Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Jedlo, znelo mk v mysli. To slovo sa mi páčilo. Znamenalo to niečo dobré, čo zasýti moje bruško a opäť sa budem cítiť spokojne. Veselo som preto zavrtel chvostom a oblizol si mlsne ňufák. Už som bol naozaj veľmi hladný. Preto som natešene vyskočil na labky a vydal sa po boku vlka. Mal som dlhé laby a preto môj beh bol viac komický, než normálny. Mal som čo robiť, aby som sa nerozpleštil na prvej možnej zákrute. Bol som však rád, že sa niečo deje. I keď som to nemohol posúdiť, nič také som v živote ešte nezažil.
I keď som stále mierne tápal, že kam to vlastne ideme. Ako som sa rozhliadol okolo seba, videl som krajinu, ktorá bola oveľa väčšia než ten kúsok u vodopádov alebo v jaskyni. Nevedel som, ako to mám pomenovať, no bol som nadšený! Videl som plno miest a vecí, ktoré by som chcel preskúmať, lenže teraz malo prednosť jedlo. Hneď, ako utíšim ten hlúpy žalúdok, pozriem sa na každý jeden trs trávy! To som si sľúbil. Hravo som zaštekal a rozbehol sa vpred na lúku, ku ktorej sme sa pomaly dostali. Bola to príjemná zmena opäť môcť behať a užívať si vietor, ktorý mi čeril srsť.

//Lúka

Vlk sa postavil a začal niečo kričať. Páčilo sa mi ako to znelo a i ja sám začal zavíjať. Vyzeralo to však komicky a piskľavo, akoby som bol vlčica. Avšak ten zvuk bol tak chytľavý a lákavý. Ešte niekoľko krát som takto "zaspieval", kým sa jeho pohľad opäť neuprel na mňa. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a pohliadol mu do očí. Ďalšia otázka. "Azzz," vyštekol som namiesto toho a chytil do zúbkov kus jeho srsti na hrudi, tam kde som dočiahol. Zavrtel som chvostom zo strany na stranu a hravo uskočil. Zastavil som až v momente, keď sa opäť rozhovoril. Tentoraz reagoval na moje večne vyplakávajúce brucho. "Jedlo," zopakoval som po ňom a tvár sa mi rozžiarila. "Jedlo! Áno!" vyštekol som radostne a začal poskakovať okolo vlka. Tešilo ma to, pretože to znamenalo, že konečne utíšim svoj žalúdok. Kde chcel však zohnať to teplé mlieko? Nevadí. To ma na teraz nemuselo trápiť. Vedel som, že sa musím držať tohto vlka, pretože ma zavedie k jedlu! Horlivo som pritakal hlavičkou na jeho ďalšiu otázku, kedy som implikoval, že sa pýta na niečo v spojení s jedlom. Už som sa nevedel dočkať, až vyrazíme za jedlom!

Upieral som mentolové zraky na vysokého vlka, očakávajúc nejakú reakciu. Zaujímalo ma, čo je on zač. Avšak potom urobil niečo zvláštne. Povedal slovo, ktorému som nerozumel. Mal som mu vôbec rozumieť. Ukázal na seba pri tom, ako to vyriekol. Privrel som oči a natočil hlavičku na bok. To som mal ako pochopiť, že... Chvíľu som na neho pozeral, keď som opäť začul tú intonáciu hlasu. Pýtal sa ma niečo a očakával odpoveď. Zašvihal som chvostom, pretože som tomu taktiež veľmi nechápal. Možno to bolo prekvapivé a divné, ale ten, kto by poznal môj doterajší životný príbeh, by sa nečudoval, že som tomu nerozumel. Od "rodičov" som sa odpojil príliš skoro, že som na nich zabudol. Pretože v tom veku som ešte príliš nevnímal. Za ten čas som spoznával svet po svojom a stretol pre mňa aspoň veeeľa vlkov. Tento bol len ďalším.
Ostával som mlčky sedieť, pretože som nevedel, čo mám vlastne povedať. "Hmmm," zamumlal som a zašvihal chvostom zo strany na stranu. Opäť sa mi ozval žalúdok, tentoraz hlasnejšie. Stiahol som uši k hlave a zúfalo zašomral: "Nech ticho je!" Bol som už zúfalí z celej tejto situácie. Bolelo ma to a zároveň otravovalo. Pochyboval som, že on bude mať to mlieko, čo som pil... Bol som hladný. Potreboval som jesť. Zakňučal som a pár raz štekol po vlkovi, aby mi pomohol. Respektíve, aby splnil to, čo som chcel, aby urobil! Veď som bol malý a roztomilý. Chcel som papať. Teraz!

