Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Nastražila som uši. "Naozaj? Ach, to chápem, ale tebe hory pristanú viac," riekla som a zazubila sa. Lepšie v nich splynie, než v zlatom lese s tým jeho tmavým kožuchom. Hlavne počas noci. Musela som uznať, že vyzeral zaujímavo, ale samozrejme, že som videla aj zaujímavejšie sfarbenia vlkov, len čo bola pravda. "Vo svojej rodnej svorke som bola lovec. Od mala ma to bavilo lebo mám veľa energie a som kontaktný jedinec, tak spoločnosť ďalších vlkov pri love mi dobre padne," objasnila som mu, akoby nebolo očividné, že táto profesia bola pre mňa ako stvorená. Nič nebolo viac kontaktnejšie než toto. Ach, tešila som sa, až príde čas zrazu, nech sa konečne zoznámim s viacerými novými členmi a spravím si tak prehľad o tom, kto vlastne vo svorke je. Možno sa sem pridali vlci, ktorých som stretla ešte ako tulákov? Azda.
Radšej sme sa vydali k lovu, aby sme tu neprehajdákali celú noc zbytočnosťami ako staré babky. "Nie je problém! Trúfaš si i na menšiu srnku?" otázala som sa ho a zazubila sa. Ja by som ju skolila i sama! Ak nie silou, tak mágiou určite. "Tak poďme na to," riekla som a vydala sa dopredu. Sklonila som ňufák a pátrala po pachovej stope. Cítila som tu vlkov, zajace a rôzne druhy vysokej. Napokon, keď som krúžila v kruhoch, aby mi nič neuniklo, našla som pach, ktorý bol pomerne čerstvý. Kývla som Keijimu hlavou a vydala sa smerom po pachu. Zastavila som, keď som sa približovala k centru pachu. Pohľadom som zamrzla na srnke, ktorá sa pásla sto metrov pred nami.

Kývala som u toho hlavou. Mal pravdu. Bolo lepšie najskôr ostrovy spoznať, než sa dať rovno do tak záväznej role. "To máš pravdu, ale teraz na tom už nezáleží," riekla som a usmiala sa. Mala som chuť sa však rozprávať, a keď sme už boli členmi rovnakej svorky, prečo by som mu nepovedala niečo viac o sebe? "Ja som predtým bola členkou Zlatej svorky a zastávala som pozíciu prieskumníka. Lebo som sa bála, že ako lovec by som tiež až tak ďaleko a na dlhšie z územia ísť nemohla. Ale nevadí, veď určite sa nájdu ďalší vlci, s ktorými sa potom prestriedaš a preskúmaš celé ostrovy! Sú tu naozaj zaujímavé a krásne miesta," povedala som s úsmevom a zavrtela u toho chvostom. Boli to už dávne časy, ale stále som si na ne pamätala, akoby to bolo včera. I moje prvé kroky po týchto ostrovoch! Nie, to by som klamala. Tie som si veľmi nepamätala. Ani som netušila, kde som vlastne začala svoje dobrodružstvo? Ktovie.
Strihla som uchom a zamyslela sa u jeho otázky, ktorú mi položil. Rozhodne sa zaujímal o históriu svorky, do ktorej sa pridal. Nečudovala som. Bola som len rada! "Už to budú určite tri zimy. Azda i štyri? Je to dlhá doba, nejako som sa nad tým nikdy nezamýšľala, ak mám pravdu povedať. Niekedy mám pocit, že niečo sa stalo len pred nedávnom, ale nakoniec zistím, že ubehlo pekne veľa času," odpovedala som mu a i škontatovala svoje pocity z toho plynutia času. Zasmiala som sa sama nad tým, pretože to bolo fakt záludné. Ja som na oplátku tiež vyzvedala. Hlavne, čo sa týkalo Einarových ďalších potomkov. Naozaj nezahálal. Nemala som mu to za zlé, jeho rod bol rozsiahly a očividne v tom hodlal pokračovať. Mal na to plné právo a zdalo sa, že i gény, keď ich bolo toľko! "Ach, tak to je zas iné. Hmm, teším sa, až tie vĺčatá uvidím. Budu rozhodne nádherné! Už si s niektorým z nich bol? Verím, že niektoré z nich bude chcieť sa stať tvojim učedníkom, keď podrastú," riekla som a zavrtela chvostom. Bolo by super si vychovať ďalšiu generáciu hraničiarov a neskôr i lovcov. Aj ja som chcela učiť nejaké vĺča! Aj svoje by som niekedy chcela, ale na to by som potrebovala nejakého partnera. Toho sa nedočkám, tak aspoň nech druhých niečomu skutočne naučím! "Joj, to by bolo fajn. Ideálne spoznať všetkých, ale verím, že tam bude veľa vlkov, čo nepoznám. Nuž, nevadí. Budem aspoň môcť mávať na teba, keď ťa v avaru uvidím," dodala som a zazubila sa. Keiji sa už chcel pustiť do práce. Veď sme len kecali ako také babky na trhu. Určite mu zmeraveli už nohy. "Ach, jasné, poďme, nech to netrvá večnosť," riekla som s úsmevom a kývla hlavou, aby sme sa vydali na planinu niečo vystopovať. Stačilo nám nájsť nejaké pachy zajacov a i tie by zasýtili vĺčatá. Ostatní určite pred zimou budú loviť väčšiu zver.

