Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Einar, Keiji, Hanka

Nevšimla som si pohľadu, ani úsmevu Hanky, pretože som bola vystresovaná až na kosť. Moje nálady sa vždy v mojom tele miesili ako búrlivé vlny, preto nikto nemohol byť prekvapený, keď som po slovách Einara úplne zmenila svoju náladu. Nastražila som ušká a tvár sa mi rozjasnila. Postoj tela sa napriamil a chvostíkom som začala kmitať z jednej strany na druhú. "Ah, vďaka," vyšlo zo mňa nakoniec. Odľahlo mi. Už som sa bála, že poletím! Alebo že som niečo spravila a i zo mňa bude omega, ale nie. Nebolo to tak. Usmiata som pohliadla na Keijiho, ktorému dal inštrukcie navyše. Ku mne asi nič nemal, čo ma mierne zamrzelo, ale aspoň vyzval Hanku, ku ktorej som stočila svoje zraky v očakávaní, že mi niečo múdre povie. Mala nás predsa zaradiť, no nie? Ja sama si nedokázala vybrať, na čo som sa väčšmi cítila. K tomu som počúvala i to, čo ďalej riešil Einar, aby mi nič neušlo, no stále som očká upierala na Hanku, či mi niečo povie alebo to necháme na potom. Rozhodne som však s ňou chcela sa rozprávať.

Šalvej
Keď povolal predstúpiť Šalvej, pohliadla som na ňu a letmo skĺzla k Arrynovi. Vždy mi prišlo ľúto, keď bol niekto zranený. Nechcela som, aby sa niekto cítil zle. Preto som ju pozorne počúvala, keď hovorila o rastlinke, ktorú používa na to, aby Arrynovi pomohla. Trychtyrek... aké vtipné slovo to bolo! Zamerala som sa naň a premýšľala, že keď je taký super, asi by som ho mohla ísť na jar pohľadať, aby som i liečiteľom pomohla doplniť zásoby! Chcela som pomáhať každému na všetkých frontách, len čo bola pravda. Taká hyperaktívna som ešte bola, žiadna starešina.

Einar, Leto
Pozrela som sa na neznámeho vlka a venovala mu priateľský úsmev, keď sa mi predstavil. "Ach, teší ma Leto. Už chápem, prečo som ťa nevidela. Posledný zraz som bola mimo územia," riekla som a zasmiala sa. Dávalo logiku, že keď sa na jar pridal, tak som ho tu ešte nemohla vidieť. Nechala som to tak a premýšľala, koľko nových tvári tu ešte uvidím. "Hm," zamumlala som skôr, než som stihla niečo povedať ďalšie, pretože do úkrytu vošiel Einar. Nevidela som ho celú večnosť. Najväčšmi ma prekvapil pár krídel, ktorý mu priliehal k telu. Kedy k nim došiel? Udivene som sa na neho dívala, ale veľmi rýchlo ma zo zamyslenia vytrhol svojimi slovami. U toho som počúvala slová Vločky, čo sa hnedákovi stalo a mrzelo ma, že sa k niečomu takému vôbec podarilo dôjsť. Územie bolo veľké, a tak bolo jasné, že sa môže prehliadnuť takáto nehoda, že ho nevedel nikto nájsť. A možno ho ani nikto nehľadal? Stiahla som ušká k hlave a bola smutná, no nedokázala som mu momentálne pomôcť. Bolo tu vlkov až-až a iba by som zavadzala. Preto som počúvla slová Einara a pokývala hlávkou. "Oki," zahlásila som poslušne a pohľad nasmerovala smerom k vchodu do jaskyne. Nemohla som však vydržať príliš dlho potichu a drgla som tak do Leta. "Ha, teraz budeme robiť strážnych vlkov, ako sa cítiš parťáku?" zamumlala som smerom k nemu a doširoka sa zazubila. I keď bola situácia aká bola, vždy som si vedela nájsť i tú pozitívnejšiu časť. Nebolo dobré sa neustále strachovať, či byť smutný.

Xander
Do úkrytu začalo chodiť čoraz viac vlkov. Niektorých som od videnia už videla, prípadne, keď boli ešte menší a potom prišli takí, ktorých som videla prvý raz. Hlavne malé kópie Einara a Stiny. Bola som fascinovaná tým, koľko ich je a premýšľala nad tým, či ešte nejaký dôjdu. Medzitým som sa pozrela na Xandera, ktorý ma pozdravil, i keď mal plné labky práce s pomocou Vločky. Venovala som mu úsmev a odkývla mu späť. Ktovie, kde bola bola Cinder, tá i tu chýbala pri ňom. Každopádne hádam čoskoro dorazí... už dlho som s nimi neprehodila ani pár slov, čo bolo na škodu. Povzdychla som si. Musela som ich tu viacej obháňať, ale keď mňa pálili labky s tým, chodiť skúmať i ostrovy vonku. Mohla som ich však vytiahnuť spolu so mnou na výlet! To ma tiež napadlo a prišlo mi to ako geniálny plán.

