mi rinuli slzy, ktoré zmýval dážď. Medveď. Jediné, čo mi teraz v hlave išlo, bol šum mojej krvi. Musela som sa pohnúť... POHNI SA. No ták sa pohni. Preboha Tiara!!! húkala som sama po sebe vo svojom vnútri, no strach bol príliš veľký. Azda by som tam i ostala stáť, aj keď sa medveď pohol mojim smerom. Bol hladný... ale v diaľke som uvidela ako ponad vrcholce stromov preblysla vzdialená žiara. Dostatočne na to, aby ma to priviedlo do prítomnosti a rozmrazilo mi to labky. Otočila som sa a vydala sa na útek pred predátorom...

//Mokřady

× Zlepši své dovednosti (1b) → Nákup s poradovým číslom 26-

//matcha latté

Pomaly som schádzala z hôr a pohľad na vodu v okolí ma len čoraz väčšmi desil. Kam som len dovidela, tam sa voda liala a vďaka mágií som cítila, že len tak skoro pršať nedokáže. Síce som vodu milovala, i toto bolo príliš na mňa. Ja sama som sa jej však nebála, no strachovala som sa o členov svorky a malé vĺčatá, ktoré sme na území mala. Verila som, že sú všetky pekne naukladané v úkryte a nikto sa netúla po vonku. Išla som preto rýchlo prejsť územie a následne zamierila dole z hôr. Musela som sa ísť na tú skázu pozrieť osobne. Čo sa to tu sakra dialo...

Na mojej ceste som narazila na známeho obchodníka. Ani som netušila, že sa ešte v niečom môžem zlepšiť a i tak som si na niečo spomenula! Stále som mala problém s jednou mágiou, a tak som ho požiadala o pomoc. Samozrejme... zadarmo to rozhodne nebolo. Pozrela som sa mu i na iné veci, ktoré ponúkal. Po chvíli ma to už omrzelo a tak som mu dala kamienky a vydala sa ďalej preč. Divila som sa mu, že biznis mu stále šiel.

Pokračovala som ďalej z hôr a zamierila k blízkemu lesu, kde som chcela zamieriť. Možno i niečo uloviť. Veď takto všetká zver utonie! Museli sme doplniť zásoby, ale čo ja sama dokážem vôbec uloviť? Ach, že som ja hlupaňa išla sama. No nevzdávala som sa. Stále som mala v rukáve... mágie.

//Tajga

Nákup:
x 6 level aury = 90 kšm
Ostane mi 24 kšm 7 rubínov 7 mincí
Schváleno

Polovica vlkov zmizla. Netušila som, kam sa vydali, ale vedela som, že ja som teraz mala iné plány. Nevedela som však aké. Dážď neutíchal, ale vzhľadom na moju mágiu som sa tejto prehánky ani nebála. I keď bola o dosť silnejšia, než by sa dalo čakať. Strihol som uchom a pozrela som sa na nebesia. ČO mám teraz robiť? Nevedela som. Potriasla som hlavičkou a povzdychla si. No nič, niečo budem musieť urobiť, ale čo? Pozrela som sa tu na prítomných. Ani som netušila, koľko som tu sedela. Proste som... sedela a dívala sa na dážď, strom, skaly a vlkov. Hlavne zmáčanú Hanku a Cipher. Potom som však spozornela, keď som uvidela pohyb. Z dažďa sa vynorili dvaja vlci. Jeden väčší, druhý menší. Nastražila som ušká a sledovala ich. Poznala som ich oboch. Nešla som však bližšie. Dážď ma znepokojoval čoraz väčšmi. Znervóznela som. Zamračila som sa a povedala si, že i ja by som sa mala vydať do úkrytu. I Hanka tých, čo boli von, začala nahnávať do útrob jaskyne. Bolo na čase tam zamieriť. Švihla som chvostom a vydala sa teda dovnútra spolu s ostatnými. Na moment som sa však zastavila a dívala sa na okolie. Prečo stále pršalo? Nedávalo mi to zmysel. Hnevali sa na nás bohovia? Alebo len oplakávali smrť Cinder? Ktovie. Tak či onak to neveštilo nič dobré. Premýšľala som, ako je na tom zlatý les. Nervózne som sa zahniezdila na mieste. Budú v poriadku? Mohli by byť. Keď som sa chcela vydať do jaskyne, uvedomila som si, že to počasie sa mi naozaj nepáči. Ostala som tak stáť pod strieškou, kde na mňa moc nepršalo. Len to čo zafúkol vietor a čo stekalo po skalnatej podlahe. Prešla som si jazykom po tesákoch a zvažovala, čo môžem ďalej urobiť. Mohla som sa vydať tú situáciu preskúmať! Rovnako tak som chcela vedieť, či je Zlatá svorka v poriadku. Ale bála som sa územie svorky opustiť... preto som nerozhodne ešte ostávala len tak stáť. Po chvíli postávania som si však povedala, že toto počasie sa mi prestáva páčiť a bude lepšie, keď to pôjdem preskúmať. Predsa len som fňukala, ako mi chýba moja rola prieskumníka, no nie!