V myšlienkach som sa stále vracala k Einarovi a Vločke. Premýšľala som, či mali tak plné labky práce, že sa po mne ani nezháňali. Alebo zháňali, len o tom ani Keiji nevedel. Privrela som zraky. Musela som sa najskôr stretnúť s nimi a až potom mať tieto opúšťačky. Tak. Ach, keby som sa nad tým vedela zamyslieť najskôr a až potom reagovať takto prehnane. Bola som neschopná v tomto. Ale ja raz dospejem. Určite. "Nehovorím na to nič, ale kto stráži hranice, keď tam nie si? Svorka má dosť veľa členov, nejaký jeden dvaja by sa určite mohli ešte nájsť, hmm," hovorila som to smerom k nemu, ale skôr to boli moje myšlienky nahlas. "Áno, áno. To verím a práve nad tým premýšľam. Keby som sa nebála skoro všetkého, aj by som vám pomohla. Ale sama na stráži? To by som nedala," povedala som a zasmiala sa. Hej, nezdalo sa to, ale bola som dosť veľký strachoprd. Strihla som uchom. "Nevadí, už si prešiel celé ostrovy? Ani som sa ťa nespýtala, ako dlho už na ostrovoch si! Prepáč mi," zhíkla som, keď som si uvedomila, že som sa ho vlastne skoro nič neopýtala. Alebo opýtala? "Dobre, aspoň, že žijú a nestratili sa aj oni dve," skonštatovala som a vydýchla si. Už som sa bála, že kto vlastne v tej svorke ostal. Keď prišla reč na Xandera a Cinder, očividne ich poznal. Ale mená ich vĺčat som nepoznala, no vedela som, že ich majú spolu. Pokývala som u toho hlavou na súhlas. "Jeez, hej je, veď zato. Ďalšie? A s kým? Tiež s Astrid? Alebo koho si teraz našiel? Tú jeho?" opýtala som sa, vyzvedala som. Chcela som vedieť všetky drby, ktoré tu boli! Ach. Ako som z toho všetkého vypadla. Musela som opäť naskočiť do toho kolotoča svorkového života. Takto to bolo strašné. Skoro nič nevedieť!