Vlčica si ma príliš nevšímala. Dokonca ani ten vlk, čo odišiel, sa dlho, dlho nevracal. Netrpezlivo som zašvihal chvostom zo strany na stranu. Pohľad mi padol na pohyb neďaleko nás. Uvidel som na moment ďalšie vĺča, ako si to kráča niekam s ďalšou dospeláčkou. Koľko preboha existovalo vlkov na tomto svete? Vyštekol som za sestrou, ktorú niekam tá fľundra unášala. Rozbehol som sa preč od Shine a nemotorne utekal za sestričkou, keď v tom mi do ceste prišiel vlk. Zase iný!!! Celou silou som do neho vrazil. Až som sa odrazil a spadol na zem vedľa. Potriasol som hlavičkou a v duchu sa posťažoval. Keď som sa ako tak spamätal, pohliadol som smerom hore. Razom som zabudol, že moja sestra sa tu pred malou chvíľou mihla.
Zamračil som sa. "A ty zas kdo," zašomral som popod ňufák a pohliadol na vlka predo mnou. Respektíve nado mnou. Bol naozaj vysoký, ale zároveň nižší, než tá čierna vlčica niekde za našimi chrbtami. V tom mi zaškvŕkalo opäť v brušku. Stiahol som uši k hlave a mierne zaskučal. "Pepáč," zafňukal som. Bol som hladný, ale potrava, ktorú mi sľúbil ten druhý vlk... ešte som sa jej nedočkal. Možno mi konečne dá niečo na papanie tento vlk? Už som v tom mal chaos. Bolo ich na mňa šialene veľa okolo mňa. Zafunel som podráždene. Bol som zmätený a ničomu som nerozumel. A to ma pekne vytáčalo! Ja som predsa chcel vedieť všetko!

Upieral som zraky do tých jej. Cítil som sa v jej blízkosti príjemne, i keď ma sužoval hlad. Na ten som však zabudol alebo ho skôr bral ako súčasť života, pretože som zatiaľ nedostal nič, čo by ma zasýtilo. Okrem prvých týždňov života, čo tvorilo matkine mlieko. Vlk sa ale niekam vydal, pozoroval som ho chvíľku pohľadom, no nerozumel som tomu. Vlci neustále chodili sem a tam. Bolo to zvláštne. Moju pozornosť som hlavne nasmeroval na Shine, ktorá ku mne prehovorila. Jej slovám som rozumel z časti. Pochopil som však, keď sa ma pýtala na niekoho pod tým názvom. Ako ma stihli naučiť, boli to ten veľký čierny vlk a tá vlčica, ktorá nám dávala mlieko. Nerozumel som však ich hlbšiemu významu. Tak či onak som len zavrtel chvostíkom, pretože som poznal odpoveď na jej otázku, ako som vydedukoval podľa intonácie. Pokiaľ vlci dali takú intonáciu, očakávali odpoveď od druhého vlka.
Okamžite som zdvihol labku a ukázal smerom k skrytému vchodu do jaskyne zo spodnej časti skalného útesu. "Tam," vyštekol som jednoducho a so stratou rovnováhy opäť padol na zadok na zem. Pobavene som sa zasmial a pozrel sa na vlčicu, očakávajúc ďalšie slová. Natočil som hlavičku na stranu a len sa na ňu díval s množstvom otázok v očkách. Nevedel som však, ako správne ich mám vyjadriť slovami a tak som len mlčky sedel s vrtiacim chvostom. Kde-tu mi zaškvŕkalo v bruchu, kedy som stiahol uši k hlave akoby som sa za to hanbil. Jej žalúdok také zvuky nerobil predsa. Takže som bol iný. Ani rozprávať som dobre nevedel. Cítil som sa z toho všetkého hrozne zle.