Lovci, Leto 2.0, Vittani
Ako vždy, ani tento raz ma nesklamalo momentálne dianie, kedy to tu žilo a i napriek tomu, že som bola extrémne veľký extrovert, začínala som pociťovať úzkosti. Bolo nás tu viac než dosť. Až príliš. "Leto kukaj, čo dotiahli, oh, máme pomaly zásoby pri našom počte tak na jeden zimný lunárny cyklus," zasmiala som sa u toho, pretože som stále nechápala, ako môže byť tak mnoho vlkov v jednej svorke. Ešte som sa s tým nestretla. Každopádne to znamenalo, že tu muselo byť viac než dosť lovcov. Už som sa nevedela dočkať, kedy sa spolu s nimi vydám loviť. "Ach, nabudúce si chcem ísť s nimi ponaháňať tie soby," zafňukala som, pretože som sa cítila dotknutá, že ma nikto nezavolal, pff. Ale je pravda, že som sa potulovala po okolí. Ale to vôbec nevadí! Mohli mi poslať info po poštovnom holubovi alebo nejako tak. "ˇČo vlastne ako omega robíš?" opýtala som sa zrazu Leta, keď som rozmýšľala nad rozdelením našej svorky a funkciách. Robili omegy vôbec niečo? Nebola som si tým istá, nikdy som ich nezažila vo svojej rodnej svorke ani v zlatej. U toho som pozrela na hnedavú vlčicu, ktorá mi bola povedomá. Azda som ju kedysi videla ako malé vĺča? Jej pach mi bol povedomí, ale bolo to veľmi dávno.

Einar 2,0
Spozornela som a stíchla, keď sa Einar rozhovoril. Prišlo mi rozumné, keď rozdelil role lovcom. Bola som zvedavá, na čo sa budem hodiť najviac ja. I keď to som tak nejak vnútorne aj tušila. Nebola som dosť silná na to, aby som patrila ku katom a skôr som sa videla ako naháňač alebo stopár, no netušila som, čo by mi šlo lepšie. Strihla som uchom a pohliadla na Leta vedľa mňa, keď k nemu hovoril Einar. Pohľad mi skĺzol i na jeho brata. Už som chápala, prečo som sa s omegou predtým nikdy nestretla. Neboli zapotreba.Počúvala som Leta, ktorý hovoril. Predtým nebol vo svorke? Rozmýšľal asom nad tým, ako chápať jeho slová a prišlo mi ľúto, že musel za svoju nevedomosť pykať. Ach! Určite som mu chcela pomôcť so svorkovými vecami, ak ešte niečomu nerozumel, ja som v tom bola prvotriedny profík!

Vločka, Einar 3.0
U toho všetkého zhonu som pohľadom hypnotizovala Vločku, ktorá bola neďaleko, ale bolo tu toľko vlkov a malých vlkov, že som sa k nej nechcela teraz predierať. Vyzerala unavene a mne to bolo ľúto. Posmutnela som. Chcela som byť pri nej! Neudržala som sa však príliš dlho. Vydala som sa smerom k Vločke. Drcla som do nej bokom, keď som si k nej sadla z druhej strany, než bol Xander (ak tam ešte bol). "Ahojky," zamumlala som a oprela sa o ňu. Nehovorila som nič viac. Snažila som sa jej však byť oporou a "dodať jej energiu", pretože to očividne potrebovala. Nič viac nebolo treba. Nijak inak som jej pomôcť nedokázala.
Strihla som uchom a počúvala ďalšie slová Einara. Kým nehovoril na mňa, tak som ho vnímala a počúvala len okrajovo. Vnímala som, ako sa zhovára s dvoma bratmi, ktorých povýšil z omegy a tým im dal i nejaké kompetencie. Bola som za Leta rada. I keď som ho poznala päť minút aj s cestou, mala som z neho dobrý pocit!
Oh! Predstavovanie. Na mená som nebola expert a preto som sa mierne začala stresovať, ako si zapamätám všetky tie mená vĺčat, ktoré mal Einar. Zhrozene som sa dívala na to všetko a snažila sa to zapamätať. no bolo toho viac než dosť. "Šmárja, viac ich nešlo?" zašomrala som vedľa Vločky a cítila, ako mám zvýšený pulz. Ach bože. Strihla som uchom a z toho všetkého sa mi chcela zatočiť hlava, keď i Mercer so Sierrou boli v očakávaní. "Ty nečakáš vĺčatá, však Vločko?" zašepkala som k nej a pozrela sa jej do očí. Dúfala som, že nie. Potom som spozornela, keď som začula svoje meno. "Hm?" zdesila som sa toho, že som niečo urobila.