Všetky tie negatívne pocity sa vo mne miesili. Nehovorili o mne. Ani po mne nepátrali. Bola som naivná, keď som si myslela, že tu to bude niečo iné než v Zlatom lese. Čím viac vlkov vo svorke bolo, tým menej si všímali menej výrazných členov. Pravda. Zaťala som tesáky, aby som Keijimu nezačala tu hneď rumádzgať. On za to nemohol. Mohla som si za to sama, že som sa v tom viac neangažovala. Bola som neschopná. Nechápala som, prečo ma tu Einar vôbec nechal žiť. Veď som bola úplne k ničomu!
Zadržala som dych, keď som pocítila dotyk na svojom chrbte. S ublíženým pohľadom som sa na Keijiho pozrela. Veľa rozprával. Príliš veľa. Avšak došlo mi, ako som sa správala a že takto rozhodne nových kamarátov nezískam. Hlúpa, hlúpa Tiara! Nadávala som si. Ako som sa mohla takto opustiť? "Uhm," zamumlala som na jeho slová, pretože pre mňa nedávali zmysel. Poznala som členov, ktorí v Alatey boli dlhšie, ale prišlo mi, že ako som ostala mimo, svorka sa pomaly strojnásobila. Keiji očividne nechápal môj problém. Socializovanie nebolo mojim problémom, ale to, že nikto na mňa nemyslel, nikto ma nespomínal a nikto ma nehľadal. Oh ako by len vlk mohol pochopiť takéto veci! Musela som si nájsť Hanku alebo Vlocku, aby som sa porozprávala s niekým citlivejšim. Povzdychla som si. "Prepáč. Ako si to hovoril, že sa voláš? Som Tiara," riekla som napokon už pomerne v kľude. Vnútorne ma začínalo hnevať, že mi ten vlk nerozumie. Ach tí vlci! "Hm, a čo robíš inak tu, keď máš kontrolovať hranice? Planina vyzerá skôr ako miesto pre lovcov," povedala som a privrela oči. Ak by ma niečo dokázalo skvelo popísať, rozhodne by to bola moja náladovosť. Vody oceánu boli rovnako búrlivé a nepredvídateľné ako moje emócie. Ach tie vlčice plné hormónov a citových výmyslov. "Inak leto už končí. Nechceš mi pomôcť niečo uloviť? Potom ti pomôžem prejsť aspoň časť hraníc ak chceš. Je to samotárska robota, tak možno budeš rád za spoločnosť?" navrhla som, no ktovie, či bude vôbec ochotný so mnou tráviť čas. Však ak si dá pozor na to, čo mi hovori, nič sa nestane! "Poznáš aspoň niekoho z členov ako je Vločka, Hanka, Cinder, Xander..." začala som aspoň tých najhlavnejších. Ostatní neboli až tak podstatní. Ktovie koľko z nich odišlo, možno nikto a možno polka. Avšak Vločku som chcela vidieť zas a znova. Bola to moja jediná pravá kamarátka. "Vločka je moja najlepšia kamarátka a nerada by som o ňu prišla. Potrebujem sa s niekým porozprávať a ona je jediná, kto mi rozumie... Ak chápeš," vysvetlila som mu moju frustráciu a obavy. Samozrejme som chcela vidieť aj ďalších mojich kamarátov a zoznámiť sa s novými členmi. Len to nešlo príliš jednoducho a rýchlo. "A počuj, furt je vo svorke tak veľa vlcat ako i predtým?" opýtala som sa ho nakoniec. Mala som rada vĺčata, ale občas toho bolo na jedného vlka až príliš! No nevadí. Nechám sa prekvapiť čo to prinesie. Možno budem milo prekvapená, ktovie? Len čas ukáže.