Zapáčilo sa mi, keď si čierna vlčica ľahla ku mne na zem. Okamžite som sa prevalil na brucho a radostne zavrtel chvostom. Pomaly sa k nej narval a otrel sa jej o krk s vrnením. Nenásilne som sa jej snažil obliznúť i papuľu, keď v tom začala ku mne rozprávať. Zastal som v pohybe a poslušne si sadol na zem s hlavou naklonenou na stranu. Niektoré slová som už poznal, chápal ich významu, ale stále mi tie komplikovanejšie boli neznáme. "H-hoj?" zopakoval som to slovo, ktoré som už počul viackrát. Naklonil som hlavu na druhú stranu a zdalo sa, že môj malý mozog sa snaží na niečo prísť, ale... nemal som na to dostatok podnetov a informácií. Moja výchova bola brutálne zanedbaná a zatiaľ, čo sa iné vĺčatá už učili loviť, ja bol zaseknutý na bode hovorenej reči.
Ani táto moja neschopnosť mi však nezabránila v tom, aby som sa na vlčicu po chvíli opäť nalepil. Voňala mi známym pachom a to bolo všetko, čo môj malý mozog chápal. Radostne som okolo nej poskakoval, keď v tom som skončil u jej brucha, hľadajúc nejakú cecok, aby som sa mohol napiť mlieka. Nie len, že som ju musel zúbkami nepekne cvakať, ale dokonca som ani nič nedokázal vytlačiť. Sklamane som zakňučal a smutne sa pozrel na Shine, keď mi v žalúdku zaškvŕkalo. Stiahol som ušká i chvost. Nejedol som už pekne dlho a po tej všetkej aktivite, mi dobre vyhladlo. Po očku som sa pozrel i na Hnedého, ktorý hovoril ďalšie slová, ktorým som úplne nerozumel. Teraz som však dokázal riešiť len ten fakt, že ma bolí celé bruško...

Meno, postavenie: Zeiran, Sigma (joj, do hierarchie sa vĺčatá zabudli pridať :<)
Počet postov: 8 (bolo by viac, ale spoluhráči!!! :D)
Zhrnutie: Zeiran sa omylom zatúlal z jaskyne rodičov a nevedel sa vrátiť späť. Vykotúľal sa von do snehu, kde ho našla Azzip, ktorá ho veľmi milo zaučila v kĺzaní na ľade! Následne narazil na Shine s Áresom a čaká, čo bude ďalej...

2% z minulého mesiaca poprosím do rýchlosti :)

Procenta zapsána

Sedel som na mieste, kde som drepol po náraze a chvíľku zarazene sa díval z jedného vlka na vlčicu. Po chvíli sa mi však chvostík začal hýbať zo strany na stranu. Vyzerali úplne inak, než tá vlčica predtým. Bolo to zvláštne. To celý život bol o tom, že vlk sa túlal krajinou a narážal na druhých? Moc tomu moja hlava nechápala. Každopádne! Okamžite, ako sa ich pozornosť namierila na mňa, veselo som zavrtel chvostom a vyskočil na labky. Nahrnul som sa hlavne k čiernej vlčici, ktorej kožuch pôsobil na mňa príjemnejšie. Muselo to mať za následok to, že prvé týždne som práve strávil s rodičmi, ktorých srsť bola primárne tohto odtieňu. Vyskočil som na zadné labky a prednými sa jej oprel o labky/ramená/spodok hrude, snažiac sa driapať k jej hlave, ktorej ňufák som chcel obliznúť. Spokojne som si mrnčal a štekal pre seba. Dokonca i jej vôňa v mojom mozgu vyvolávala o to viac bezpečnejší pocit. Tešil som sa z nej a cítil vnútorne, že mi je blízka. Bližšia než druhý vlk. I keď som to vedome nevedel, moje telo skôr fungovalo inštintívne. Čoskoro som však stratil rovnováhu na dlhých, šteňacích labkách a padol som späť na zem, kde som sa prevalil na chrbát a hravo sa začal k hlave vlčici naťahovať.