Sklopila som uši i hlavu a podišla do predšie. U toho som sa kukla na Vločku a následne vykročila k Einarovi. Pohľadom som hľadala Keijiho, ktorého spomenul tiež. Urobili sme niečo zle? Modré studničky som upriamila hore na Einara a Hanku, a pomaly sa vyrovnala. Vyzerala som ako zatúlané šteňa, ktoré čaká na karhanie. Aj keď som si nebola vedomá, že by som niečo urobila. Tá srna, čo sme ulovili nebola dobrá? Zhrozila som sa. Čo ak nebola dosť dobrá? Ach, určite to bude tým! Nechutila im. Nakrčila som ňufáčik a stiahla ušká.

//Alatey

Zamrkala som niekoľko ráz očami, aby si zvykli na väčšie šero, ktoré panovalo v jaskyni. Strihla som uchom a po pachoch smerovala do hlavnej miestnosti. Bolo nás tu už viac než dosť a mala som pocit, že sa sem vlci ešte len schádzajú. Vydýchla som si. Nič som nezmeškala. Aspoň, že tak. Pozrela som sa na vlkov v okolí a uvidela Vločku. Nebola však sama. Spolu so Xanderom sprevádzali vlka, ktorého som najskôr nespoznala. Vyzeral v zlom stave, ale po chvíli mi došlo, že je to Arryn. Okolo trojici sa motali i dve vĺčatá, ktoré som si vydedukovala podľa slov Keijiho, že patrili Einarovi a Stine. Išli k liečiteľskému kútiku a ja ich nechcela otravovať, aj keď som bola zvedavá, čo sa dialo.

Reakcia na LETA
Zastavila som sa teda u vlka, ktorého som ešte nevidela alebo som si ho teda aspoň nevšimla predtým. "Ahoj, čo sa stalo?" opýtala som sa ho a kývla hlavou na trojicu, ktorá sa vzďalovala pomaly. Hovorila som tichšie, pretože k nim stál dosť blízko, ale zároveň tak, aby im nebránil v pohybe. Múdre. "Teba som tu už inak videla? Volám sa Tiara a som miestny lovec," predstavila som sa mu a venovala mu priateľský úsmev. Bola pravda, že som mala menšie medzery v tom, koho som poznala a koho nie. Šanca, že som na neho len zabudla bola veľká, ale tak... čo už! Občas mi z tej malej hlavičky spomienky odhopsali preč, haha.

//Hraničné pohorie

Narčila som ňufák, keď som ucítila pach svorky. Nebola to jasná čiara, ale aj cudzinec vedel pochopiť, že v okolí je cítiť množstvo pachov vlkov, že asi tadiaľto cesta nevedie. Teda, väčšina vlkov to cítila a rešpektovali, no určite sa našli aj takí, ktorým to bolo úplne jedno. Potriasla som hlavou a v tom množstve pachov hľadala práve tých vlkov, ktorých som poznala. Čím viac som sa približovala k avaru, tým väčšmi som pociťovala intenzitu nedávnej činnosti. Nastražila som uši. Zas sa niečo dialo? Naozaj som prepásla ďalší zraz? Srdiečko sa mi rozbúchalo. Dúfala som, že nie. Nemohla som si dovoliť zase niekam neprísť. Privrela som zraky a pridala do kroku, aby som sa k úkrytu dostala čo najskôr. Čoskoro som uvidela srnu, ktorú sem dotiahli s Keijim a nemohla odolať, ale zastala som pri nej, aby som si utrhla kus mäsa a prežúvala ho po ceste do otvoru v skalnatej zemi. U toho mi do ňufáka udrelo hneď niekoľko známych pachov a medzi nimi bola samozrejme i moja obľúbenkyňa - Vločka. Začala som vrtieť chvostíkom a zmizla v diere v zemi.