//Hraničné pohorie

//úkryt

Vyliezla som do dažďu a vydala sa niekam preč od skupiny, ktorá stála nad uzavretým hrobom. Na moment som sa zastavila a pozrela sa na strom, ktorý tu vyrašil. Zvláštne, bolo to nanajvýš zvláštne. Povzdychla som si, zavrela oči a pozrela sa na nebesia. V duchu som sa s Cinder rozlúčila a následne som sa stiahla do tieňov a zmizla v daždi niekde do hôr. Nechcela som opúšťať pohorie, ani územie svorky. Len som potrebovala chvíľku ticha a pokoja. Musela som si upratať vlastné myšlienky a hlavne sa upokojiť. Ďalšia smrť, ktorá ma na týchto ostrovoch sprevádzala... stačilo. Zastavila som sa na jednom z úpätí a dívala sa do doliny, kam sa rinul zráz. Dážď mi zmáčal kožuch, ale nevadilo mi to. Nie v tento moment. Voda ma upokojovala. I keď mi bolo chladno, bola som odhodlaná to prekonať. Mala som mágie, ktoré mi pomôžu zažehnať chlad a zimu, ale teraz som to nepovažovala za potrebné. Cinder umrela, mňa trochu nekomfortu v daždi určite nemá čo štvať. Posmutnela som. Prečo tu niektorí boli s nami tak krátko? Život nebol fér. Nakrčila som ňufák a nevedela, čo vlastne teraz robiť. Preto som ostala len tak stáť a sledovať "uplakané" mračná, ako sužujú horské údolie.

Necítila som sa dobre. Väčšina vlkov, ktorí boli v jaskyniach, odišla von sa rozlúčiť s Cinder. Mala by som ísť aj ja? Stiahla som ušká k hlave. Nechcela som tam ísť. Nechcela som sa dívať na mŕtve telo niekoho, koho som poznala. Zaťala som tesáky a ignorovala prítomných, ak na mňa hovorili. Mala som v hlave bordel. Potrebovala som odísť. Kam? To som nevedela. Azda ma lov zajacov trochu upokojí? Pozrela som sa na vĺčatá, ktoré tu zostali. Následne pohľadom prešla na Sierru, ktorá tu zostala spolu s nami. "Prepáčte mi, ale ja... necítim sa dobre. Potrebujem... sa nadýchať vzduchu a utriediť si myšlienky. Prepáč Sierro, ale budem ťa tu na nich musieť nechať samú, no väčšina šla von... dúfam, že to spolu zvládnete ja... prepáčte," koktala som, keď som začala spätkovať a pomaly sa rozišla smerom k východu z úkrytu. Nevadilo mi, že vonka prší. Práve naopak. Voda ma upokojovala. Mala som i mágie, ktoré ma vedeli ochrániť a zahriať, keď to budem potrebovať. Nakrčila som ňufáčik, cítila som potrebu sa rozplakať. Všetky tie emócie ma rozhodili a ja sa potrebovala niekde vyventilovať. Vybehla som teda von z úkrytu do dažďa. Musela som však vymyslieť, ako nepozorovane sa stratím v horách. Nebola som si istá, či chcem prítomnosť niekoho druhého. Musela som sa upokojiť.