//jazero

Brodil som sa v snehu, pričom som otváral papuľu, do ktorej som hravo poberal sneh, aby som ho mohol zožrať. Bola to zábava. Zasmial som sa. V tom som sa pošmykol na namrznutom kusu pôdy, vzhladom na prehánky a topenie snehu, ktoré vytvorili kde-tu poľadovicu. Ako mi ušla labka, začal som sa z briežku kotúľať dolu, smerom k dvom vlkom. Po chvíli sa mi prestal krútiť svet, keď som vrazil do láb hnedého vlka. Bol som celý pokrútený a hľadel naň hore nohami. Po chvíli šoku som sa začal smiať na tom, že je hore nohami. Vyzeral tak vtipne. Natiahol som labku smerom k jeho papuli. Bol tak vysoký! Vyšší, než vlčica predtým. Zatiaľ moje skúsenosti s vlkmi boli vcelku dobré. Nemal som sa prečo ich báť. Po očku som sa pozrel i na čiernu vlčicu vedľa jeho. Usmial som sa a fascinovane očkami sledoval jej ornamenty na tele. Vyzerala však, že je viacmenej na odchode. I tak pre mňa zaujímavejší bol vlk predo.... nado mnou.

Vlčica mi začala zase niečo vyprávať. Počúval som jej slová a niektoré mi prišli viac známe, než iné. Určite som ich už niekedy počul. Naklonil som hlavu. Dokonca niektoré opakovala viackrát. Znamenalo to niečo podstatné? Zašvihal som malým chvostom. Bol som ešte moc malý a i keby som už mal vedieť niečo povedať, moji rodičia sa mi moc nevenovali. Nemal som sa ako tomu naučiť. Vlčica síce dosť rozprávala, no nevenovala sa mi. Musel som natrafiť na niekoho, kto sa toho podujme a možno sa do jari i rozprávať naučím! Avšak, než stihla vôbec vlčica odísť, po očku som si všimol nejaký tieň. Niekde v diaľke. No i on žiaril, jemne, pod odrazom lúčov. Podobne ako vlčica. Zaujato som sa otočil a pomaličky sa vydal tým smerom. Po chvíli som zastal a obzrel sa, vlčica bola preč. Zakňúral som, no nemal som moc na výber a tak som pokračoval za vlkom, ktorý sa tu pred chvíľou mihol.

//vodopády

V mojom radostnom skotačení mi zabránila vyššia moc. Zrazu sa nado mnou zjavila obrovská laba vlčice, ktorá mi zabránila v pohybe. Napínal som svaly a metal telom, aby som sa dostal spod tohto netvora. Avšak, márne. Zakňúral som a pár ráz sa po labke zahnal tesákmi, aby som odtrhol pár chlpov. No márne. Cítil som tú bezmoc a spútanosť... chlad mi bodal do tela od zadu. Akoby som... umieral. Nie, to bolo až prehnané. Avšak necítil som sa najlepšie, mal som chuť bojovať ďalej, moja výdrž bola naozaj veľká. Lenže nemohol som ju premôcť. Rezignovane som uvolnil všetky svaly a zafučal. No tak toto teda nie. Laba sa zo mňa zdvihla a ja bol voľný! Lenže v tom... na mňa vlčica prehovorila. Zastrihal som malými ušami a nechápavo na ňu pozeral. Nerozumel som tomu poriadne. Síce som bol už väčší, ale rodičia sa s nami moc nebavili a tak som nechápal ešte poriadne slovám. A už vôbec nie, aby som niečo hovoril. A tak som len ležal a sledoval ju. Avšak v tom istom momente som tomu i pochopiť chcel. Opatrne som sa vyškriabal na labky, aby ma zase nepridusila a posadil sa pred ňu ako vzorný, zvedavý študent. Naklonil som hlavu na stranu a vydal podivné šteko-zavytie, akoby kopírujúc jej melódiu hlasu (ako keď sa irl psy snažia komunikovať :D). Čakal som, aká bude jej reakcia. Vyzeralo to zábavne!