//=ukryt

//Kvitnúca lúka

Hneď ako začalo stúpanie do hôr, pocítila som, že i napriek mojej kondičke, som začínala ťažšie dýchať. Bolo to asi prirodzené. Behanie po rovine bolo oveľa jednoduchšie, než zdolávanie prevýšenín. Každopádne som si našla vychodenú cestičku a držala sa nej, aby som sa postupne dostávala vyššie do hôr a mohla tak zamieriť na územie svorky. Premýšľala som nad tým, koho tam asi stretnem a či nájdem konečne i svoju kamarátku Vločku. Určite som sa s ňou chcela porozprávať a povedať jej všetko čo som zažila a počuť od nej to, čo zažila ona sama. Ach, ako mi chýbala! Boli sme dobrá dvojka, len škoda, že sme tak dlho boli od seba. Nuž, každá mala iné povinnosti a záujmy. Povzdychla som si. Keby sme sa našli ako vĺčatá, mali by sme nestarostné roky pred sebou, kedy by sme mohli byť od rána do večera spolu a rozprávať sa, šantiť a vymýšľať bez toho, aby sme nad tým vôbec rozmýšľali. AKé krásne by to bolo, keby sme zas mladé. Nie, že by sme boli už staré, to fakt nie! Ale najmladšie sme už teda naozaj neboli, haha.

//Alatey

//Tichá zátoka

Cupitala som si so zátokou za mojim chrbtom, kde som nechala Bryce samú. Veď ona si poradí, bola predsa tulákom už dosť dlho na ostrovoch. Ja som sa tiež rada túlala po krajine, ale keďže som sa zaviazala jednému miestu a skupine vlkov, nemohla som sa preč zdržiavať príliš dlho. Preto som sa rozhodla zas vrátiť na územie a nájsť Vločku alebo niekoho nového, s kým by som sa zoznámila. Chcela som vidieť viacero vlkov zo svorky, aby som mala o nich prehľad, preto som zamierila rovno k horám a nešla ani cez okružné jazdy, ako som mala vo zvyku. Veď hovorím... rada som sa prechádzala hore dole krajinou! Potriasla som hlavou a usmiala sa. Jeseň už bola tu a čoskoro príde krutá zima. Každá zima bola pre mňa krutá a o to krutejšia, keď sa odohrávala v horách. Povzdychla som si a pozrela sa na štíty hôr, ktorých špičky celoročne pokrýval kus snehu. Aspoň tie najvyššie, kam vlci nikdy nechodili. Prečo by aj chodili do takých výšok? Nedávalo to logiku.

//Hraničné pohorie

Cítila som sa veľmi dobre. Konečne som narazila na niekoho, kto vyzeral, že bol ukecaný rovnako ako ja. Bavilo ma sa s Bryce rozprávať a asi by som dokázala s ňou prekecať celé hodiny, dni i týždne. Ale prišlo mi, že sme tu boli už dosť dlho na to, aby som mala nutkanie sa vrátiť domov. Strihla som uchom a pozrela sa letmo k horám. Ktovie, čo sa tam dialo. Priniesla som im síce jesť, ale čo ak budú potrebovať ešte s niečím pomôcť? Čo ak zrazu sa zvolá zraz? Vždy, keď som sa vzdialila od územia, pociťovala som úzkosti. Nemohla som prepásnuť nič, čo by sa vo svorke dialo! Bolo to iné, ako ked som bola v Zlatej. Tam každému bolo všetko jedno a i mne. Povzdychla som si.
"Ten tvoj zážitok znie naozaj neuveriteľne, určite by som si to však pozrela aj ja!" riekla som a predstavovala si tú rastlinu na lúke. Každopádne... do kvetín som sa až tak nevyznala, ale ak by som videla niečo takéto, asi by som si to všimla a spomenula si na Bryce slová. Nechala som to však tak a rozprávali sme sa ďalej. O rodine.
"To určite... ale keď je reč o rodine... čas s tebou Bryce je super a určite by som sa chcela ešte s tebou stretnúť a porozprávať, ale... musím ísť už pomaly domov, aby ma nezháňali. V mojej svorke sa toho vždy veľa deje a keď tam vlk nie je čo by deň, už príde o polku vecí," povedala som jej a zasmiala sa. "Rada som ťa spoznala a hádam sa čoskoro uvidíme. prajem ti, aby si si tu našla konečne nový domov a novú rodinu," mrkla som u toho na ňu a kývla hlavou, aby sme sa rozlúčili. Následne som sa vybrala späť k horám, odkiaľ som vlastne prišla pôvodne len pozrieť sa na zlatý les. Aj tam som sa chcela vrátiť, to bola pravda... pozrieť ich, ako sa majú a tak. Ale teraz mi bola prednejšia moja nová svorka a dúfala som, že v nej už budem až do smrti.