Noc bola nekonečná. Už som sa tešila, až konečne uvidím svojhi spoločníka vcelku. Takto splýval s nočným prostredím. I jeho srsť vyzerala ako mliečna dráha s hviezdami. "Tse, samotári suu väčšinou divní a z tej samoty im hrabe. Ale ty vyzeráš, že si sa nezbláznil... Asi. Alebo si nebodaj skrytý sériový vrah?" nadhodila som a zaškerila sa. Pochybovala som. Mala som z neho dobrý pocit. Zamávala som chvostom a premýšľala, aké by to bolo, keby dom sa v niekom zmýlila. Určite by som neskončila dobre. Aspoň, že som ovládala mágie a mala som tak väčšiu šancu na prežitie. Chichi. "Ooo ďalší hrsničiar? To je super. Arryna mi bolo aj s Vločkou ľúto, že je na to sám," povedala som a bola rada, že má nejakého parťáka! Tešila som sa, až ich všetkých na zraze zase stretnem. Dlho som nikoho mne blízkeho nevidela. "Nooo ja som... Ako to povedať. Lovec! Ale ešte som veľa spoločných lovov nezažila. Je v tej svorke na mňa už priveľa vlkov. Polku ani nepoznám a keď sa chcem s niekým zoznámiť na zraze, tak ma ignorujú. Lebo asi vyzerám príliš hlúpo a nedolezito alebo čo," riekla som a bolo vidieť ako moja pozitivita vyhasína. Začínala som ss cítiť sklesnuto. Smutne. V depresii. "Bola som stratená niekde v horách a dlho som spala. Neviem čo sa mi to stalo. Nová rozhodne nie som. Einara som spoznala, keď sa len na ostrovoch zjavil, keď ešte nebol nikým... Možno preto som sa k nemu napokon pridala, po tom čo sme po ostrovoch spolu putovali istý čas," riekla som, pretože ma tým mierne urazil a zároveň rozosmutnil, keďže bolo jasné, že som len vzduch pre túto svorku. Nikto ma nespomínal. Bola som nikým. Keby som teraz zahynula, ani by si o mne nešepkali. Mala som chuť sa zdvihnúť a odísť preč. Rozplakať sa... Nikto ma nemal rád a ani si na mňa nespomenul. Stiahla som ušká k hlave a zadržala skučanie. V tom záchvate paniky som ani nevnímala jeho ďalšie slová. Bola som z toho všetkého hrozne rozladená až som sa začala triasť. Bola som nič a nikto. Načo som vlastne ešte dýchala, keď som nikoho nemala, kto by na mňa vôbec pomyslel?

Mávala som chvostom zo strany na stranu a dívala sa na neho. Bol mi sympatický. Konečne niekto pozitívne naladený! Aj keď občas spomínal nejaké slová, ktoré chceli tvrdiť opak... Bol super. "Vadí... Nevadí... Vlci by nemali byť sami a basta! Veď čo by sme potom boli? Medvedí? Tí sú samotár i a hrozne nabrúseni. Ja sa ich napríklad hrozne bojím a teba by som sa nechcela báť, tak ako ich, keby si samotár," riekla som a pokývala hlavou. Dávali to úplne logiku! Aspoň, že som bola pekná v tváričke len čo je pravda. "Vracal na územie svorky?" zopakovala som. V okolí bola len jedna jediná svorka o ktorej som vedela. Privrela som oči. Uhm. "aoh! Ty si tiež z alatey? Tak to je mega cool," vyhŕkla som, pretože i ja som bola z tade! Jehi som však ani na jednom stretnutí svorky nevidela. Musel byť novší ale s tým mojim spánkom... Ktovie, či už nejaký zraz nebol. "Aké sú tvoje povinnosti?" opýtala som sa ho rýchlo a zamávala chvostom. Videla som príležitosť na to, aby som sa zblížila s členom svorky a vzájomne sme si dokázali i pomôcť! S ním by som isto skolila aspoň menšiu srnku.

Usmiala som sa ešte väčšmi a zavrtela chvostom. "Ach, to je pravda, ale vieš čo, ja nikdy nie som dlho sama, tak občas je tá samota i oslobodzujúca! Ale len na chvíľočku!" riekla som a zazubila som sa nad tým. Vlk vyzeral sympaticky a i keď rozhodne nebol tak hyperaktívny ako ja, určite sa spolu dobre porozprávame! Azda zase zistím nejaké nové veci, čo sa v krajine vlastne deje. Zamávala som chvostom zo strany na stranu a pozrela sa na jeho kožuch. Bol zvláštny, určite navštívil Wua. To ma privádzalo aj k otázke, aké mágie musel ovládať a či má i nejaké super predmety! Tým bol Wu predsa známy, že mal začarované predmety na rôzne veci. "A jéje. Vlci by nemali byť sami, to je pravda. Nie sme predsa žiadne divé mačky alebo medvede, však? Patríš niekam do svorky?" vychŕlila som na neho hneď tieto slová a uprene na neho hľadela. Moc som neriešila to, že aký pach z neho cítim. Radšej som sa opýtala, aby to bolo jasnejšie. Mohol mi zaklamať, ale... prečo by to robil? Naivne som verila v dobrotu druhých, čo niekedy sa mi pekne vypomstilo. Dúfam, že v tomto prípade sa nič také nestane!