//alatey

Rannei, Arne, Sindri
Škaredo som sa pozrela na Rannei, ktorá mi položila naozaj zapeklitú otázku. Avšak tak, ako bola zapeklitá, tak bola i jednoduchá, čo sa odpovede týkalo. Povzdychla som si. "Žijeme z nejakého dôvodu. Niekoho poslaním na zemi je len priviesť ďalšie potomstvo, iný má dokázať väčšie veci, zachrániť svet, či len niekomu druhému život. Je dôležité, aby sme svoj krátky okamih na tomto svete využili na plno a urobili čo najviac dobra," riekla som smerom k nej a mrkla na ňu. Nebolo to vôbec zlé, stačilo sa na to pozrieť z iného uhľa pohľadu. "Určite, až budete väčší a neodfúkne vás silnejší poryv vetru. Časom uvidíte, čo vás baví viacej a potom si môžete zvoliť aj profesiu hraničiara, ak budete chcieť alebo obráncu," vysvetlila som jej a zavrtela chvostom zo strany na stranu. Následne som sa pozrela na ryšavé vĺča. Ach, Sindri! No jasne. Strihla som uchom a pozrela sa na čierne vĺča, ktoré mi z toho vychádzalo ako Arne. Venoval sa Vločke, očividne mnou nebol zaujatý alebo mu len vadila prítomnosť toho množstva súrodencov. Ach.

Sierra
Strihla som uškom a usmiala sa na čiernu vlčku. "Dlho, už ani neviem koľko presne. Ale poznala som Einara ešte skôr, než svorku založil a keď som zistila, že sa skutočne usadil, tak som sa sem vydala. Pôvodne som na ostrovoch sídlila v Zlatej svorke, ale táto komunita mi vyhovuje viac," vysvetlila som jej a pozrela sa na Vločku. Mohla by ísť so mnou niekedy do Zlatej! By som jej to tam ukázala a aj by som hádam novinky zistila. Ako sa má asi Rýdie a Ahva? Ach. Povzdyhcla som si a spozornela, keď som začula šum. Vracali sa.

Einar a tak dále, vĺčatá, Vločka, Sindri, Sierra...
Počúvala som jeho slová, keď popisoval druhých. Asi to bolo škatuľkovanie, ale i keď som si nevedela zapamätať opis a kľudne to mohli byť random vlci... v mojej hlave skandoval chaos. Už od samého začiatku. Asi som bola na ostrovoch príliš dlho a všetko zlé mala v pláne hádzať na nich. Ale tak, nebolo tomu tak?! Odfrkla som si. Došiel až k nám. Skontrolovať vĺčatá? Tak bol starostlivý otec, no páni. Pozrela som sa na vĺčatá, ako sa rozhodnú. Arne a Solveig chceli ísť von, ja sama som chcela ísť von, ale zároveň nie. Bola som smutná a pohľad na jej telo by mi dobre nerobil. Preto som i napriek mojim magickým schopnostiam ostala stáť... Prehltla som hrču v hrdle. Sindri vyslovil otázku. "Ja pokojne ostanem v úkryte s vĺčatmi, ktoré nebudú chcieť ísť von," vyhŕlila som rýchlejšie, než bolo potrebné. Bolo vidieť na mne, že moja krehká povaha nepotrebovala vidieť svoju mŕtvu kamarátku. Azda to bolo odo mňa sebecké, ale šrámov na srdiečku a duši som mala dostatok na to, aby som tam pridávala ďalší. Prosím, odpusť mi to, pomyslela som si k jej duši a povzdychla si. Ďalšia o vychádzku sa prihlásila Rannei. Pozrela som sa na Vločku a Sierru, ktorá z nich pôjde von s nimi.