//Kvitnúca lúka

"Tu je všetko možné! Aj iné veci som na vlkoch videla, že nevyzerali prirodzene, divné chvosty, uši a tak," pritakala som a usmiala sa. A čo tie zuby Ahvu! Proste všetko bolo možné v krajine, ktorá bola plná mágie. Pousmiala som sa. Aj ja by som chcela niečo také! Lepšie uši... alebo tak. Aby som počula i to, čo sa šušká na druhej strane ostrovu! Bolo by to skvelé a vedela by som aspoň všetky drby, ktoré sa po ostrovoch šírili, hehe. "Hm?" zadumane som ju počúvala, keď mi rozprávala príbeh o tom, čo zažila. Koho stretla? Rastlinu? Noram? Nerovnováha? Pocítila som pálčivú bolesť na hrudníku, keď som si uvedomila, že som až zatajila u toho dych. Zalapala som po dychu, a keď som popadla dych, musela som sa jej hneď opýtať množstvo otázok! "Pre najvyššiu Iris, to čo si zažila? Ach, to znie tak napínavo a zaujímavo, až sa mi tomu veriť nechce, ale keďže tu žijem, tak ti verím," riekla som a pokrútila hlavou. To bolo aké zamotané! "A ako to, že je v nerovnováhe? Akože je tu tá mágia šialená, to je pravda, že by to bolo kvôli tomu? Až mám z toho zježené chlpy aj na labkách!" pokračovala som a premýšľala nad tým, čo to sakra má znamenať. Asi by som sa mala ísť pomodliť k bohom a skúsiť zistiť, či mi neodpovedia na moje otázky! Ale asi skôr nie. Prečo by chceli sa zhovárat s takou myšou, akou som bola ja? Zbytočné. Nuž. "A tá rastlina... ty ju máš? Mala si? Zasadila si ju niekam? Kam?" chrlila som na ňu otázky a nadšenie zo mňa len tak sršalo. Bola som úplne nadšená z toho, čo sa to tu udialo. Spala som? Asi. Prepánajána! Musela som sa vrátiť zas do diania na ostrovoch. Viac chodiť na priezkum, nech i ja niečo takéto opäť zažijem!
Zaujímalo ma i to, čo by chcela za prívesok ona. Pravda. Po jej slovách to bola taká téma pomimo, ale i to, čo mi povedala o tom, ma nadchlo. "Ja si myslím, že tu určite niečo podobné nájdeš. Takže tu máš aj rodinu? Máš šťastie, ja som tu z pokrvnej línie sama," povedala som jej a mierne som posmutnela. Moja rodina mi chýbala, ale čo už. Bolo im dobre, tam kde ostali. A ja si tu predsa našla novú rodinu i kamarátov. I keď... stále to nebolo ono ako to s vlastnou krvou predsa. "Nie, ja som asi ani nehľadala možnosti odísť odtiaľto. Áno, domov mi chýba a prvé dni, týždne som cestu späť hľadala... ale napokon som tu začala spoznávať vlkov, a tak... proste sa mi tu zapáčilo a brala som to ako znamenie nového začiatku. Cítim sa tu skvelo, ale občas premýšľam nad rodinou. Rada by som ich ešte videla, ale som v pohode i s tým, že sa už neuvidíme. Ale predsa len keby aspoň nejak zistím, či sú v poriadku a šťastní... a aby i oni vedeli, že som v poriadku... no bolo by to lepšie, ale asi nenájdem spôsob, ako to zariadiť a to je okej... musíme žiť s tým, čo máme a ja sa s tým zmierila a našla som si tu svoj domov. Žijeme príliš krátko na to, aby som sa tu celé roky trápila nad tým, ako sa dostať späť domov, keď som miesto toho mohla na plno žiť tu a využiť túto príležitosť," povedala som jej svoj názor a usmiala sa. Zavrtela som chvostom a povzdychla si. Hej, chýbali mi a myslela som na nich, na to ako sa majú a či sa o mňa neboja... možno však raz nájdem domov jak zistiť, či sú okej a povedať im, že i ja som. Nech máme pokoj na duši.