//Temný les

Už od posledných stromov lesa som vetrila ňufáčikom vo vzduchu a hľadala pachy zveriny, ktoré by som mohla nasledovať. Nehľadala som nič veľké, práve naopak. I menšie tvory budú stačiť na to, aby zahasili hlad v bruškách mladých vlkov. Zastrihala som uškami a do ňufáčika mi vletel pach. Nebol to však zajac, ale niečo oveľa väčšie. Avšak zver to nebola, minimálne nie tá lovná. Prešla som si jazykom po tesákoch a zastavila sa. Vetrík mi čechral srsť a sem tam som spravila krok, ako sa mi opieral do boku. Bola som drobná a veľmi ľahká. Čokoľvek ma vedelo vyladiť z postoja. Nikdy som sa však nevzdávala! A už vôbec nie v tejto chvíli. Chrabro som sa rozišla proti vetru a vykračovala si za pachom vlka, ktorého som nepoznala. Ako som sa už v lese rozjímala, nejako som vyšla zo svojej typickej "zoznamujúcej" sa tradície. Musela som nazbierať nové známosti a zistiť, čo sa tu za poslednú zimu v krajine dialo! Dosť som toho prespala. Ach. Už som to nikdy nemohla dopustiť. Hanbila som sa za to. Potriasla som hlavičkou a keď som uvidela čierno-bledú srsť neznámeho vlka, zastavila som od neho pár metrov. "Ahojky, čo tu tak sám?" zatiahla som a pobavene sa zazubila. Nemoho zo mňa cítiť nič iné, než len čistú nevinnosť a množstvo optimistickej energie, ktorá zo mňa sršala ako taká ohnivá žiara.

//Spálenisko

Cupitala som si za chvostom Lapisa. Aspoň za tým zvyškom chvostu, ktorý mu ostával. Ja som si nevedela predstaviť mať taký malý chvostík. Na čom by som to len v noci spala? Potrebovala som svoju oháňku ako taký vankúšik! "Hej, počkaj," zahučala som, keď som zistila, že môj spoločník sa niekam vytratil. Ach. Zas ma niekto opustil! Asi ho moja maličkosť už nebavila. Samé výhovorky, ak chcel tvrdiť niečo iné. No čo už. Na moment som zastavil a zamľaskala. Musela som sa zamyslieť nad tým, čo teraz a kam. Mala by som sa vrátiť domov, pravda. Strihla som uchom. Nemohla som sa však vydať domov s prázdnymi labkami, a tak som sa rozhodla, že pôjdem na pláň severne od tohto lesa na lov! Bolo by to skvelé, pravda. Zamávala som chvostom a až si podskočila od radosti, aký geniálny plán som to vymyslela. Niekedy som excelovala, len čo bola pravda. Usmiala som sa spokojne a pokračovala ďalej vpred. Aj keď som sa necítila na to, že by som bola schopná uloviť niečo viac, než je zajac... i to bude stačiť. Ktovie, aké ďalšie vĺčatá sme mali vo svorke! Mala som pocit, že v Alatey vlci nerobili nič iné, len sa množili. Ach. Ale i ja by som chcela vlastné vĺčatá! Len s kým? Nemala som vôbec šťastie na nejaké blízke duše. Čas nájsť nejakú novú obeť a skúsiť nadviazať dobré vzťahy!