vĺčata

Pohľadom som prešla na vlka, ktorého som ťahala od liečiteľského kútiku. Pripojil sa k reči a ja sa chápavo usmiala. "Nuž, ako vám to vysvetliť..." začala som a potom si uvedomila jednu vec. Ktorú museli chápať i keď boli mladí. I ja som jej pochopila a to som nemala tak dobré gény ako oni. "Určite ste si všimli, že keď ulovíme zver ako toho králika tu napríklad... Tak už sa nepreberie. Musí umrieť, aby sme my žili a nažrali sa z neho. Bohužiaľ takýto osud postihne i vlkov, no smrť nemusí byť zavinená nikým... Stačí na to choroba, staroba... Jednoducho jedného dňa každý z nás zaspí a už sa nepreberie. A my, čo tu ostaneme, sa s ním môžeme len rozlúčiť a uchovať jeho spomienku v myšlienkach," povedala som, no začínala som chápať, prečo som nikdy nemohla byť pečovateľka ako Vločka. Obdivovala som ju. "Netuším, kto jej to urobil. Ale keď sa vráti váš otec a ostatní, budeme mať snáď odpovede," dodala som a usmiala sa na nich. Radšej som sa zamerala na ich predstavovania. "Oči," zopakovala som po Solveig a pozrela sa na ne. Videla som rozdiely v niektorých, v iných nie... Každopádne, keď sa mi predstavili po samom, spojila som si to lepšie. Pohľadom som prešla na Rannei. "Musíme vyriešiť ešte ďalšie veci s tým spojené. Musíme sa s Cinder rozlúčiť a pochovať. Následne si myslím, že bude mať nejaké plány ako aktívnejšie strážiť hranice. O tom i predtým hovoril, no teraz tomu bude klásť určite väčší dôraz," riekla som a zamračila sa. I ja by som sa ponúkla na hliadku. Nemohol nikto hliadkovať sám. Určite by som šla s Keijim. Mozla som ho magiami ochrániť. Strihla som uchom, keď som si všimla ešte jedno vĺča, čo vyzeralo ako Einar. "A ty sa voláš ako? Hmmm nechaj ma hádať, Sumri? Sandri? S... Siri! Nie..." mumlala som, keďže to bolo to posledné, čo som si pamätala z jeho slov. Pohľadom som kukla na súrodencov, čo boli zhovorčivejši, nech mi pomôžu.

Solveig, Rannei

Moju pozornosť strhlo jedno z vĺčat, ktoré ku mne prehovorilo. Prekvapene som sa pozrela na čierno bielu vlčicu. Napokon sa môj stresujúci výraz tváre zmenil na oveľa priateľskejší. Usmiala som sa na ňu a i keď som si ich mená nepamätala, absolútne mi to nebránilo k tomu, aby som pokračovala: "Ach! Volám sa Tiara a som miestny lovec." Uvedomila som si, že asi vĺčata nedávali pozor, keď sa einar bavil o nás či o ďalších vlkoch. Myslela som si, že mám neprehliadnuteľné cetky. "Nevideli sme sa, pretože som bola mimo územia a sledovala pohyb stád počas jari a keď som sa domov vracala cez leto, narazila som na Keijiho a spolu sme ulovili srnku, ktorá je pri vchode," vysvetlila som jej. Zatiaľ to boli úsmevné slová, ktoré som jej venovala. Pretože jej ďalšie otázky ma mierne zasiahli. Nemohla som to však dať na sebe tak úplne poznať. Boli to predsa vĺčata! "No..." začala som, ale pozrela sa na druhú vlčku, ktorá zareagovala na jej slová. Zamračila som sa. "Ach, nehovor tak svojej sestre. To sa nepatrí," napomenula som ju, no napokon si povzdychla. "Ale áno. Situácia je vážna. Cinder nespí... Už sa nikdy neprebudí. Je proste... Mŕtva," rozhodla som sa im to povedať jednoducho a napriamo. Museli si zvykať na krutý život. "Cinder prišla z vonka. Asi by si tam ty ísť nechcela. Nie skôr, než ostatní skontrolujú hranice a okolie, či sú už narušitelia preč," pokračovala som a pozrela sa na tmavšie vĺča. "Preto... Ste tu a my s vami. Povedzte mi radšej, ako sa voláte? Počúvala som vášho otca, ale ste si dosť podobní," riekla som a zasmiala sa. Chcela som tú pochmúrnu tému viesť inym smerom.