Pozrela som sa do odrazu vody na svoju tiáru a závoj. Zazubila som sa a pohliadla späť na Bryce. "Ďakujem a určite!" riekla som a zamávala chvostom. "Počula som, ako niektorí vlci našli v jaskyni rôzne podivné amulety a tak... alebo im bohovia, nejaká mágia pričarovala na telo nejaký náramok, či iný predmet. Krídla dokonca!" pokračovala som v rozprávaní a mávala u toho nadšene chvostom, pretože to bolo nenormálne cool a mega. "Aleee, keď som stretávala obchodníka menom Wu, čo tu chodí po ostrovoch. Tak ten mal tiež dosť sránd so sebou, ktoré predával za kamienky a dokonca tie veci aj niečo robia! Neuveriteľné, koľko mágie je v tejto krajine," dodala som a usmiala sa doširoka. Rada som o tom rozprávala. "Čo by si chcela pre seba? Nejaký amulet? Niečo do ucha? Na chvostík? Nejaký závoj, pláštik..." menovala som všetko, čo som už videla a kukla sa na ňu. Hodilo by sa mi na ňu hádam všetko! Ale také zlaté náušnice s rubínami by vyzerali na nej naozaj dobre! Ale ja nebola žiaden módny guru, a tak som len čakala, či má nejakú svoju predstavu.
"Och, tiež som sem prišla v dospelosti. Žila som inde, ale úprimne už ani neviem, kedy to bolo, keď som prišla sem. Príde mi to ako večnosť," riekla som a zasmiala sa. "Už sa cítim dokonca tak, akoby som bola rodená z týchto krajov, no pravda to nie je," dodala som a usmiala sa. "Azda za to môže to, že som ostrovy preliezla z každej strany a zažila tu rôzne veci, stretla mnoho vlkov! Ach, niekedy sa mi chce až hlava zatočiť z toho, čo všetko tu je možné zažiť. Jeden vlčí život na všetko nestačí," povedala som a zazubila sa u toho. Následne som ešte k nej nadhodila ďalšiu otázku: "Aj si sa tu niekde usadila? Si tu dosť dlho, páni. Alebo si v srdci tulák?" Aj takých vlkov som stretla, no ja sama tomu nerozumela. Ja som potrebovala kontakt a prítomnosť rodiny, členov, kamarátov... keby som mala byť tulákom, asi by som neprežila. Fyzicky ani duševne. Veď i teraz sa cítim nesvoja, keď náhodou sa ociitnem niekde sama!

Venovala som vlčici priateľský úsmev a bola som nadšená, že som konečne narazila na niekoho rovnako priateľského. Teda aspoň nie tak odmeraného ako bol Keiji. Nemyslela som však, že by bol ktovieako extrémne odmeraný, ale tiež nebol najvrúcnejší. No to nikto v tých horách pomaly, ak som nerátala Hanku alebo Vločku! "Teší ma Bryce, máš veľmi pekné meno!" pochválila som ju a usmiala sa. Mala i zaujímavé sfarbenie a farbu ňufáku. To ma upútalo najviac. Zvláštne. Vlka ako ju som skutočne ešte nevidela. "Ach, môžem sa k tvojmu odpočívaniu teda pridať? Pred chvíľou sme s kamarátom ulovili menšiu srnku, tak mi oddych naozaj prospeje!" povedala som a zazubila sa. Zamávala som chvostom a posadila sa vedľa nej. Brala som to automaticky ako súhlas. "Si na ostrovoch už dlho? Rada sa vypytujem o tom, čo tu kto zažil, aby som vedela, čo všetko mi ušlo alebo čo som ešte nevidela, nepreskúmala," priznala som a nadhodila tému, ktorej sme sa obe mohli chytiť. Rada som zbierala informácie, len čo bola pravda. Usmiala som sa a vyčkávala, čo z nej vypadne.

//Kvitnúca lúka

Poskakovala som ako taká srnka, keď som mierila smerom k zátoke. Modrými zrakmi som sa dívala na zlaté stromy na druhom brehu zátoky. Ako sa tam asi tak teraz mali? Sama pre seba som si hovorila, že by som ich niekedy mala ísť navštíviť, ale... to sa mi dvakrát nechcelo. Bála som sa, čo by si o mne pomysleli a či tam ešte bol niekto, kto si ma vôbec pamätal. Prešla som si jazykom po tesákoch a pozrela sa na vodu. Mierne sa vlnila vo vetre. Cukla som sa, keď som periférne videla neďaleko seba vlčiu siluetu. Otočila som sa jej smerom. Ani som si ju nevšimla hneď. Nastražila som uši a pricupkala smerom k vlčici. U mojich zbesilých pohybov sa mi posunula tiara na mojej hlave a tak som si ju začala naprávať, zatiaľ čo som sa jej prihovárala: "uh oh, ahoj! Čo tu ty tak sama?" Zložila som labku na zem, keď sa mi podarilo tiaru napraviť a doširoka som sa usmiala. "Volám sa Tiara a ty?" opýtala som sa jej a nadvihla spýtavo obočie, aby som svoju otázku len väčšmi podtrhla. Bolo cítiť, že som veľmi kontaktný a priateľský vlk. Nedalo sa to prehliadnuť. Veru nie.