//Nížina hojnosti

Drobci boli zmätení zo slov Polárnej žiari, ktorá rozprávala len v hádankách. Nevedeli, kam sa majú vydať, pretože v okolí žiadne stopy nevideli. Heřmánek zakňučal, cítil úzkosť z toho, že už sú tak blízko cieľu, no zároveň tak ďaleko. Zúfalstvo, áno. Presne tak by sa dal tento stav chápať. "Ale no ták! Počúvajte ju. Tam, kde je nebo a hviezdy najbližšie... bude to niekde smerom k horám. Tam by sme stopy mali nájsť!" riekla Maru a ukázala smerom k menšiemu polárnemu skalisku. Hornatina nebola tak ďaleko od nich a vôkol nej sa rozliehala zasnežená planina. Tento plán znel jasne a logicky, preto sa skupina vydala oným smerom. Všetci boli nadšení a pocítili nový príval nádeje. Avšak ten na moment opäť ochabol, keď stopy neboli nikde vidieť. Po dlhých až nekonečných minútach však Šmudla vykríkol a všetci sa vydali za ním, keď skutočne oné stopy našiel. Boli veľké, tak ako Polárna žiara tvrdila. Horlivo ich nasledovali až do hôr, kde viedli až k samej nore. Presne tak ako bolo povedané! Všetci pocítili mráz na svojich zátylkoch, keď podišli k vchodu do nory. Bola to naozaj ona? Skutočne sa ich výprava blížila k zdárnemu koncu? To však ešte nebolo vôbec isté...

Zazubila som sa a tajomne sa na neho zadívala. "Ach, všeličo, pravda. Aj to, na čo nedokážeš ani len pomyslieť, tak, tak," riekla som a zavrtela chvostom. Táto zem bola tak čarovná! Nikto by mi neveril, keby som mu povedala o nejakých veciach, ktoré sa mi stali. "Neboj nič, tu si nemusíš nič sám privolávať a i tak ťa osud na ostrovoch prekvapí v tom, čo ti bohovia hodia pod nohy, hihi," zasmiala som sa a premýšľala, či ho už dostatočne nestraším. Nechcela som, aby sa tejto krajiny niekto bál. Aj keď sa tu diali i zlé veci, väčšina z nich bola dobrá a úsmevná. Určite zažije veľa super zážitkov! O to som sa vôbec nebála. "Samozrejme, eventuálne by si sa mágii priučil i sám bez mojej pomoci. Sú tu i také... hmm.. skratky ako sa stať znalým mágii či fyzických schopností. Nemusí byť všetko len o pote a slzách, stačí mať dostatok majetku," riekla som a zazubila sa. Hej, komu by sa chcelo od rána do noci tvrdo niečomu učiť, keď tu existuje niekto ako je Wu? Ach, toho prašivca som už dobre dlho nevidela. Azda na neho narazíme, keď sa budeme len tak okolo túlať. Aspoň by som ho Lapisovi ukázala, nech si ho nespletie náááhodou s niekým iným, haha. "Výborne, to rada počujem! Tak poďme k horám, aspoň je z nich krásny výhľad na ostrovy a môžeme sa rozhodnúť, kam sa vydáme," povedala som a navrhla mu svoj plán. Následne som sa otriasla a rozišla sa spolu s ním smerom k temnému lesu, ktorým sme museli prejsť ešte, aby sme sa dostali do tých mojich "krajších" miest tejto krajiny.