Meno: Melanis
Počet príspevkov: 3
Postavenie: sigma
Povýšenie: -
Funkcia: priezkumník
Aktivita pre svorku: Pátrajú po zdroji vody a úkrytu.
Krátke zhrnutie:
Nachádzali vodu. Stratili Caspiana. Našli Caspiana. Nachádzajú vodu 2.0.

Jméno vlka: Tiara
Počet postů: 19
Postavení: kappa
Povýšení: sigma -> kappa 10 KŠM + 1% = 11 kšm
Funkce: lovec
Aktivita pro smečku: S Keijim ulovili srnu a dotiahli ju k úkrytu.
Krátké shrnutí (i rychlohry):
S Keijim utužovali svoj smečkavzťah spoločným lovom srny, ktorú dotiahli k úkrytu. Následne sa šla prejsť a stretla Bryce. Potom sa vrátila na zraz a tam sa zoznámila s Letom a tak dále...
Smečková minihra:
> Promluv si s jiným členem alespoň na 8 postů (tedy 4 na každého) - hra s Keijim
> Dones úlovek do úkrytu Alatey (úlovok s Keijim) - random shard pls

Vločka, Sierra a einarové decka

Dostrkala som Espena k hlúčiku jeho súrodencov a pohliadla na Vločku a Sierru. Celá som bola zadýchaná, ako mi srdce búšilo. Bol tu strašný chaos, len čo bola pravda. "Fuuu, dámy. Máme ich všetky? Koľko ich vlastne má byť?" riekla som a v hlave si prehrávala, koľko ich Einar vlastne menoval. Snažila som sa ich i porátať, ale... rozhodne to bolo viac náročnejšie, než sa zdalo. Po chvíli trápenia som sa na to celé vykvákla a pokrútila hlavou. "Tak nič, skúšam ich zrátať, ale vyzerajú pre mňa všetky rovnako," hlesla som zúfalo. V tom šere to bolo obtiežne, ale to nevadilo. Keď som sa dívala po zbytku úkrytu, nikde som iné vĺča nevidela. Strihla som uškom a kukla sa na Vločku. "Ako preboha prosím ťa stíhaš sa starať o všetky? By ma porazilo a polku z nich by som vždy niekde zabudla," povedala som a zasmiala sa. U toho som sa kukla na Sierru. "Dúfam, že s Mercerom neplánujete tak početný vrh, lebo Vločka by si hádam už aj voľno zaslúžila," opýtala som sa jej a zašvihala chvostom zo strany na stranu. Bolo vtipné, že tu teraz bude tak veľa vĺčat pobehovať, ale rozhodne mi to až tak neprekážalo. Nebolo to tak zlé. Len som bola rada, že som lovec a nie opatrovateľ!

Vločule v Hraničnom pohorí

Hanka, Vločka, Espen

Srdiečko mi búšilo až niekde v krku. Stres, panika... prehltla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle a pozrela sa na Hanku, ktorá vyslovila moje meno. Rezonovalo mi v ušiach. Nastražila som uši. Musela som sa zamerať na jej slová, i keď v prvom momente ma obliala panika, že som nerozumela, čo mi vlastne chcela. Napokon som však pochopila, čo znamenali jednotlivé slová a pohľadom začala hľadať Vločku. Mala pravdu. Nemohla som sa zameriavať na Cinder. Bolo okolo nej dosť vlkov. My sme sa museli postarať o vĺčatá. Mať ich pokope. Preto som sa postavila na stuhnuté a roztrasené laby. Musela som byť tou dospelou, aspoň na chvíľu. Rozišla som sa smerom k Vločke. "V-v-vločko, musíme ísť," zamumlala som a keď som prechádzala okolo liečiteľského kútika, vzala som za šiju šteňa Einara... Elena, Emina, Eseta... na mená som fakt nemala hlavičku. Bola som prťavá a pri jeho už veľkosti som ho max nadvihla a potiahla preč. "Mufíme ífsť," zamumlala som s jeho srsťou v papuli a pustila ho na štyri labky, naďalej do neho strkajúc hlavou, aby sme sa pobrali k ďalším jeho súrodencom a spoločne preč. Tri sme ich mohli nahnať dokopy... no nie?