//Alatey

Vetrisko šľahal hlava nehlava. Stiahla som uši k hlave a schádzala zas dole z hôr. Musela som priznať, že niekedy som mala radšej, keď som do hôr stúpala, než keď som mala ísť z nich dole. Mala som pocit, že sa pošmyknem a skončím niekde v údolí. Ach, to by nebolo príjemné. Možno keby som mala krídla na svojom chrbte, tak by mi to toľko nevadilo, ale bohužiaľ som ich skutočne nemala. Zastrihala som uškami a utekala dole. Dobre, to bolo silné slovo. Nemala som sa kam ponáhľať, išla som predsa na prieskum po okolí! Usmiala som sa a cupitala si vysoko aj po lúke, na ktorú som prišla. Obzerala som sa vôkol seba a premýšľala, že kam sa mám vydať. Ktorým smerom? Podvedome som zamierila k Zlatému lesu, pretože tam ma to predsa len muselo tiahnuť po tých rokoch. Avšak nemala som v pláne tam ísť, nie teraz. No mohla som ísť do... zátoky! Áno, tam to bude určite kľudnejšie než tu, čo sa počasia týka, len že by nebolo nakoniec... to by bolo nepríjemné. No nevadí. Beztak som tam zamierila.

//Tichá zátoka

//Nížina hojnosti

Oh áno! Ten ničotný vetrisko. Nemala som rada zimu, ale bola nevyhnutná v tomto cykle života. Povzdychla som si a zazubila sa. "Máš pravdu. Aká škoda, že leto nemôže trvať večne," riekla som a zasmiala sa. Bolo by skvelé, keby bolo teplo po celý rok, no nie? Zastrihala som ušami a pozrela sa na hory. Prečo bol avar tak ďaleko? Kto sa tam mal akože teraz štverať? Aspoň som ovládala telekynézu a nemuseli sme sa s tým toľko štvať, no i tak to bolo náročné. "neboj nič, to zvládneme, nie je to až tak ďaleko," zaklamala som milosrdnú lož, pretože som nechcela, aby som na to ostala sama. Asi by som to zvládla za pomoci mágie jednej či druhej, ale prečo by som to mala robiť sama, keď sme tu na to dvaja? Ha! Zastrihala som ušami a pokračovala ďalej do hôr. Výstup to nebol zas tak náročný, len zdĺhavý. "Už tam skoro sme, na kus sa zas zastavme," riekla som a spravili sme si krátku prestávku, kedy som srnu položila na zem. Po chvíli som však zas kývla a smerovali sme ďalej. Čoskoro mi do ňufáka udrel pach svorky a už som videla i vchod do avaru o niečo neskôr. Bola som tak sústredená na to, aby som pomocou mágie srnu nadvihovala, že mi to vcelku aj ubehlo. Povzdychla som si a hodila ju o zem pred úkrytom. "Uff, to bolo teda namáhavé," povedala som smerom ku Keijimu a zasmiala sa. "Niekedy to môžeme zopakovať, teraz ich zavolajme, dosť ich tu cítim," riekla som a zaklonila hlavu, aby som zavyla a upozornila členov svorky, že je tu korisť. Mohli sa aspoň trošku zasýtiť, kým sa sem nedotiahne niečo väčšie. Azda i šiel niekto loviť? Možno. Pozrela som sa na Keijiho. "Rada som ťa spoznala a hádam sa čoskoro uvidíme, keď nie na území len tak, tak potom na zraze svorky. Idem ešte niečo vyťažiť z tohto ročného obdobia, kým tu nie sú mrazy," informovala som ho s úsmevom a kývla hlavou smerom k nemu na znak rozlúčky. Potom som sa otriasla a vydala sa smerom k lúke, akoby som podvedome mierila k teplej púšti, kde by som sa mohla skutočne ohriať!