//Spálenisko

Zaujímal ma hlavne vlkov vzhľad, z ktorého som skutočne nemohla spustiť oči. Ja som samozrejme nebola o nič škaredšia, ale nebola som až tak... zaujímavá ako on sám. Zastrihala som ušami a pozrela sa na neho ešte pozornejšie. Nie, určite nemal v rodine žiadnych kopytníkov. Veď to by mu rástli na hlave parohy alebo by mal miesto labiek kopýtka! A to rozhodne nemal. Asi. Ešte raz som sa na neho poriadne pozrela, aby som to skontrolovala, či naozaj niekde nemá pod srsťou výrastky parožia. Nemal. "Takéto mutácie by ma rozhodne v tejto krajine neprekvapili. Len aby ti naozaj z hlavy nejaké parohy nevyrašili," riekla som smerom k nemu a pobavene sa zasmiala. Bolo to naozaj vtipné si takto predstaviť. "Ďakujem, tieto dary sú od miestnych bohov. Ani neviem prečo som si ich vyslúžila. Asi chceli, aby mi to slušalo a mohla som sa hrať na princeznú," riekla som a hrdo som sa usmiala. Samozrejme, ja som žiadnou princeznou nebola. Potriasla som hlávkou a pozrela sa na neho. Zachmúrila som sa na moment a potom som to nechala tak. Prebehla mi hlavou totiž jedna myšlienka, ale neprišla mi v konečnom dôsledku podstatná. Ani vhodná.
Z mojej magickej chvíľky bol skutočne očarený. Zazubila som sa. "Ach, aj ty sa môžeš takýmto kúzlam priučiť! Je to dosť jednoduché ak mám pravdu povedať," povedala som a zavrtela chvostom. "Pokojne by som ťa mohla aj učiť," navrhla som mu a zazubila sa od ucha k uchu. Bola som veľký charakter, ktorý by sa roztrhal pre dobro druhých. Pravdaže, nie vždy to bolo úplne najšťastnejšie rozhodnutie. "Určite by to tu bolo nádherné a oveľa živšie než teraz. Chytám normálne z tohto miesta depresiu, ach. Máš niečo na práci? Rada by som sa odtiaľto pohla niekam, kde to nebude také... no... pochmúrne a mŕtve," povedala som a nadvihla spýtavo obočie, keď som sa na neho zadívala. Ak so mnou nepôjde, nič sa nestane. Svet sa predsa nezrúti! Ale bolo by fajn ho lepšie spoznať, pravda.

Vlk sa nadchol nad mojím nápadom, aby sme tu trošku pomohli prírode, ktorá už beztak bola zdevastovaná. Preto som si myslela, že i to málo tu niečo urobí. Usmiala som sa na neho a zamávala chvostom zo strany na stranu. "Máš pravdu, ale tak podzemná voda tu je stále pod nami. Čiže to si nemyslím, že bude taký problém. Skôr tu asi je zdevastovaná samotná pôda, ktorá už nie je plodná," riekla som na jeho slová, pretože mi to dávalo väčšiu logiku. Pozrela som sa na popol a dreviny, ktoré sme pozbierali na hromádku. Privrela som oči. Dobre, už budem môcť čarovať za chvíľu!
Strihla som uchom a usmiala sa na vlka, ktorý sa mi konečne predstavil menom. "Lapis... aké pekné meno! Rovnako ako tvoj kožuch, i keď po tme v lese by som si ťa pomýlila so srnkou," pochválila som ho a pozrela sa zase na jeho škvrny. Bolo to zvláštne. Strihla som uchom a pozrela sa na popol. "Dobre, teraz sa kukaj!" povedala som a ukázala ňufákom na kôpku polámaného dreva, ktorú sme nazbierali. Pomocou mágie som začala z nej formovať drevinu až z toho vznikol menší stromček. Doplnila som v okolí i nejakú travinu a kvetinky. Vyzeralo to tu o niečo veselšie a také... nádejné. "Hneď je to tu krajšie, nemyslíš? Aspoň trochu nádeje, že to tu raz bude vyzerať inak. Znova krásne lesnato a zelene," skonštatovala som a švihla chvostom. "Hm, pozri, čo to tam je?" riekla som a poukázala na pohyb v popoli u jednej kvetiny, ktorú som tu vyčarovala. Naklonila som hlavu na stranu. Bol to snáď nejaké chrobák?