Konečne sa vlčica so mnou chcela hrať. Rozradostene som zavrtel chvostom, keď ma chytila do papule a niekam niesla. Chvostíkom som vrtel zo strany na stranu a možno ju i pár ráz trafil špičkou. Niekoľko ráz ma vyhodila do vzduchu a i keď sa mi z toho dvíhal žalúdok, natešene som štekal a tešil sa z toho, že môžem letieť vzduchom. Nakoniec som pristál v snehu. Už som bol celkom unavený, no z posledných síl som vyskočil na labky a otriasol zo seba kopu snehu. Vlčica si ľahla konečne na zem. Vytušil som príležitosť a rozhodol sa na ňu zútočiť. Skočil som na jej bok a skúsil sa jej vyškriabať na chrbát, aby som sa dostal k jej ušiam. Nepodarilo sa mi to však, pretože som veľmi rýchlo zletel dolu do snehu. Namrzene som zamrnčal a zúbkami sa zahnal po pár chlpoch, ktoré ma dráždili na ňufáku. Prevalil som sa na chrbát a labkami sa načahoval po ksichte Azzip. Smial som sa na tom, že je hore nohami a aká vysoká je a i keď to vyzeralo, že na ňu dočiahnem, nedočiahol som.

Namrzene som si niečo nezrozumiteľné zahundral pod ňufákom. Opäť do mňa začala strkať. Hravo som sa zahnal po jej labke a chcel ju chytiť do papule, lenže v tom ma opäť strčila a ja padol do snehu. Dotknuto som vyštekol, no nevzdával som sa. Rozhodne som opäť vyskočil na rovné labky a chcel ju polapiť, lenže ma strkala ďalej a ďalej... až som pristál opäť na zemi. Lenže teraz som sa nezastavil na jednom mieste, ale chvíľu sa kĺzal vpred. Skúmavo som nad týmto novým faktorom natočil hlavu na stranu. Bolo to zvláštne a nerozumel som tomu. Na ľade som uvidel svoj odraz. Naklonil som hlavu na druhú stranu a hravo vyštekol. Videl som tam ďalšie vĺča ako som bol i ja! Žeby to bol môj braček? Nie, nevyzeral tak. Natešene som vyskočil na labky, lebo som sa s ním chcel hrať, no na ľadovej ploche mi ušli labky a ja sa opäť rozpleštil na brucho.
Potriasol som hlavou a pozviechal sa nejako na rovné packy, i keď mi to dalo zabrať, no nakoniec sa mi to podarilo. Vĺča v odraze bolo nudné, necítil som ho a nemohol som ho ani chytiť, rýchlo ma to omrzelo. Očká sa mi vrátili na vlčicu u brehu. "Rozbehol" som sa k nej, i keď to nebol dobrý nápad. Tvrdo som dopadol späť na ľad a len sa k nej došmýkal trošku bližšie. Avšak po niekoľkých nezdaroch som sa naučil jednej veci... pazúre na mojich labkách mi výrazne pomohli v stabilite na ľade. Tentoraz som už tak ľahko nespadol a pobral som sa späť k vlčici s vrtiacim chvostom. Hneď ako som vyskočil na breh, poskočil som a hrdo vypol hruď, že som to zvládol! V sekunde som však začal opäť poskakovať, aby sa so mnou šla hrať na ľadovú plochu tiež! Bola to predsa zábava...