//kvitnúca lúka

Keiji sa chopil našej príležitosti a mne sa v očiach roziskrili hviezdičky. Vyhrali sme. Už v tento moment som vedela, že sme vyhrali. Skočila som po nej z druhej strany a strhla ju s ním spoločne k zemi. Tresla ako vrece zemiakov a ja uskočila stranou, aby ma nezasiahla svojim ťažkým telom. Modré zraky som upriamila na vlka. Dávala som mu možnosť to ukončiť, nech má to privilégium. Ja si takýchto momentov už v živote užila. Rada som sa s nimi podelila. Pridŕžal ju. Rýchlo som pochopila, že doraziť ju mám predsa len ja. Rýchlo som k nej skočila a zahryzla sa jej do krku, aby som prerušila jej dýchaciu trubicu a krčnú tepnu. Držala som ju tak dlho, kým zo zvieraťa neodišiel všetok život. Následne som ju pustila a so zakrvavenou papuľou sa pozrela na Keijiho. "Skvelá práca, parťáku," pochválila som jeho výkon a zamávala chvostom zo strany na stranu. Bolo fajn po tak dlhej dobe si konečne s niekým zaloviť.
Hlad sa mi ozval v žalúdku hneď na to, ako moje telo zaregistrovalo krvavú pachuť v mojej papuli. "Navrhujem, že si trochu utrhnime mäsa. Určite sme obaja vyhladovaní po tom celom a keď si oddýchneme, mali by sme ju odtiahnuť k avaru, nech sa nasýtia i ostatní," povedala som smerom k nemu a mrkla na neho. Prikročila som k srnke a sklonila hlavu, aby som sa jej zakusla do pleca, z ktorého som trhala kusy mäsa. Ach, ako dlho som niečo také dobré a lahodné nejedla? Veľmi dlho. Moja momentálna strava pozostávala z bobúľ a zajacov, ktorých som na svojich cestách stretávala. No toto bolo skutočne o niečo lepšie. Spokojne som prežúvala a dívala sa u toho na Keijiho. "Máš nejaké plány, čo budeš robiť potom, keď prídeme na územie?" opýtala som sa ho a nadvihla obočie. "Ja rozmýšľam, že ešte využijem posledné chvíle letného počasia a prebehnem sa po okolí," riekla som svoj plán a spokojne si odtrhla ďalší kus mäsa. Môj malý žalúdok sa veľmi rýchlo zasýtil a potom som len ležala a chvíľu sa s vlkom rozprávala, kým som nabrala sily a žalúdok mi aspoň trošku pretrávil.
"Ach, vedela by som si tu i pospať, ale mali by sme korisť odvliecť skôr, než sem priláka mrchožrútov. S nimi sa moc naťahovať o ňu nechcem," nadhodila som napokon a postavila sa na rovné labky. Ponaťahovala som si všetky svoje kosti a svaly. Až mi v nich mierne zapraskalo ako mi stuhli. Zasmiala som sa nad tým, keďže to bolo dosť hlučné a na záver sa otriasla. Uhladila som si svoju srsť a i keď som mala všade krvavé stopy, cítila som sa krásna. Úsmev som venovala i Keijimu a riekla: "Pomocou mágie ju nadvihnem a ty ju budeš len ťahať, dobre? Bude to jednoduchšie a ani jeden z nás sa tak veľmi nevysilí, ako keby sme ju po tých skaliskách museli klasicky tiahnuť." Keď s mojim plánom súhlasil, prikývla som a začala sa sústrediť na to, aby som ju nadvihla aspoň niekoľko desiatok centimetrov nad zem, aby Keijimu stačilo ju chytiť za nejakú končatinu a ťahať ju vo vzduchu do hôr. Mali sme pred sebou náročnú a dlhú cestu, na ktorej si určite budeme musieť robiť prestávky. Ani len využívanie mágie nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Predsa len som musela mágiou držať celú jej váhu, no nie?

//Alatey

Strihla som uchom ku Keijimu. Chápala som, prečo nebol lovcom. Mohla som použiť mágiu, ale pre mňa to bolo podvádzanie. Prešla som si jazykom po tesákoch a švihla chvostom. "Jednoduchý, poženieme ju a keď sa unaví alebo niekde zakopne, tak ju skolíme. Nie je to nič vysoké," riekla som. Síce som bola nízka, ale nebola som tak slabá. Určite s jeho pomocou ju skolíme. A keď nie, dopomôžem si mágiou, ale nie nejak extra. Stačí nám jeden konár, o ktorý srna zakopne. To by nám dalo neskutočnú výhodu. "Tak poďme," povedala som, aby sme sa nezdržiavali. Určite mal aj lepšie plány než tu celý deň so mnou vykecávať. Kývla som hlavou a začala sa pomaly plížiť k srne v tráve. Určite nás necítila, pretože sme šli proti vetru. Čoskoro sme boli takmer u nej a keď si nás všimla, rozbehla som sa za ňou. Pomaly som ju hnala naprieč pláňou a skákala po jej slabinách a nohách, ktoré som chmatala tesákmi. Kde-tu som ju porezala zubami, ale musela som uskakovať, aby ma netrafila svojimi dlhými nohami. Pozrela som kútikom očka, či je Keiji za ňou/na druhej strane a či je v poriadku. Napokon som sa však sústredila na jej štvanie. Po dlhšej dobe, srna spomalila. Nevládala. Mala zranenia a očividne už bola vysilená. Preto som sa nečudovala, keď zakopla o nerovnosť na zemi a zaklopýtala... toto bola naša príležitosť ju skoliť.