26 - Vlci navštíví spáleniště, kde se budou snažit vypomoci flóře part 2

Nemohla som z toho, ako vlk predo mnou vyzeral. Normálne som začala premýšľať nad tým, či medzidruhové kríženie je nejakým novodobým trendom. Len nemal parohy, to mi celkom vadilo! Bol by určite krásny, keby mu hlavu zdobia malinkaté rožky. Aspoň by som mala čo okusovať, teda čo? Potriasla som hlávkou a usmiala sa na neho. "Tak stratil, ach. Neuveríš, ale ja tiež ak sa mám priznať, čo sa mne normálne nestáva, ale stalo sa," povedala som a zasmiala sa. Predsa len ja, veľký prieskumník, som sa nemohla len tak stratiť, no predsa sa mi to podarilo. "Neviem ti povedať presne, ale odkedy som tu bola prvý raz, cítim z tohto miesta mnoho mágie, ktorú cítim zo zeme i vo vzduchu," odpovedala som na jeho otázku a privrela svoje studánkové očká. "Len bohovia vedia, čo sa na tomto mieste odohralo, ale s nimi som tú česť ešte nemala, aby som sa ich na to opýtala," dodala som a pousmiala sa. Ktovie, koľko toho o tomto mieste nevedel alebo vedel. Vo všeobecnosti. Na ostrovoch bolo mnoho nových vlkov, ktorí sem zablúdili. Nemohla som odhadnúť, kedy sa tu zjavil on. Azda tu bol dlhšie než ja, len som na neho doteraz nenarazila?
"Hm, to máš pravdu, určite tu bola zeleň a kvetiny, možno i ten temný les za našimi chrbtami bol predtým krásnym miestom ako i ten začarovaný, či zlatý alebo len obyčajný," pritakala som a naklonila hlavu na stranu. Z jeho očí som vypozorovala, že ovládal mágiu zeme alebo aspoň mohol. Ktovie, či to boli jeho prirodzené oči. "Myslím, že by sme tomu tu mohli trochu pomôcť," nadhodila som. I keď som netušila, či to bude mať nejaký účinok, mohli sme sa o to aspoň pokúsiť. "Mohli by sme pre začiatok pozbierať zvyšky konárov zo zeme a dať na kôpku," začala som a mala som takú ideu, čo potom s tým spravím. "A vyčistiť aspoň kus miesta od popola? Aby som ti ukázala jedno kúzlo," dodala som a zazubila sa. Mohla som len tak vyčarovať kvetinky, ale čo z toho, keď tu všade bolo kilo popola? Potrebovala som, aby tu i chvíľu vydržali, než i tie kvetiny, čo vyčarujem, zhnijú... museli sme sa pustiť teda do veľkého upratovania! Všetko mŕtve dať preč, len aby sme sem priniesli nový život. Ktovie, možno by sme pod tým popolom aj nejaký našli? Ktovie. "Moje meno je inak Tiara, teší ma," povedala som nakoniec a usmiala sa. Následne som sa vydala a po čistine začala zbierať rôzne úlomky obhorelého dreva, či čistiť popol na hromádku. Bolo to však náročné, keďže ako sa víril som kýchala. Zamračila som sa. Azda on príde s nejakým lepším návrhom ako pomôcť tomuto miestu?

26 - Vlci navštíví spáleniště, kde se budou snažit vypomoci flóře part 1

//Temný les

Hopsala som si lesom, aby som sa pozitívne naladila, keďže toto miesto vo mne vzbudzovalo veľký des. Nemala som rada tento les, ale bohužiaľ som ním musela predsa len prechádzať, keď som niekam na ostrovoch chcela ísť. Povzdychla som si a pri jednom vrznutí vetvy sa mykla. Ach, aký som len bola strachoprd! Takúto ma mamina nevychovala. Nevadí. Vydýchla som si a pokračovala ďalej a ďalej, ale niečo mi nesedelo. Nezdalo sa mi, že by som sa približovala k pohoriu, keďže terén sa začal meniť na holú zem. Nastražila som uši, keď moje labky zaparkovali v popolu. Zamračila som sa. Ako je to možné? Veď som bola prieskumník! Ako som mohla zablúdiť? Ostrovy som poznala veľmi dobre. No nič. Asi to znamenalo, že už stárnem. Povzdychla som si a kukla sa na pustatinu. Musela som sa otočiť a ísť opačným smerom, čo som i chcela urobiť, keď som v tom zazrela niečí kožuch. Vlk. Videla som vlka a nebol z popola. Natočila som hlavu na stranu a keďže bol pomerne blízko, podišla som k nemu a usmiala sa. "Ach, netipovala by som ťa na niekoho, kto vo voľnom čase chodí na zhoreniská obdivovať ich krásu," zazubila som sa u toho ako som to hovorila a prezrela si ho. Vyzeral ako niečo, čo by som za normálnych okolností šla loviť na planinu. Zvláštne. No niekoho mi pripomínal.