Tá ligotavá vec sa ku mne približovala a až keď bola bližšie, uvedomil som si, že je to vlk ako moji rodičia. Prekvapene sa mi rozšírili zreničky, vôbec som to nečakal. Veď som ju skoro nevidel! Dokonca bola tak odlišná. Nemala tmavé chlpy ako moja rodina, práve naopak. Naklonil som hlavu mierne na stranu a skúmavo na ňu hľadel. Prvotné zaskočenie a údiv ma prešli ale veľmi rýchlo. V momente, keď otvorila papuľu, trhlo mnou a začínal som cítiť vnútorné obavy. Jej existencia mi bola neznáma a ja jediné na čo myslel boli moji súrodenci a matkine teplo. Avšak, tí tu neboli. Stratil som ich. Zakňučal som potíšku, avšak nedala mi príliš veľa času na sebaľutovanie. Pocítil som tlak na mojom tele a zletel som ako také vrece zemiakov do snehu. Tentoraz to bolo kompletné a na moment som i zabudol na to, ktorým smerom je hore a ktorým dole.
Chvíľku mi trvalo, než som sa zorientoval a vyhrabal sa spod snehovej periny. Vykukol som spoza snehu malou hlavou, odfrkol si a potriasol ňou, aby som sa zbavil prebytočného snehu. Tento akt som si mohol vyložiť len jedným jediným spôsobom. Chcela sa hrať. Hravo som vyštekol a nemotorne sa vyhrabal spod snehu celý. Všade okolo mňa sa víril a čím rýchlejšie som chcel u vlčice byť, tým väčšmi som padal na zem. Nakoniec sa mi to však podarilo a veľmi rýchlo, ťarbavými skokmi som dobehol k bielej, okolo ktorej som začal poskakovať s radostným štekaním a hravým vrčaním. Okamžite som svoju pozornosť upriamil na jej kryštále na chvoste a začal po nich skákať, ale mala chvost príliš vysoko. Zafunel som. No nerozhodilo ma to. Okamžite som sa prudko otočil, až som stratil rovnováhu a spadol do snehu. V momente som sa však pozviechal na labky a skočil do hravej pózy s riťou do hora. Vrtel som chvostom o sto šesť. Od samej radosti a nedočkavosti som ponoril ňufák pod sneh a vyhodil hŕbu snehu do vzduchu. Opäť som štekol a poskočil v tejto polohe na mieste. No tak čo, ja sa chcem hrať!

//úkryt

Vybehol som do oslnivej žiari, v nádeji, že práve to je miestnosť, kde sú moji rodičia a súrodenci. Už som si predstavoval teplo matky a to, ako budem šikanovať svojho bračeka. Namiesto toho som sa však ponoril do niečoho veľmi studeného. Zaskučal som a okamžite zaspätkoval, naraziac na kamennú stenu. Srdiečko som mal už niekde v hrdle. Udivene som žmúril na jasný sneh a krajinu, ktorá sa rozprestierala vôkol mňa. Čo to sakra bolo? Vydal som neidentifikovateľný pazvuk, ktorý znel ako priškrtené zaskučanie. Po poryve studeného vetra mnou začalo triasť. Srsť som mal ešte ako páperie, nič ma takpovediac nechránilo pred chladom. Prehltol som hrču, ktorá mi navrela v papuľke a znížil svoju hlavičku k zemi.
Fúkol som do snehovej pokrývky a prudko sebou trhol, keď mi kúsky snehu vleteli do ksichtu. zavrčal som alebo sa to na to aspoň podobalo. Chladilo to, močilo to srsť, skákalo mi to do ksichtu... moja malá hlava sa nevedela rozhodnúť, či sa mi to páči alebo nie. Každopádne mi to bolo nepríjemné! Spravil som odvážne krok vpred, avšak moja labka sa prepadla zase do hlbín snehu. Zafunel som a povytiahol sa späť hore. Otriasol som sa a s drkotajúcimi zubiskami sa pozrel po okolí. Bolo tu toľko nových vecí, ktoré som nedokázal dobre spracovať. Avšak medzi tým všetkým som uvidel niečo, čo zaujalo moju pozornosť a dokonca som i zabudol na chlad. Niečo som vidiel ligotajúc sa v diaľke a sneh ani ľad to nebol. Natočil som hlavičku na stranu.