Einar, Vittani (očný kontaaakt), Cinder drama, janevjemuš

Nemala som rada tieto stretnutia. Boli fajn, ale nenávidela som ich. Nestíhala som vnímať ani svoje myšlienky, nie to všetko, čo sa tu dialo a z tých rôznych pachov vlkov a hlasov sa mi len točila hlava. Strihla som uchom a počúvala z povzdialí slová Einara o novej pozícií. Bolo to zaujímavé, nikdy som nepočula o tom, že by sa niekde pridala pozícia, ale dávalo to logiku. Asi. Nevedela som posúdiť, ja som od toho nikdy nebola. Nechala som to tak a prešla na to, aby som pochopila, kto vlastne tú pozíciu má zastávať. Zaujímavé. Nastražila som ušká a ani som ho pomaly už nepočúvala až do momentu, čo mi v hlave zarezenovalo moje meno. Počkať, ja? Pozrela som sa na Einara a potom pohľadom našla vlčicu. Bolo to namáhavé, ale napokon som jej tmavý kožuch našla. Cinder a Xandera som mala rada, preto mi bolo cťou učiť ich dcéru, ale... ja? Dal tú zodpovednosť mne? Prehltla som hrču v hrdle no napokon ak sa nám pohľady s Vittani stretli, som sa na ňu usmiala a nadšene zamávala chvostom.
Všetko pekné však raz pominie. Prišla Cinder a moje srdiečko sa rozbúchalo na plné obrátky. Panebože. Do očí mi vyhŕkli slzy, keď som ju uvidela. Chcela som sa k nej vydať, ale labky som mala prikované k zemi. Nedokázala som sa pohnúť a zároveň to ani nebolo nutné. Moje podvedomie to tušilo, no myseľ si to nedokázala pripustiť. Každopádne sa okolo nej zhŕkli vlci, ja by som len prekážala. Prečo? Kto? Spodná čelusť mi začala vibrovať, ako sa mi chcelo plakať.

Za vlčicu, ktorá sa starala o zrzka som bola rada, keď ju Einar povýšil po tom, čo nás oboznámila s rastlinkami. Bola ich na ostrovoch kopa a určite ich bolo ešte oveľa viac. Len sme na ne museli naraziť... ak by som však niečo našla, čo ona nemala, rozhodne som mala v pláne jej to prísť povedať, aspoň by som niečím prispela. Ja sama som určite o veľa kvetoch zatiaľ nevedela, ale mohla som sa teraz na to pátranie zamerať. Vcelku ma prekvapilo, koľko liečiteľov táto svorka má. Pomaly viac než lovcov. Potrebovali sme ich však toľko? Prišla mi i mladá a tušila som, že je to dcéra Shine, všakže? Neklamala ma pamäť? Privrela som zraky a prešla si jazykom po tesákoch. Mala na starosti tak mladá i staršie a skúsenejšie? Wow.
Avšak prekvapilo ma, keď Einar hovoril o kvetinke. I on bol cez kytky? Počúvala som, keď hovoril k Šalveji a snažila si ju vizualizovať. Určite som ju už niekde videla, ale nikdy ma nenapadlo ju lámať kvôli mlieku zo stonky. Zaujímavé. Určite to niekedy vyskúšam!

Keď rozprával k ďalším deltám, pocítila som úzkosti. Asi by som nechcela ísť vyššie. Stačila mi moja pozícia, kde som mala akú takú voľnosť, pravda. Aj keď som doma aj v zlatej patrila k vyššie postaveným, prišlo mi to, že v Alatey sa to nehorázne hrotilo, akoby sme boli vo vojne. Nevadilo mi to, len som vedela, že to nie je niečo pre mňa. Ešte by bol na mňa nakladaný nátlak a o to som nestála. Bolo mi dobre takto a obdivovala som druhých, že boli tak super, že to zvládali. Otočila som sa preto a stiahla sa do úzadia, keď vyzval ďalších, aby predstúpili. Na toto som naozaj nemala.

Posadila som sa k stene jaskyne a sledovala okolitých vlkov. nevedela som, ku komu sa mám pridať. Všetci vyzerali, že sa poskupinkovali a bála som sa, že ma odstrčia, keď sa k nim pridám. Posmutnela som a ostala tak sama sedieť.